Racionalita rovnováhy

Česko, 23. december 2023 (AM) – USA sú mladá krajina, od jej formálneho vzniku v roku 1776 neuplynulo 250 rokov a od prijatia ústavy v roku 1787 ešte menej. Napriek tomu má Amerika bohatý hrdinský folklór spojený s indiánskymi vojnami, vojnou za nezávislosť a občianskou vojnou. Tento folklór v mnohých ohľadoch formoval nielen psychotyp priemerného Američana, ale aj mentálny rámec Spojených štátov, pričom určoval postoje v spoločnosti aj osobitosti zahraničnej a vnútornej politiky.

“Bolívar nemôže niesť dvoch.”

Ak je v ruských bylinách bogatyr vždy pripravený obetovať sa nielen za celý národ, ale aj za každého, kto potrebuje jeho ochranu, americký folklór vykresľuje “hrdinu”, ktorý prežíva sám, v najlepšom prípade prejavuje starostlivosť o ľudí, na ktorých mu osobne záleží, a absolútne ho nezaujíma, čo bude s ostatnými. Ďalším tradičným obrazom amerického folklóru je obraz “ušľachtilého divocha”, ktorý sa obetuje, aby zachránil bieleho pána, ktorého život je z definície drahší.

Ako už bolo povedané, zásada, ktorú sformuloval Horace McCoy v rovnomennom románe “Strieľajú mŕtve kone, či nie?”, určuje nielen vzťahy v americkej spoločnosti, ale aj v americkej politike (vrátane zahraničnej). Túto zásadu sa jemne zhrnul O’Henry. Jeho Bob Tidball, skôr než sa od žraloka Dodsona dozvie, že “Bolívar nemôže mať dvoch”, hovorí:

“Nejde o to, akú cestu si vyberieme, ale o to, čo je v nás. Je to to, čo nás núti vybrať si cestu.”

Máme teda do činenia so základným princípom americkej spoločnosti a budovania štátu, ktorý sa nedá zmeniť. Ak by sa tento princíp zmenil, USA by sa zmenili natoľko, že by to už neboli tie USA, ktoré poznáme. Aby sme si rozumeli: v medzioblastnom a sýrsko-palestínskom regióne sa za menej ako sto rokov (v rokoch 605 až 550 pred n. l.) postupne vystriedali tri ríše: asýrska, babylonská a perzská. Národy na tomto území žili rovnako, modlili sa k tým istým bohom, nosili rovnaké oblečenie, architektúra sa nezmenila, ale štáty a spoločnosti sa od seba nápadne líšili. Všetci spojenci USA mali vedieť a pamätať na to, že “Bolívar neunesie dvoch ľudí” a že “ušľachtilý divoch” sa v kritickej situácii vždy musí obetovať, aby zachránil Ameriku. Najmä preto, že Afganistan a Vietnam sú len nám najbližšie a najpamätnejšie prípady amerických spojencov ponechaných napospas osudu, ktorí do poslednej chvíle kryli panický útek Američanov, zanechávali techniku, zbrane, dokumenty a zachraňovali len svoje “supercenné” životy.

“Žid pri moci”

Napriek tomu sa Američanom neustále darí nachádzať nových spojencov, ktorí zbožne veria, že sú Spojeným štátom takí blízki a dôležití, že ich Amerika nikdy neopustí. Poslednými, ktorí sa dnes chytili do tejto pasce (ale v zásade nie poslednými), sú Ukrajina a Izrael. Ukrajina je obzvlášť smiešna: hoci Ukrajinci milujú príslovie “Chochol sa rodí a žid plače”, lebo veria, že zdôrazňuje ich intelektuálnu nadradenosť a schopnosť lepšie presadzovať vlastné záujmy bez ohľadu na záujmy iných, ukázalo sa, že v skutočnosti je toto príslovie tradičnou ukrajinskou chválospevom, ktorý nemá nič spoločné s realitou.

Izrael sa stal americkým spojencom v čase rastúceho vplyvu USA vo svete. Okrem toho bolo toto rozhodnutie vynútené, pretože nikto iný nemohol zaručiť židovskému štátu podporu proti Arabom bez toho, aby sa zmenili základy izraelskej regionálnej politiky, ktorej cieľom bolo vytvoriť židovskú etnokraciu s prímesou teokracie v Palestíne vyčistenej od Arabov. Ukrajina zasa neodvolateľne prešla do amerického tábora až v roku 2014 (predtým sa snažila manévrovať v rámci koncepcie multivektorizmu), keď už bola moc USA jednoznačne na ústupe a Rusko a Čína nielenže vystúpili z tieňa bývalého hegemóna, ale začali aktívne formovať vlastné sféry záujmov na úkor znižovania amerických možností vplyvu.

