Racionalita rovnováhy

Takto sa dá v historickom kontexte charakterizovať súčasná genocídna vojna Izraelčanov proti Palestínčanom. Obe dnes národné spoločenstvá patria do skupiny semitských etník a svoje historické korene majú, ako Nomádi.

Vo svojej bytostnej podstate sú to pastieri, kočujúci najprv so svojimi stádami kôz a neskôr tiav, obývajúci pre takýto život príznačné obydlia, teda stany a sťahujúci sa z miesta na miesto kvôli pastve a vode. Takto to bolo v „prehistorickom“ Izraeli keď časť kmeňov vyznávajúcich Jehovu, podľa biblického Starého zákona (prvej časti Tóry) smerovala k sebe vysnívanej krajine (ako Bohom vyvolení do vyvolenej/svätej zeme) kde ponajprv spolu žili s Kanáncami (ktorí už vtedy pomerne dlho obývali tento kraj), ktorých časť vyvraždili a časť asimilovali.

Zrejme sa touto starou históriou dal inšpirovať izraelský údajne demokratický vodca Netanjahu (údajne preto lebo je obvinený z korupcie, a to aj tej volebnej) vyštudovaný v USA a napojený, ako životodarným prameňom mnohými americkými oligarchami židovského aj nežidovského pôvodu a tým pádom aj štátnou administratívou Spojených štátov. Treba ešte poznamenať, že za „pravých Židov“ mnohí označujú len časť Abramovho (Abrahámovho) potomstva, ktorí podľa starých textov vzniklých prepísaním ústnej mytológie, najmenej porušovali vernosť jedinému Bohu, Jahvemu (som ten, ktorý som).

Starorímska ríša si podmanila mnohé územia aj národy. Tak sa stalo aj starovekému spoločenstvu Židov ktorí vďaka svojim vodcom (múdrym aj menej múdrym a servilným, ako dnes) vytvorili staroveký štát s centrom svojej globálne nevýznamnej moci v Jeruzaleme. Príčinou ich pádu bola zrejme odbojnými a samozvanými povstaleckými vodcami vygenerovaná nenávisť voči Rímu, s čím Rimania dokázali žiť aj v iných lokalitách, ktoré si v priebehu niekoľkých storočí podmanili. Takže to nebola prvá ani pravá príčina likvidácie prvého židovského štátu, ale to boli predovšetkým rímske náklady prevyšujúce výnosy, tj.  náklady spojené s udržiavaním vojenských posádok (v súvislosti s mnohými dnes by sme povedali/napísali TERORISTICKÝMI povstaniami a útokmi, ako na Rímsku tak aj legálnu (Rímom uznanú) moc jeruzalemských kniežat a vládcov). To znamenalo čoraz väčšie náklady na udržiavanie ľudskej i materiálnej sily posádok umiestnených na tomto území a kontraproduktívne proti tomu neustále znižovanie výnosov z polí, chovu aj ťažby na území vazalského Jeruzalemského kráľovstva. Tieto Judské povstania mali charakter teroristických činov, nakoľko sa vojensky nemohli rovnať svetovládnej moci Ríma. To na oboch stranách konfliktu generovalo čoraz väčšiu vzájomnú nenávisť (len zmienim protižidovské a neskôr proti-kresťanské pogromy v samotnom Ríme).

Akoby sa história opakovala s iným etnikom bývajúcim toto územie po tom, ako mnoho judejcov opustilo svoju „svätú“ vlasť a putovaním stáročiami vytvorili snáď najroztrúsenejšiu diaspóru v dejinách. O to sa opäť pokúsili Briti, keď im bolo jasné, že stratia toto koloniálne územie a podobne, ako v prípade Indie (celého subkontinentu) zakotvili svojvoľným určením hraníc ďalekosiahle medzi-etnické aj mocenské konflikty na územiach, ktoré niekoľko storočí ovládali pomocou korupcie a drog (príbeh rovnaký aj v Číne), rozosievali semená nenávisti v nomádoch hovoriacich semitskými jazykmi aj na blízkom a strednom východe. Spolu s USA podporovali nevraživosť rôznych kmeňov, ktoré vo svojej podstate ešte v 19. a prvej polovici 20. storočia žili, ako nomádi, kočujúci so svojimi rodinami a stádami na teritóriu, ktoré ich kmene obývali už viac, ako dve tisícročia a nepociťovali potrebu na svojom živote nič podstatné meniť. Ale bohužiaľ Anglosasi (teda zväčša obyvatelia z Britských ostrovov a novo konštituované ľudské spoločenstvo v severnej Amerike, pôvodne britskej kolónii s ktorou sa nedalo jednať, ako s pôvodným obyvateľstvom Číny, Indie, blízkeho a stredného východu), ktorí sa časom zmierili v snahe ovládnuť v duchu Britského spoločenstva, moderný svet 19. a 20. storočia.

Obe tieto impériá podporovali rôzne etnické a kultúrne spoločenstvá (kmene), tak aby sa nedarilo novo-vznikajúcim krajinám/štátom skonsolidovať ani ich národnú a kultúrnu identitu, ako aj aby mohli naďalej „koloniálne“ ťažiť z ich materiálneho a ľudského bohatstva. Takto najmä v 20. storočí vznikali ozbrojené skupiny, ktoré v starom Ríme nazývali barbarmi a v kapitalistickej koloniálnej ére ich pomenovali teroristami. Na rozdiel od starého Ríma ich ale vyzbrojovali a dávali im možnosť získavať na túto pomoc zdroje, skrze nezákonné obchody a podnikanie (napríklad z omamnými prostriedkami a obchodovaním s ľuďmi, v čom mali obe už dnes umierajúce impériá, bohatú historickú skúsenosť).

Dnes sa v Európe aj u nás, nezmyselne a mediálne operuje so slovíčkom „antisemitizmus“ v jednostrannom chápaní, ako proti-židovský syndróm živený v nacistickom Nemecku. Ale z podstaty, ako tej historickej tak aj lingvistickej (jazykovej) je antisemitizmus neizraelský a nežidovský, nakoľko semitských jazykov je celá pomerne veľká skupina a nomádov najmä na blízkom, strednom a ďalekom východe skutočne veľa.

Tak sme sa dostali do situácie, že semitskí nomádi bojujú proti semitským nomádom. Ich nepriateľstvo je programované zvonka, bývalými impériami strácajúcimi pôdu pod nohami svojej bývalej moci. Pácha sa genocída „rovnakých“, ktorí sa líšia iba zvykmi a obradmi, lebo v konečnej podstate histórie ich kultúrnej, jazykovej aj náboženskej tradície mali a majú rovnakého boha, iba sprostredkovatelia ich viery sa časom menili.

Peter Ponický Lošonci