Racionalita rovnováhy

Mnohí bezumní sa za posledných 20 až 30 rokov zamerali na zelenú ideológiu hoc životné prostredie sa riadi zákonitosťami prírody na mikro a makro úrovni a nie pocitmi alebo lžou o jej stave. Rovnako ako v politických predpovediach to nefunguje a nebude, lebo polčas rozpadu akéhokoľvek izotopu sa nedá skrátiť, tak ako sa nedá zmenšiť či zväčšiť energetická kapacita Slnka, intenzita slnečných vetrov a variabilita mohutných a tvrdých magnetických polí ani tok neutrín so vzdialených explodujúcich neutrónových hviezd. Toto je len veľmi obmedzený výčet externých vplyvov na našu planétu a jej súčasti. K tomu je nutné pričítať konanie ľudskej komunity za stovky či niekde tisíce rokov. Bohužiaľ sa utiekame k absurdnému zjednodušovaniu hoc celá mocná príroda/kozmos sú polykomponentné zložité sústavy integrálnych rovníc s neustále sa meniacimi premennými.

Uvediem jeden príklad zo súčasnosti, ktorý nás ľudí veľmi dobre charakterizuje ako „kreténov“. Z ľudskej histórie aj archeologických nálezov vieme, že už viackrát v jeho krátkej histórii došlo k veľkým migračným vlnám spôsobenými extrémnymi zmenami klímy s nasledujúcou degradáciou pôvodného životného prostredia (na mieste mnohých dnešných púští a stepí boli úrodné lány a žírne roviny a dostatok vlahy). Je zrejmé, že neboli spôsobené ľudskou činnosťou (ľudí bolo k tomu veľmi málo). Už z doby Keplerovskej a z úvah starovekých filozofov vieme o mnohých faktoroch ovplyvňujúcich stav našej malej modro zelenej planéty a rozvoj geológie nám sprostredkovali poznanie, že planéty nebývajú len kusom kameňa a aj preto mohli vzniknúť podmienky pre vznik života, že sú to gravitačne rotujúce telesá a z ich geometrickej podstaty je možné stanoviť aj ich mechanické parametre (dráhy, rýchlosti, zrýchlenia/spomalenia, os rotácie, ekliptiku …). Čokoľvek z toho mála čo som tu spomenul sa zmení, zmení sa aj v geologickom a biologickom životnom cykle planéty.

Otázka preto znie, môže tieto procesy ovplyvniť človek a do akej miery? Z robustnosti v kozmických merítkach a mizivej interakcie s ľudskou komunitou je zrejmé, že človek v tejto mizivej miere ovplyvní aj stav a mechanické pomery zemského jadra, stav a geologickú polohu magnetických pólov, sklonu zemskej osi k ekliptike Globu atď. Toto veľmi stručné zmienenie sa o vybraných faktoch jednoznačne kvalifikuje minimálnu mieru s akou by mohla činnosť človeka ovplyvniť čo i len tieto parametre a vlastnosti.

To, že je Zem planétou života automaticky neznamená planétou človeka. Iste je pravdou, že naša existencia a spôsob života ovplyvňujú atmosféru aj biosféru a možno ich popísať ako interné/ľudské, čo neznamená automaticky zničenie prostredia vhodného pre biologickú existenciu, ale len existenčné podmienky pre človeka, lebo jeho životný cyklus je viazaný na veľmi striktné zloženie a štruktúru prostredia, čo neplatí všeobecne (tu by bolo možné parafrázovať a použiť výrok o „živote po živote“). Možno je to daň za evolučný vrcholový výtvor uprednostňujúci len malú skupinu biologických funkcií (mozog a jemnú mechanickú motoriku človeka). Hlavne toto je dôvod, prečo človek mal po celú svoju históriu uprednostňovať princíp s ktorým začal svoju skupinovú/spoločenskú históriu, teda vytváraním spoločenského mozgového trustu v podobe Rady starších/ Rady múdrych a pod.. V histórii ako dnes, hlavnou prekážkou takéhoto spoločenského modelu sú mnohé človeku vlastné (charakterové a mentálne) vlastnosti, najmä viac či menej hlúpych ľudí je napriek približne rovnakej veľkosti mozgu všetkých ich obrovská prevaha a povolanými sa spravidla viac cítia tí mentálne viac obmedzení ako múdri.