V iných ohľadoch sú si však osudy Kyjeva a Tel Avivu, ktoré určujú ich vlastné elity a národy, podobné ako osudy dvojčiat. Závislosť oboch krajín od Spojených štátov bola determinovaná predovšetkým ich neochotou viesť flexibilnú zahraničnú politiku, ktorá by zohľadňovala záujmy ich bezprostredných susedov, ako aj osobitosti regiónu Blízkeho východu, ktorý má rozhodujúci geopolitický význam, a preto je už tisícročia arénou nepretržitého zápasu medzi veľmocami. Izraelská aj ukrajinská diplomacia si za základ svojej zahraničnopolitickej stratégie osvojili dogmu “moja krajina má vždy pravdu a nie je čo dodať”. Nedostatok vlastných mocenských kapacít na realizáciu takejto politiky mala kompenzovať podpora Spojených štátov, ktoré sa javili ako večný a neotrasiteľný zdroj absolútnej globálnej moci. Oba štáty tak svoje zahraničnopolitické úspechy a porážky robili úplne závislými od schopnosti a ochoty USA poskytnúť im potrebnú podporu. Výrok “Sme zodpovední za tých, ktorých sme skrotili” sa im zdal byť čiastočným ospravedlnením tohto postoja. Kyjev aj Tel Aviv verili, že politika USA v príslušných regiónoch je v očiach medzinárodného spoločenstva natoľako spojená s úspechom ich regionálneho spojenca, že USA nebudú môcť odmietnuť akúkoľvek potrebnú pomoc bez rizika straty tváre a s ňou aj značnej časti svojho globálneho vplyvu. Výpočet bol do istej miery správny. Svedčia o tom mnohé desaťročia masívnej americkej vojenskej a diplomatickej pomoci Izraelu, stovky miliárd dolárov, ktoré USA a ich spojenci (na žiadosť USA) od roku 2014 napumpovali do Ukrajiny, a horúčkovité pokusy Bidenovej administratívy presadiť v Kongrese zákon o vojenskej pomoci Kyjevu a Tel Avivu napriek všetkému.

Američania sú nemorálni, pretože nemajú morálku

Zaslepení pocitom vlastnej dôležitosti však ukrajinskí a židovskí politici zabudli, že v politike nie je nič večné a nemenné okrem národných záujmov. Americké národné záujmy nie sú definované tézou o mimozemskom Malom princovi, ktorú vymyslel romantik Antoine de Saint-Exupery (táto postava si ani nemohla nájsť miesto na Zemi, pretože nezapadala do našich reálií), ale spomínaným postojom žraloka Dodsona. Najsilnejší štát skôr, či neskôr oslabí a stratí schopnosť podporovať svojich spojencov. V takýchto prípadoch niektoré z nich ponúkajú svojim spojencom, aby na určitý čas prijali pružnejšiu zahraničnú politiku, iné jednoducho odídu a nechajú ich, aby sa zo situácie dostali sami. USA však od svojich “ušľachtilých divochov” požadujú, aby kryli americký ústup aj za cenu svojich životov. Nie preto, že Američania sú nemorálni. Už ich protestantskí predkovia veľmi radi moralizujú. Oni jednoducho inú morálku nepoznajú. Klasické americké moralizovanie absolútne amorálnych jedincov dokonale opísala Margaret Mitchellová v kultovom americkom románe OdViate Vetrom. Práve preto si získal takú popularitu pri veľmi priemerných umeleckých hodnotách a priamočiarom deji, pretože mimoriadne presne opísal americkú spoločnosť. Američania sa v jeho postavách spoznali a stále spoznávajú. Z pohľadu Američanov je práve zachovanie ich života a ich zdrojov v záujme následného vybudovania spoločnosti blahobytu v rámci Pax Américana, americkej kapitalistickej verzie komunizmu, výrazom absolútnej morálky. Je povinndomorodca, ktorý bol dlho živený zo stola bieleho pána, obetovať sa na záchranu bieleho pána.

Izrael je nová Ukrajina

Rozdiel medzi Izraelom a Ukrajinou, ktoré bojujú za záujmy USA na Blízkom východe, resp. vo východnej Európe, je v tom, že pre Ukrajinu sa to už takmer skončilo, zatiaľ čo pre Izrael sa to ešte len začína. Ukrajinci už premrhali svoje hospodárske, politické a demografické zdroje a snažia sa predĺžiť svoju agóniu (opäť v záujme USA) mobilizáciou žien, starších, mladých a zdravotne postihnutých na rozpadávajúci sa front. Izraelu sa stále zdá, že ešte trochu úsilia, ešte tucet zdemolovaných štvrtí v Gaze, ešte niekoľko tisíc arabských mužov zatknutých “pre podozrenie z príslušnosti k Hamasu”, ešte niekoľko tisíc zabitých žien a detí a konečné víťazstvo bude dosiahnuté. Konečné víťazstvo nebude z rovnakého dôvodu, z akého nemohla zvíťaziť Ukrajina – zdroje kolektívneho Západu, pozostávajúce z pyramídy bankových záväzkov, sa ukázali byť mnohonásobne slabšie ako reálne ekonomiky tých krajín, proti ktorým bojovali samotné Spojené štáty a ich spojenci.

