Racionalita rovnováhy

Noam CHOMSKY – napísané 17. októbra 2003 a vydané v knižnej podobe v zbierke esejí pod názvom „Intervencia“.

Tvárou v tvár závažnému zlyhaniu vojenskej okupácie Iraku, Spojené štáty požiadali OSN, aby prevzala niektoré náklady.

Rada bezpečnosti OSN schválila americko-britskú rezolúciu (Rezolúcia č.1511) jednohlasne, ale nejednoznačne. Čína, Francúzsko a Rusko, stáli členovia Rady bezpečnosti, sa postavili proti rezolúcii a vyhlásili, že neposkytnú vojenské jednotky alebo viac peňazí. Spoločne s Nemeckom, Pakistanom a ďalšími krajinami boli vystavení tlaku Spojených štátov na zachovanie symbolickej jednoty.

Stále existujú vážne rozpory, zvlášť v tom či a kedy okupačné sily odovzdajú skutočnú politickú právomoc Iračanom. Nejednoznačná odozva na rezolúciu odráža dlhodobú svojvôľu Washingtonu voči medzinárodnému spoločenstvu aj samotnému OSN .

Spojené štáty viedli vojnu v Iraku a pokračovali v nej bez podpory OSN. Washington jednal v zhode s Národnou bezpečnostnou stratégiou, ktorú Bushova administratíva vyhlásila minulý rok (2002) v septembri, ktorá vyhlasuje právo Spojených štátov použiť silu, ak je to nevyhnuté aj jednostranne, proti domnelému nepriateľovi.

Preto, keď Organizácia spojených národov nesplnila očakávania, že bude slúžiť ako nástroj Spojených štátov, ju Washington zavrhol. Minulý rok (2002) napríklad Výbor OSN pre odzbrojenie a medzinárodnú bezpečnosť prijal rezolúciu volajúcu po silnejších opatreniach zabraňujúcich militarizácii medziplanetárneho priestoru, a ďalšiu, ktorá znova potvrdzuje Ženevskou zmluvu z roku 1925 o zákaze používania otravných plynov a vedení bakteriologickej vojny. Obidve rezolúcie boli prijaté jednohlasne, len dva štáty sa hlasovania zdržali: Spojené štáty a Izrael. V praxi sa zdržanie sa Spojených štátov rovná vetovaniu rezolúcie.

Od roku 1960 Spojené štáty vedú štatistiky vo vetovaní rozhodnutí Rady bezpečnosti, dokonca aj tých, ktoré vyzývajú štáty k dodržiavaniu medzinárodného práva. Druhá je Británia; Francúzsko a Rusko sú ďaleko vzadu. Ani tento fakt ovšem nepostihuje celú skutočnosť, pretože obrovská moc Washingtonu často Radu donúti oslabiť rezolúcie, ku ktorým má výhrady, alebo drží dôležité záležitosti celkom mimo program.

Rutinné užívanie veta svatovou veľmocou je spravidla v Spojených štátoch ignorované alebo bagatelizované; niekdy je dokonca chválené ako demonštrácia zásadového postoja – k boju vždy pripraveného – Washingtonu. Tento postoj nie je vnímaný ako porušovanie zákonnosti a dôveryhodnosti Organizácie spojených národov, čím ale v skutočnosti isto je. Neochota druhých nasledovať vedenie Spojených štátov je vnímaná ako problém – prejav arogancie, ktorá si získa len málo priateľov.

Vo všetkých diskusiách vedených v OSN o Iraku Washington trval na svojom výsadnom práve konať jednostranne. Napríklad na tlačovej konferencia 6. marca 2003, Bush vyhlásil, že je tu len jedna otázka: „Má iracký režim úplne a bezpodmienečne odzbrojiť, ako žiada rezolúcia OSN č. 1441, alebo nie?“ Nebolo pochýb o tom, že rozhodnutie je na Spojených štátoch a nikom inom, isto nie na OSN. Svojimi ďalšími slovami Bush ukázal, že na odpovedi nezáleží: „pokiaľ sa to týka našej bezpečnosti, my skutočne nepotrebujeme žiadne povolenie“.

Inšpekcia OSN a debaty v Rade bezpečnosti boli teda len fraškou, a dokonca celkom overené splnenie požiadaviek by bolo bezvýznamné. Spojené štáty by ustanovili v Iraku vládny režim podľa svojho výberu, dokonca aj keby Saddám úplne odzbrojil; dokonca aj keby Saddám so svojou rodinou opustil krajinu, ako prezident povedal na summite na Azorách v predvečer invázie.

Keď okupačné vojská nenašli iracké zbrane hromadného ničenia, administratíva prestala vyhlasovať, že si je ich existenciou „absolútne“ istá. Tvrdila, že Spojené štáty majú právo zasiahnuť proti každému štátu, ktorý dokonca len zamýšľa vyvíjať zbrane hromadného ničenia. Znižovanie latky pre použitie sily je preukazným dôsledkom zrútenia proklamovaného zdôvodnenia invázie. Dnes je najdôležitejšou otázkou, kto vládne Iraku. Jen málokto verí, že Spojené štáty ustanovia vládu, ktorej bude dovolené byť nezávislou. Preto sa svetová verejná mienka domnieva, že o Iraku by mala rozhodovať OSN. Tento postoj zastáva od apríla 2003 aj verejná mienka v Spojených štátoch, čo bolo zistené prieskumom Programu zisťovania postojov k medzinárodnej politike (PIPA) na University of Maryland.

Názor Iračanov je ťažké posúdiť, ale súčasný, v roku 2003 vykonaný Gal lupov prieskum verejnej mienky v Bagdade ukázal, že zahraničná osobnosť s najpriaznivejším hodnotením bol Chirac, ďaleko pred Bushom alebo Blairom. Francúzsky prezident Chirac bol ale najvýznačnejší medzinárodný kritik invázie.

Napriek všetkým zmenám v ospravedlňovaní a zámienkach zostáva jeden princíp nemenný: „Spojené štáty nakoniec musia účinne kontrolovať Irak pod akousi fasádou demokracie“, pokiaľ se to ukáže byť vykonateľné. Spôsob, akým Spojené štáty uvažujú, je dokladá organizačná schéma „Civilnej správy Iraku po ukončení vojny“. Ide o šestnásť políčok schémy, každé obsahujúce meno vytlačené tučným písmom a určenou osobnou zodpovednosťou, od prezidentského vyslanca Paula Bremera na vrchole (ktorý je zodpovedný vlastne len Pentagonu). Siedmy z nich sú generáli, väčšina ostávajúcich sú vládny úradníci Spojených štátov. Celkom dole je sedemnáste políčko, tretinovej veľkosti oproti ostatným, bez mena a funkcie: je tam napísané „iracký ministerský poradcovia“.

Prezident Bush usiloval o zdieľanie nákladov, ale nie moci v povojnovom Iraku. Washington musí veliť, nie OSN, nie Iračania.

Preložil Peter Ponický Lošonci