Spoločnosť ľudí bola v historickom kontexte čoraz väčšia a tak bolo aj čoraz ťažšie udržať ju pohromade/súdržnú. Od zrodu ľudskej komunity bol mýtus oným tmelom udržujúcim istý spoločný status komunít. Fungovalo to podobne ako na úsvite ľudskej histórie, človek ideovo potreboval ochranu silnejších „mocností“ (prírody / neba / zemských útrob), ktoré by ho ochraňovali pred jemu podobnými predátormi. Až sa človek stal najväčším predátorom a jeho mýty sa zamerali na virtuálne nadpozemské mocnosti, Bohov ktorí im mali zabezpečiť imunitu a víťazstvo nad inými ľudskými predátorskými skupinami/spoločnosťou. Odvtedy je najväčší ľudský pokrok pravidelne zaznamenávaný v oblasti vojenstva, vývoja zbraní a spôsobov zabíjania a zotročovanie iných ľudí v konkurenčných klanoch/kmeňoch/spoločenstvách. Takto sa vyvíjajúci ľudský druh, potom logicky na báze väčšinového princípu uprednostnil moc pred múdrosťou a v celej histórii ľudského rodu sa už skôr len ojedinele skrížila moc s múdrosťou a túžba po moci nadobudla charakter ľudskej obscesie (mentálnej choroby). Neustále najviac zdokonaľujeme svoje zbrane, aby boli ničivejšie ako nepriateľove a zradcov si rovnako ako v celej histórii kupujeme bohatstvom inak bezcenných cetiek (peňazí/šperkov/majetku). Tak sa nakoniec spojili úžerníci s mocnými aby ovládli svet ľudí, ktorí sa zriekli svojich spoločných schopností a múdrosti (spoločnosť je silná komparatívnym pôsobením možností/schopností jednotlivcov jej členov a hlasu rozumu výnimočných mysliteľov). Nikde totiž neexistuje záruka víťazstva väčších (spomeňme na zánik a pád všetkých doteraz známych imperiálnych ríš).

Dnes si ale táto mocichtivá „svoloč“ trúfla na dve vojny súčasne, vojny proti tým čo nechcú uznať ich imperiálnu moc a vojny proti prírode za prírodu bez prirodzenosti (tak ako si ju údajní bohatci predstavú, nakrátko kosené trávniky exotické záhrady inak invazívnych druhov v danom prostredí zodpovedajúcom zemepisnej polohe a práve prírodným podmienkam generujúcim komplex vzájomne nesúperiacich druhov). K tomu mu slúžia tzv. globalistické progresivistické hnutia a politické strany spolu s hnutiami nevzdelaných a hlúpych zelených mimovládok a politických strán. Akýmsi azimutom oboch negatívnych charakteristík sú nemeckí Zelení a ich vládne angažmán Habeka a Berbock (z ktorých sa smeje Svet), na Slovensku je to predovšetkým politická strana „progresívne Slovensko“, ktorá je progresívna predovšetkým americkou globálnou stratégiou zániku sveta aký sme doteraz mali možnosť poznať, inklúziou agresivity napríklad sexuálnych menšín a pokusom o rozdrobenie/atomizáciu spoločnosti, ktorá sa oveľa ľahšie ovláda pomocou idei „menšinovej pestrosti“ a akýchsi virtuálnych práv na úkor väčšiny. Táto „progresivistická“ servilnosť je cielená ako spôsob zaradenia sa do štruktúr západných „idiotských elít“, ktoré nemajú nič spoločné s pôvodným významom a poslaním tých, ktorí boli historicky kvalifikovaný ako elita (vzdelaním, historickým a diplomatickým kontextom v prospech komunít/národov ktoré chcú voviesť do lepšej budúcnosti bez ohrozenia svojej spoločnej/spoločenskej budúcnosti).

Títo ľudia a väčšina mladých ľudí vyrastajúcich v tzv. Západnej demokracii a slobode odporujúcej morálke a pracovnej etike (donášanie na kolegov pre lepší postup s vyšším platom, rôzne dotácie ktoré sa rozdeľujú podľa veľmi pofidérnych pravidiel s veľmi malým efektom účelnosti a predovšetkým udržateľnosti, ľudí túžiacich po všetkom osobnom luxuse a ihneď, kvitnúce plagiátorstvo na všetkých úrovniach – „učiteľmi a vedcami“ počnúc a študentmi na všetkých úrovniach končiac, atď.). To je skutočný obraz časti spoločnosti, pre ktorú neexistuje budúcnosť, len „sladká“ prítomnosť, ktorá sa „nesmie“ nikdy skončiť …

