Racionalita rovnováhy

Odpovede patria k otázkam, jazyk je nástroj porozumenia, vedomie a svedomie ako jediné robí človeka výnimočným biologickým produktom prírody.

Položme si však otázku, čo z toho na úvod napísaného a históriou človečenstva uznaného za bazálne pradivo inteligencie a humanity je dnes na tzv. Západe pravdou (samozrejme nie u jednotlivcov, ale „národov“ a ich vodcov)? Odpoveď je ale smutným svedectvom doby temna. Nádej ale existuje, lebo svetlo/slnko vždy na Zemi vychádza na východe, pokiaľ Zem bude existovať.

Aristoteles (staroveký filozof) sa vo svojom zamyslení o priateľstve vyjadruje vysvetľujúco aj zrozumiteľne (samozrejme dobovým spôsobom), že odvekou túžbou človeka je mať priateľa/priateľov čo ďaleko viac platí pre vládcov ako ovládaných. Priateľstvo je inými slovami VZŤAH medzi ľuďmi a len vďaka „východu“ máme nulu a teda aj kladnú a zápornú nie len číselnú bilanciu. Aristoteles sa odvoláva na starovekú historickú skúsenosť a konštatuje, že OBEC drží pohromade priateľstvo, teda po našom kladný vzťah medzi ľuďmi. Obec tvorili a tvoria ľudia a dnes ich kvantum/masu nazývame spoločnosťou a ona tvorí skrze vládu/vládcov štáty s hranicami (kultúrnymi/etnickými). Kladný/pozitívny vzťah ľudí umožňuje spoločnosti uchovať si perspektívu budúcnosti a vládam vidinu udržania moci. Ľudským výmyslom je slovo, ale slovo vyjadruje stručným spôsobom fakt. Faktom je, že slovo morálka/etika je jedným z najstarších popisov prežitia človeka v tlupe/obci/spoločnosti a z logiky evolučného prispôsobenia tvorov na Zemi vyplýva aj jej rešpektovanie hierarchie/usporiadanosti/organizácie (kto neverí nech začne čítať v starých a veľmi starých archiváliách ľudských diel).

Od začiatku „doby človeka“ je toto najvyšším zákonom jeho prežitia.

Všimli ste si, že doteraz nepadlo slovo zákon v jeho súčasnej podobe Zákon, ako písané pravidlo pre udržanie vzťahov medzi ľuďmi v spoločnosti na udržateľnej – existenčnej úrovni. Najmúdrejší ľudského spoločenstva pochopili medzi prvými, že nie všetci ľudia sú schopní reflexie reality, preto vzniklo vzdelávanie a školy (od tých neformálnych v prírode kde myslitelia mali svojich poslucháčov/žiakov až po prvé školy výuky múdrosti, ktoré mimochodom neboli ako prvé na západe ale naopak na východe odkiaľ aj slnko vychádza). K tomu aby sme vedeli „fungovať“ v „realite“ musíme ju poznať, teda poznať prírodu a jej prirodzené pravidlá a metódy a nástroje na využitie jej možností pre svoje poznanie a udržateľný život (od syntetickej výroby energie po lety do kozmu).

Čo najviac deformuje súčasnú západnú spoločnosť?

Pozrite sa do parlamentov západných krajín, najviac právnikov na cm2. Pozrite sa na zhromaždenia dnešných napríklad slovenských protestujúcich. Komedianti ktorí pre svoju existenciu nemusia vedieť nič iné ako hrať podľa cudzích nôt + podvodne vzdelaní nevzdelanci na školách kde netreba ani chodiť, iba posielať príspevky na napísanie vysvedčení a diplomov (spomeňte na právnikov a hercov ktorí sa donedávna dokázali priznať, že vysokú školu navštevovali len sporadicky ale ich ambície zázraku z ničoho vytvoriť „zlato“ bohatého života s obdivom „lúzy“ ako nazývajú dnes väčšinu, hoc z podstaty poznania a schopnosti prirodzeného prežitia s pravidlami prirodzenosti, prírody je prakticky NULOVÁ).

