Racionalita rovnováhy

Citujem z výberu rozhovorov s Noam Chomskym, nazvaným „Tajomstvá, lži a demokracia“.

Nasledujúca časť je z kapitolky nazvanej „Nedokonalá demokracia“ a logicky ako Američan sa venuje najmä Spojeným štátom:

Thomas Jefferson zomrel 4. júla roku 1826 – presne päťdesiat rokov potom, čo bola podpísaná Deklarácia nezávislosti. Na konci svojho života hovoril so zmiešanými pocitmi a znepokojením, ale aj s nádejou o tom, čoho sa podarilo dosiahnuť a vyzýval obyvateľstvo k boju za udržanie víťazstva demokracie.

Ľudí usilujúcich o moc zaraďoval do dvoch skupín – aristokrati a demokrati.

„Aristokrati majú strach z prostých ľudí, nedôverujú im a prajú si, aby im bola ich moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried“. Toto stanovisko dnes zastávajú aj uznávaní intelektuáli v mnohých rozličných spoločenských zoskupeniach a celkom to zodpovedá leninskej doktríne o strane radikálnych intelektuálov tvoriacich predvoj, ktorá by mala prevziať moc a viesť zaostalé masy k žiarivej budúcnosti. Väčšina liberálov si predstavuje takéto postavenie aristokratov, aké mal Jefferson na mysli. Bývalý štátny tajomník Henry Kissinger je extrémnym príkladom aristokrata.

Jefferson napísal, že demokrati „sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu, majú ho v láske a považujú ho za toho najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho, aj keď nie práve najmúdrejšieho opatrovníka záujmov verejnosti.“ Inými slovami, demokrati sú presvedčený, že ľud by mal byť podrobený neustálej kontrole, pokiaľ ide o správnosť jeho rozhodovania. Aj demokrati sa dnes ešte vyskytujú, ale ich počet a význam denno denne výrazne klesá.

Jefferson zvlášť varoval pred „bankovými inštitúciami a peňažnými zoskupeniami“ ktoré teraz nazývame „korporáciami“ a prehlásil, že pokiaľ sa budú ďalej rozrastať, potom aristokrati zvíťazia a americká revolúcia prehrá.

Jeffersonove najhoršie obavy sa bohužiaľ naplnili (aj keď nie úplne presne takým spôsobom, aký predpovedal).

Pozdejšie ruský anarchista Michail Bakunin predpovedal, že súčasná trieda inteligencie sa rozdelí na dve skupiny, obidve sú príkladom toho čo mal na mysli Jefferson, keď hovoril o aristokratoch:

• Prvá skupina – „červená byrokracia“ prevezme do svojich rúk moc a vybuduje jednu z najzlovestnejších a najničomnejších tyranií v dejinách ľudstva,
• Druhá skupina dospeje k záveru, že zdroje moci se nachádzajú v súkromnom sektore a budú slúžiť štátu a súkromnej moci v útvaroch, ktoré dnes nazývame štátno-kapitalistickými spoločnosťami. Budú „biť ľudí ich vlastnou palicou“, čím chcel vyjadriť, že budú hlásať demokraciu, zatiaľ čo v skutočnosti budú verejnosť ovládať.

John Dewey bol jedným z posledných zástancov Jeffersonovho vnímania demokracie. Počiatkom tohto storočia napísal, že demokracia nie je konečným cieľom, ale prostriedkom s pomocou ktorého ľudia objavujú, rozširujú a prejavujú svoju základnú ľudskú prirodzenosť a ľudské práva. Demokracia je zakotvená v slobode, solidarite, voľbe zamestnaní a schopnosti byť súčasťou sociálneho usporiadania. Tvrdil, že demokracia utvára skutočný chľudí. To je ten najdôležitejší produkt demokratickej spoločnosti – ozajstní ľudia. Rozpoznal, že demokracia z tohto pohľadu predstavuje rýchlo chradnúcu rastlinu.

Jeffersonove „bankové inštitúcie a peňažné spoločenstvá“ získali už v tej dobe nekonečne väčšiu moc a Dewey vycítil, že „tmavý tieň vrhajúci sa na spoločnosť z obrovských podnikov“ reformu veľmi skomplikovali, pokiaľ ju však celkom neznemožnili. Veril, že by reforma mohla mať nejaký zmysel, ale ak neexistuje demokratická kontrola nad každým pracoviskom, potom demokraciu ani slobodu neprinesie.

