Racionalita rovnováhy

Napísal Andrej Fursov, 08.11.2023

Všetky dátumy tohto druhu sú podmienené, ale ak hľadáme dátum zrodu postkapitalizmu, potom sa popri 11. septembri 2001 vyčleňuje aj 9. august 2011. V tento deň sa odohrali tri udalosti, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, ale tvoria skladačku: Apple prekonal Exxon Mobil ako korporácia s najvyššou kapitalizáciou; v Londýne sa vzbúrili študenti a mladí aktivisti a na ich potlačenie bolo nasadených 16 000 policajtov; v Španielsku vyšli do ulíc davy ľudí, ktorí požadovali, aby spoločnosť Google rešpektovala ich “právo byť zabudnutý”, t. j. aby prestala zasahovať do ich súkromného života pomocou ich osobných údajov.

V súvislosti s udalosťami z 9. augusta 2011 v Londýne istý “sociológ” poznamenal, že ide o hnev tých ľudí, ktorí chcú byť súčasťou strednej triedy a nie je im to umožnené. Pravda, poznamenávam, ale dodal by som: nepustia ich dovnútra, využijú ich a vyhodia – mnohých už vyhodili. Neoliberálny ekonomický systém, neskorý kapitalizmus a ešte viac postkapitalizmus vôbec nepotrebujú strednú triedu (vrstvu) a ani demokratické inštitúcie. Ich zánik a od istého momentu aj ich zničenie je zabudované v logike vývoja neskorého kapitalizmu.

Tom Piketty vo svojej knihe Kapitál v XXI. storočí  sformuloval všeobecný zákon akumulácie: v kapitalizme návratnosť kapitálu predbieha tempo hospodárskeho rastu; v politike to vedie k antidemokratickému systému. V neskorej fáze vývoja kapitalizmu sa rast zisku natoľko vzďaľuje od tempa hospodárskeho rastu, že jednak začína blokovať samotný hospodársky rast: v skutočnosti prestáva byť potrebný pre vlastníkov systému, t. j. pokles tempa hospodárskeho rastu v neskorom kapitalizme nesúvisí ani tak s technológiou a vedecko-technickým pokrokom ako takým, ale s kapitálom ako takým.

Po druhé, od istého momentu začína kapitál ničiť inštitúcie buržoáznej demokracie a akoby sa vracal do čias svojej kanibalskej mladosti, do 17. až 18. storočia, pričom nadobúda otvorene protispoločenský charakter. Ako správne poznamenala Shoshanna Zuboffová, “kapitalizmus sa nedá jesť surový; ako klobása sa musí uvariť, teda spracovať demokratickými inštitúciami. Pretože surový kapitalizmus je antisociálny.” To platí pre všetky verzie kapitalizmu, najmä pre klanovo-oligarchickú, korupčnú a zločineckú verziu, ktorá sa po roku 1991 sformovala v Ruskej federácii.

Piketty nazýva systém, ktorý vzniká v súčasnom post-západnom svete, “patrimoniálnym neofeudalizmom”. Podľa môjho názoru je tento termín rovnako nepresný ako “dozorný kapitalizmus”. Raný feudalizmus je čiastočná moc nad ľudským telom, rozvinutý feudalizmus je len vlastníctvo pôdy. “Apple”, “Microsoft” atď. odcudzujú nie vôľu človeka vo vzťahu k vonkajšiemu objektu, ale človeka samotného spolu s touto vôľou, vnútorne ho odľudšťujú, vnucujú mu hodnoty, kontrolujú spotrebu a správanie. Človeku sa vnucuje, čo má chcieť, menia sa jeho spotrebiteľské návyky a jeho identita, a to vtieravým a agresívnym spôsobom. Spoločnosť Google bola priekopníkom, pretože jej majitelia začali v roku 2004 skenovať súkromnú korešpondenciu v službe gmail s cieľom využiť ju na reklamu.

V roku 2007 spoločnosť Facebook spustila službu Beacon ako nový spôsob sociálneho šírenia informácií. V skutočnosti Beacon umožnil inzerentom Facebooku sledovať akcie používateľov internetu a odhaľovať ich nákupy bez ich súhlasu. To mnohých ľudí rozzúrilo. Bol tu známy príbeh škandálu Jonathana Trenta. Kúpil diamant pre svoju priateľku a o niekoľko hodín neskôr mu zavolal jeho kamarát, aby mu zablahoželal k zásnubám: informácie o nákupe unikli na internet. Po tomto škandále Mark Zuckerberg zatvoril spoločnosť Beacon. Bol to však len dočasný neúspech: Zuckerberg jednoducho zaviedol novú službu a v roku 2010 vyhlásil: “Súkromie už nie je normou”. Vznikol nový druh moci, nielen ekonomickej, ale v podstate aj spoločensky homogénnej, ktorá zbavuje jednotlivca statusu občana.

Zuboff na to upozornil poukázaním na to, že občania (“citizens”) sa menia na netizénov (“netizens” – od net “sieť”), hoci by malo ísť skôr o subjekty. Obyvatelia siete sú zo svojej podstaty zbavení práva na súkromie – Homo deprivaticus. Akýkoľvek vstup do siete znamená, že súkromie je dlhodobo zrušené. Hranice toho, čo Zuboff nazval “kapitalizmom dohľadu”, je však veľmi ťažké rozpoznať mimo digitálneho prostredia, čo dobre korešponduje s neoliberálnou ideológiou. A nebezpečenstvá, ktoré prináša, sú v podstate nové. Človek si napríklad kúpil smartfón alebo počítač. Zdalo by sa to úžasné, aký potrebný nástroj! Ale práve vtedy sa človek mení na “nadbytočný behaviorálny produkt”. Správanie človeka, ktorý si kúpil počítač, t. j. do veľkej miery on sám, sa stáva nadbytočným behaviorálnym produktom. Lenže ako nadbytočný produkt nie je odcudzený pracovný čas človeka, ale človek sám, jeho správanie, jeho potreby, jeho vkus, ktoré tvoria jeho správanie, ktoré sa dá “upraviť”. Ľudská bytosť je obalená sieťou “spotrebovaných” informácií.