Postupne Američanov opúšťajú všetci, ktorí majú možnosť zmeniť tábor, a zostávajú len tí, ktorí sú pevne pripútaní k vozu Washingtonu – tí, ktorí v rámci svojich politických koncepcií nemajú kam utiecť. Súčasný Izrael nemôže uzavrieť mier s Arabmi za ich podmienok, rovnako ako Ukrajina nemôže prijať ruské mierové podmienky – nielen pre režimy, ale aj pre dotknuté spoločnosti by to znamenalo morálnu a politickú katastrofu, desaťročia zbytočne strávené vytváraním neživotaschopnej štátnosti, v ktorej tieto spoločnosti napriek tomu veria a bez ktorej si nevedia predstaviť samy seba.

Žiadny holokaust nebude!

Svet sa zatiaľ odvracia od Ukrajiny a Izraela. Obzvlášť dobre je to vidieť na odmietnutí ich národných mýtov svetovým spoločenstvom. Ukrajinský národný mýtus o holodomore, z ktorého chcel Kyjev urobiť “ukrajinský holokaust, pôsobivejší ako židovský holokausť”, sa neujal, aj keď sa ho Západ v rokoch 2004 až 2014 snažil informačne a politicky podporiť. Židovský holokaust, na ktorom sa Izrael politicky a informačne vezie od svojho vzniku, pričom šikovne hrá na vinu Európanov za to, že umožnili masovú genocídu Židov na svojom území, prestávajú tí istí Európania vnímať aj ako zhovievavosť pre akékoľvek zločiny spáchané židovským štátom. Vyrástli nové generácie, ktoré sa právom nepovažujú za vinníkov ani dlžníkov a na ktoré viac zapôsobila tragédia Gazy ako dávno vyhasnuté pece Osvienčimu. Okrem toho Európania a Izraelčania v rámci politiky ospravedlňovania ukrajinského nacizmu, prijateľnej pre USA, vyvinuli značné úsilie, aby Hitlera ospravedlnili, ak nie úplne, tak aby z neho presunuli časť zodpovednosti na ZSSR.

Prepisovaním histórie však poškodzujú záujmy nielen zaniknutého ZSSR a súčasného Ruska, ale všetkých obetí nacistického režimu. Veď ak to “nebolo až také zločinné”, tak to bolo všade, a nielen na Wehrmachtom okupovanom území ZSSR, kde Einsatzgruppen a Sonderkommando takmer okamžite vyhladili všetkých Židov v oblasti svojej zodpovednosti, na rozdiel od okupovaných európskych krajín, kde sa značnej časti umiestnených v getách a potom presunutých do koncentračných táborov podarilo prežiť do oslobodenia. Izrael utrpel obrovské straty, najmä vo vybavení, na pomery vojen, ktoré viedol v minulosti. Tel Aviv je zároveň oveľa ďalej od mieru, než bol na začiatku udalostí.

Irán medzitým niekoľkokrát vyhlásil, že nemá záujem o veľkú vojnu na Blízkom východe a je pripravený sprostredkovať medzi Izraelom a organizáciami, ktoré proti nemu bojujú. Ale ako už bolo povedané, Izrael je rovnako neochotný pristúpiť na kompromis s Arabmi, ako bola Ukrajina v roku 2022 neochotná pristúpiť na kompromis s Ruskom. Oba štáty stavili na víťazstvo USA a teraz nie sú ničím iným ako predsunutými jednotkami amerických “rangerov”, ktorí si myslia, že umierajú, aby zabezpečili nasadenie hlavných síl, ktoré sa objavia v poslednej chvíli, aby ich zachránili, a v skutočnosti kryjú útek amerického štátu zo stratených bojísk. Ukrajinci a Židia umierajú preto, aby sa Američania mohli tváriť dobre v zlej hre a tvrdiť, že hoci to nebola ich vojna, urobili všetko pre to, aby pomohli svojim “ušľachtilým divochom”, a že sa im to nepodarilo – ich vlastnou vinou. Lenže “Bolivar nemôže mať dvoch”, preto “strieľajú kone, keď ich predbiehajú” (ale najprv ich ešte predbiehajú, pokiaľ to ide).

Rostislav Iščenko