Racionalita rovnováhy

Vodca ale bez vodcovských manierov, diktátor bez diktátorských zvykov, veliteľ velici presvedčeným a milovaný oslobodenými.

Mohol by prežiť „diktátor“ nenávidený svojim ľudom – NIE. Mohol by byť milovaný svojim ľudom viac ako polstoročia, keby bol nechcený – NIE. Mohol by prežiť tak blízko amerických brehov, keby nebol chránený hradbou odhodlanosti tých pre ktorých pozdvihol zbraň proti absolutizmu Batistu a amerických firiem – NIE nemohol.

Včera som videl v niektorej TV americký dokument o Fidelovi, mám knihu rozhovorov s ním a vlastním aj autentický životopis Ernesta Gevaru, teda legendárneho Che. Zomrel na túto dobu posledný z odvážnych, čo odmietal americkú hegemóniu v strednej a latinskej amerike, čo nechcel byť len divák biedy svojho ľudu. Vzdelaný a napriek tomu odhodlaný zlepšiť postavenie ľudí na ktorých každý systém stojí, na tých tzv. obyčajných ľuďoch „z ulice“, uracovaných, ustarostených, hľadajúcich len obyčajné ľudské šťastie. Aby si človek mohol užívať pocitov šťastia, musí mať k tomu príležitosť a čas, nemôže väčšinu života tráviť v práci, len preto aby si zabezpečil holú existenciu.

Taká bola situácia väčšiny kubáncov v povojnových časoch, hoc nik vojnu nezažil a blízkosť USA umožňovala sprostredkovať obrovskú americkú povojnovú konjunktúru aj na zlepšenie životných podmienok kubáncov. Ale opak bol pravdou, americké koncerny s podporou americkej politiky sa snažili Kubu ešte viac vyžmýkať, len aby si zaistili neoprávnaný blahobyt svoj, správali sa ako conquistadori novej doby. Použitím charakteristického modelu made in USA zaplatili domácich mocichtivých ozbrojencov (Batista a spol.) aby vytvárali zdanie samosprávnosti a samostatnosti.

A práve preto, že Castro, Gevara a ďalší boli vzdelaní, nemohli inak keď legálne pokusy o ich angažovanosť v politike končili uväznením či vyhostením! Mohli byť iný ako revoluční, mohli „demokraticky“ žiadať o podiel na moci zastupujúc masy tých „obyčajných“? Nie nemohli, pokiaľ chceli pomôcť, nemali inú možnosť ako byť revolucionármi. Mohli zmeniť svoju politiku založenú na nezávislosti a permanentnom udržiavaní revolučnosti? Nemohli, lebo Americká politická garnitúra s vrelou finančnou podporou korporácií a nespokojnej menšiny kubánskej emigrácie (predtým štedro platenej americkými dohliadačmi), nechcela pripustiť existenciu „vredu“ – otvorenej rany na citlivom mieste svojho kapitalistického tela.

Mal možnosť nepodvoliť sa Americkému diktátu a nehľadať pomoc inde? Castro veľmi dobre vedel (aj vďaka tomu, že istý čas pred revolúciou strávil v USA), že Amerika nedovolí inú demokraciu ako tú svoju. Fidel to veľmi pekne vyjadril pri otázke amerického novinára na volebné víťazsvo G. Busha ml., rečníckou otázkou: „Môže byť demokraticky zvoleným prezidentom človek, ktorý zaplatí miliardu dolárov preto aby bol zvolený prezidentom?„.

Dnes to už pozná väčšina tzv. západného sveta, VO VOĽBÁCH DO ZASTUPITEĽSKÝCH ORGÁNOV VÍŤAZIA TAKÝ, KTORÍ SI DOKÁŽU KÚPIŤ DOSTATOČNE VEĽA VOLIČOV!

Spolu s Fidelom odmietam takúto demokraciu, demokratické je totiž slobodné rozhodnutie na základe programu a nie kúpené párkom, gulášom, „dobrým“ miestom v správe štátu či obce, čI úplatkom! Takáto demokracia zastúpila sprostredkovateľský princíp ako náhradu za všeľudové občianske referendá o veciach verejných. Fidel len dal svoj um a ruky k dispozícii skutočnému väčšinovému princípu… ČESŤ JEHO PAMIATKE.