Ale pre perspektívny rozvoj, ktorému sa kedysi hovorilo progres sa nedá žiť vo virtuálnej realite absolútneho dostatku. Dostali sme sa do situácie keď sa považujeme za ľudí vyššej kategórie, ale bez vyššieho vzdelania, väčších schopností, primeranej pokory a úcty k múdrosti a v súvislosti s tým aj veku, lebo skúsenosť je časťou odvekého konceptu múdrosti. To je situácia, ktorá sa veľmi podobá koloniálnemu rozdeleniu sveta na „pánov“ a „otrokov“ (pánov baviacich sa všakovakou láskou na báloch a pitkách zároveň otrokoch bičovaných na plantážach). Čína bola typickým príkladom tohto novodobého experimentu, kde boli prenesené všetky ekonomicky významné a náročné výrobné procesy s tým, že u nás zostane dominantný priemysel služieb, vrátane takých ako turizmus, gastronómia apod. Ale na rozdiel od minulej koloniálnej skúsenosti ranného kapitalizmu, ten dnešný model je bytostne závislý na deficitných surovinách a materiáloch, ktoré sa už prakticky väčšinovo nachádzajú mimo EU a USA (Japonsko nimi prakticky nikdy neoplývalo a preto celú jeho existenciu bolo veľmi militantné a agresívne voči svojim oceánskym susedom). Táto politika bola vždy a všade spojená s nám známym rímskym imperiálnym mocenským pravidlom, „ROZDEĽ A PANUJ“.

Minulým koloniálnym pánom sa podarilo vyrabovať veľkú časť materiálnej a surovinovej Afriky a Latinskej Ameriky. To sa im ale nepodarilo v Ázii a Ruskom teritóriu (hoc sa o to snažili v rokoch občianskej a vlasteneckej vojny na území Ruska). Ale práve tieto obrovské a ľudnaté teritóriá sú obrovskou zásobárňou deficitných a drahých technologicky aplikovaných materiálov a už len oni dokážu zásobovať dostatkom energetických surovín pre hromadnú výrobu aj hromadnú spotrebu „nekonečného“ rastu a neustále rastúcu „neefektívnu“ spotrebu (vysoká miera spotreby bez ekvivalentu spoločenského prospechu/všetci budeme len cestovať, kochať sa, jesť a piť a hrať sa a kadiť z toho všetkého, ale už aj na to potrebujeme migrantov aby tieto služby vôbec nieto vykonával). Takto nemôže dlhodobo fungovať žiadna spoločenská formácia (a my máme tzv. politickú elitu raciom veľmi obmedzenú) a do toho ešte progresivizmus typu vráťme všetko do lepšej dávnej minulosti pomocou veterníkov, fotovoltaiky, elektromobility atď. atď…, a to dokážeme dekarbonizáciou, čo prakticky v ich slovníku znamená len zabránenie množenia CO2 v atmosfére, lebo odmietajú vidieť a vedieť o realite komplexného vplyvu pozemných, geologických, kozmických aj priemyselných vplyvov na zmenu klímy, extrémny rast teploty a búrlivé excesy matky prírody vo forme hurikánov a búrok devastujúcich naše mestá a miesta kde sme sa hromadne pozemsky presťahovali.

Práve tu je najlepšie vidieť tú až absurdnú hlúposť dnešných elít, ktorí chcú veriť, že „povyberaním hrozienok z koláča sa nič nestane“, ale to je iný koláč ako sme pôvodne mienili piecť. Tak to je aj so životným prostredím, kde si nechceme pripustiť našu prehru a tvrdošijne a bez znalosti podstaty komplikovanosti toho čo sa deje, nemienime prijať opatrenia, ktorými by sme sa pripravili na to čo logicky bude nasledovať, jednoducho povedané „dobre už len bolo“ a budúcnosť bude aj bez vojen nesmierne náročná a úplne iná ako naša historická pamäť zachovávaná v archivovaných dokumentoch minulosti. Tu často len konštatujeme zmiznutie/vymretie nejakej zo starých civilizácií identifikovaných len na základe objavov ruín ich tisícročia v milosrdnej divej prírode ukrytých kultúrnych artefaktov.

Ale všeobecne platí u každej civilizácie a kultúry, že tá ktorá nebude pripravená na akúkoľvek (aj obtiažnu/komplikovanú) budúcnosť je na ceste k svojmu akcelerujúcemu zániku. Toto nás čaká so súčasnou veľmi primitívnou elitou, ktorej novodobým predvojom nie je komunistická strana, ale globalistické tzv. progresívne strany, hnutia a spolky.

Peter Ponický Lošonci