Ide nielen o nový typ vykorisťovania, ale aj o nový typ odcudzenia človeka prostredníctvom ďalšieho, čoraz vzrušujúcejšieho, úspešného “zariadenia” (gadgetu), ktoré splýva s človekom, a nie je jasné, čo je tu hlavné, čo je k čomu pripojené: zariadenie k človeku alebo človek k zariadeniu. Aký neo-feudalizmus! Tieto veci držia pod krkom pevnejšie ako akékoľvek feudálne “okovy”. Kedysi na Západe záležalo na tom, akú máš pôdu, a inkvizícia riešila otázky správania či dodržiavania náboženských zvykov. Systému pracovných vzťahov sa to netýkalo. Dnes sa to, čo kedysi, vrátane kapitalizmu, malo nevýrobnú povahu (kultúra, správanie) alebo nevstupovalo do materiálnej (“hmotnej”) výroby, stáva predmetom privlastňovania, a teda predmetom výrobných vzťahov, pričom sa nielenže zavádza do materiálnej výroby, ale stáva sa jej rozhodujúcim nehmotným faktorom, ktorý určuje hodnotu materiálnych (hmotných) predmetov.

V nadväznosti na Zuboffa je dôležité zdôrazniť, že rodiaci sa kapitalizmus ako taký nevzniká z digitálnej technológie, ktorá je sama o sebe neutrálna. Vytvorila ho určitá skupina ľudí v určitých záujmoch v určitom čase a na určitom mieste. Je to sociálno-ekonomický konštrukt, nielen technológia; konštrukt určuje technológiu, nie naopak. To opäť ukazuje, aká nedostatočná je schéma tzv. technologických vzorov na vysvetlenie reality. Technologický spôsob je dôsledkom sociálneho systému, jeho funkcie. Určité sociálne systémy dávajú vzniknúť určitej technológii. Ale nie naopak. A to, že Google vynašiel spôsob odňatia (vyvlastnenia, odcudzenia) produktu – určitého typu správania, produktu nadbytku správania -, ktorý je preň nevyhnutný, hovorí, že hovoríme o novom type ekonomiky a spoločnosti.

Ak sa masová výroba usilovala o vytvorenie nových zdrojov dopytu, v tomto prípade to tak nie je. Ten istý Google prirodzene buduje svoje podnikanie na základe rastúceho dopytu inzerentov. Človek, ktorý sedí pri počítači a niečo si objedná, si myslí, že je spotrebiteľ. Avšak – nie, je len surovinou, únikom informácií. A skutočným spotrebiteľom spoločnosti Google je inzerent. Odtiaľ pramení táto zvláštna atmosféra uzavretosti a tajnostkárstva v popredných svetových internetových službách. Lepšie ako v NASA alebo NSA.

Historici vedia, že utópie boli nielen faktom literárneho života, ale aj zbraňou v psychohistorickom boji. Plnili psycho- a sociálno-inžiniersku funkciu, určovali typ a “koridor” prognóz, určovali smery spoločenských (geohistorických) projektových a konštrukčných aktivít. Jednou z úloh utópií a rovnako aj antiutópií bolo nielen vykresliť žiaduci a vždy v záujme určitej skupiny ideálny obraz budúcnosti, ale aj prezentovať ho ako nevyhnutný. Súhlasím s tými, ktorí sa domnievajú, že mnohé súčasné plány digitalizátorov a ultraglobalistov (toho istého Schwaba) sú utópiami (pre väčšinu ľudstva antiutópiami), ktoré majú všetkých presvedčiť o nevyhnutnosti ich transhumanistického nového normálneho sveta, o nezmyselnosti a márnosti odporu voči nemu, teda potlačiť vôľu ľudí vzdorovať ich “úžasnému novému svetu”.

Preto je kritická analýza týchto utopických diel, tvrdý a nekompromisný odpor voči nim mimoriadne potrebnou novou formou ideologického, sociálneho, civilizačného a, ak chcete, sociálno-biologického boja druhov. Globodigitalizátori svojimi plánmi programujú verejné povedomie aj vedecký výskum, ktorý má dokázať ich správnosť, nevyhnutnosť ich sveta. Ideológia nevyhnutnosti, inevitabilita, je jedným z mentálnych, kognitívnych nástrojov digitalizátorov, ktorý má všetkých presvedčiť, že neexistujú alternatívne budúcnosti. V skutočnosti sú dejiny pravdepodobnostné, čo digitalizátori, podobne ako slobodnú vôľu, popierajú. Práve slobodná vôľa ľudí, dokonca jednotlivých ľudských bytostí, im rúca svet, ktorý interpretujú ako autonómnu nadľudskú realitu, ktorá vraj bude riadiť ľudí. “Údajne” – pretože samotný Matrix budú stále riadiť ľudia, ktorí ho budú používať ako obrazovku, tak ako babylonskí kňazi používali bohov, ktorých vôľu údajne len interpretovali a sprostredkovávali. Google a iné platformy dohľadu sa často charakterizujú ako bilaterálne alebo multilaterálne trhy, čo je však kategoricky nesprávne: vôbec nejde o trhové štruktúry. Trh je pre ne len maskou. Inými slovami, nie je to ani kapitalistická, ani trhová štruktúra; vyvracia trh a presahuje trhové hospodárstvo.