Súčasná liberálno-progresívna lúza sa usilovne učila od komunistov/nacistov/fašistov a ich slová vyjadrujú všetko možné len nie pravdu odrážajúcu podobu racionálnej reality, teda prírody. Ich motív je rovnaký a jediný – MOC a jej udržanie za akúkoľvek cenu (samozrejme aby platili hlavne tí ktorých oni vyčleňujú ako lúzu).

UI, teda umelá inteligencia nás nezachráni a nezachráni ani seba.

Všimli ste si, ako často sa od istej doby hovorí o UI, teda tzv. umelej inteligencii? Ale aby som bol dobový a použil „trefné“ prirovnanie, predstavte si napríklad J. Pročka ako predstaviteľa inteligencie, potom podľa tejto metriky je UI takouto inteligenciou. Dobrou? Zlou? Nie, len malou. Podobne ako on nezachráni hnutie ktorého je členom, ani nepozdvihne úroveň krajiny či mesta v ktorom žije, nezachráni UI (umelá inteligencia) ani ľudstvo ani Zem ani Vesmír. Ako je vidieť, skôr naopak je a bude nočnou morou ľudstva. Kde sa s ňou najviac uvažuje a pracuje? V priemysle zabíjania a realite zabíjania na bojovom poli.

Hlúpi snílkovia snívajú svoje sny o vytvorení umelého/syntetického života a ich vzorom je hračkársky robot z polovice minulého storočia. Povrchnosť je znakom tejto doby.

Možno sa dobre pozeralo na robota posúvajúceho sa vpred a bľabotajúceho málo zrozumiteľné zvuky. Ale po hodine či dvoch všetko skončilo, lebo robotovi došli baterky, nemal „životodarnú“ šťavu a zmĺkol a prestal sa presúvať, nakoniec skončil vyhodený v kope iných hračiek kupovaných v nádeji rodičov, že ich hračky oslobodia od „otravných“ detí, ktorých bytie si sami dobrovoľne či nie zvolili a to na celý život, lebo či sa nám to páči alebo nie, máme vedomie a toto zostane zapísané v človeku nadosmrti, nezávisle na tom či sme mali šťastie a s deľmi sme priateľmi alebo aj nie, ba dokonca nepriateľmi na život a smrť.

Napriek tomu, že vesmír je plný dispozičnej energie, neznamená to že je pre nás k dispozícii. Je to podobné ako vedieť o zložitosti mikrosveta a na základe kusých poznatkov makrosveta uvažovať o jeho ovládnutí, bez vlády nad všetkými jeho entitami. Preto vždy budeme v pozícii pozorovateľa a nie tvorcu, lebo sme súčasťou stvorenia. Rozložte ľudskú bytosť na molekuly či atómy, bude to bytosť? Ani zďaleka, bude to len „vesmír“ nekonečne vzdialených elementárnych prvkov z ktorých poskladáte človeka len vtedy, keď poznáte o týchto prvkoch a ich vzťahoch nekonečne veľa. Kedy to bude? V nekonečnu (ešteže máme matematiku a fyziku a ich synergiu vo filozofii).

Tu som sa dostal na začiatok a k mne milovanej filozofii. Už veľmi dávno múdry tohto Sveta konštatovali, že základnou črtou – charakteristikou človeka je VEDOMIE. Skryté niekde v mozgu ako jeho heuristická schopnosť a evolučná danosť. Napriek tejto virtuálnej znalosti o vedomí, vlastne o ňom a jeho konštrukcii zhola nič nevieme. A tak aj po tisícročiach musím konštatovať, že najmúdrejšou ľudskou vetou pochádzajúcou od múdrych filozofov je: „viem, že nič neviem“. Najhoršou, doslova nočnou temnou morou ľudstva sú tí, ktorí sa tvária, dokonca aj „dokazujú“ na nepreukazných dôkazoch, že sú predurčení lebo vedia. Realita je však obyčajne taká, že ani len netušia (na rozdiel od múdrych, ktorých je v každej dobe a na každom mieste deficitne málo, lebo keby tomu tak nebolo tak ľudská história nie je spiskom bojov a vojen mocných a „menejcenných“).

Peter Ponický Lošonci