Podobne ako Jefferson aj iní klasickí liberáli, Dewey rozpoznal, že inštitúcie súkromnej moci sú inštitúcie absolutistické, nevypočítateľné a v podstate totalitné vo svojej vnútornej štruktúre. Dnes sa stali ešte omnoho mocnejšími než čokoľvek z toho, čo si Dewey dokázal predstaviť.

Všetka táto literatúra je dostupná. Len ťažko si dokážem predstaviť dôležitejšie osobnosti amerických dejín, ako boli Thomas Jefferson a John Dewey. Sú tak americkí ako jablkový koláč. Keď si ale ich knihy čítate dnes, pripomínajú vám bláznivých marxistických šialencov. To len dokazuje, ako upadol náš intelektuálny život.

V podstate boli tieto ideje po prvý krát – a často i najdôkladnejšie formulované ľuďmi ako bol nemecký intelektuál Wilhelm von Humboldt, ktorý inšpiroval anglického filozofa Johna Stuarta Milla a stal sa jedným zo zakladateľov klasickej liberálnej tradície konca osemnásteho storočia. Von Humboldt cítil podobne ako škótsky filozof Adam Smith a ďalší ľudia, že základom ľudskej povahy je potreba tvorivej práce pod vlastnou kontrolou. Tá sa musí stať podstatou každej slušnej spoločnosti.

Tieto myšlienky, ktoré sa dostali rovno k Deweymu, sú svojou povahou hlboko antikapitalistické. Adam Smith nenazýval sám seba antikapitalistom, pretože v osemnástom storočí bol v podstate predchodcom kapitalistu, ale prejavoval veľkú nedôveru, pokiaľ ide o ideológiu a prax kapitalizmu – dokonca pochyboval o takzvaných „akciových spoločnostiach “ (ktoré dnes nazývame korporácie a ktoré v tej dobe existovali v odlišnej podobe). Obával sa oddelenia manažérskej kontroly od priamej účasti a tiež toho, že by sa tieto akciové spoločnosti mohli zmeniť v „nesmrteľné osoby“. K tomu skutočne v devätnástom storočí, po Smithovej smrti došlo [podľa súčasných zákonov majú korporácie dokonca ešte rozsiahlejšie práva ako jednotlivci a môžu existovať večne]. Nedošlo k tomu v dôsledku parlamentného rozhodnutia – nikto o tom v Kongrese nehlasoval. V Spojených štátoch, rovnako ako kdekoľvek inde na svete, k tomu došlo v dôsledku justičného rozhodnutia. Sudcovia a právnici korporácií prosto vytvorili novú spoločnosť v ktorej patrí korporáciám neobmedzená moc.

V súčasnosti dve stovky korporácií na celom svete ovláda viac ako jednu štvrtinu svetových aktív a ich kontrola rastie. Časopis Fortune podľa svojho výročného zoznamu najväčších amerických korporácií konštatoval, že zisky rastú, koncentrácia sa zvyšuje a počet pracovných príležitostí klesá – čo sú tendencie, ktoré sa už prejavujú viac rokov.

Von Humboldtove a Smithove myšlienky sa preliali priamo do socialisticko-anarchistickej tradície, do ľavicovo voľnomyšlienkárskej kritiky kapitalizmu. Táto kritika na seba môže vziať podobu Deweyovej formy akéhosi typu demokratického socializmu spravovaného robotníckou triedou, alebo ľavicovo-marxistickú podobu, presadzovanú ľuďmi ako bol holandský astronóm a politický teoretik Anton Pannekoek a poľsko-nemecká revolucionárka Rosa Luxemburgová, poprípade anarcho-syndikalistickú podobu predného anarchistu Rudolfa Rockera (a samozrejme aj mnohých ďalších).

To všetko bolo v modernom intelektuálnom živote hrubo prekrútené alebo zabudnuté, ale podľa môjho názoru vychádzajú tieto myšlienky priamo z tradičného liberalizmu osemnásteho storočia. Dokonca sa domnievam, že jeho stopy nájdeme už v racionalizme storočia sedemnásteho.

Preložil – Peter Ponický Lošonci