Racionalita rovnováhy

Šimečka a jeho rodina v širšom slova zmysle bola v uplynulých dňoch a týždňoch asi najfrekventovanejšou mediálnou a politickou témou na Slovensku (a objavila sa aj v europarlamente, ako inak, že?). Excesy z posledných mesiacov či rokov ukazujú na rozleptané vedomie aj svedomie časti ľudí z oblasti ktorú zaraďujeme do umenia aj širších „kulís“ kultúry.

Socialistický režim, podobne ako v Sovietskom zväze aj u nás si kúpil „uvedomele neuvedomelú kultúrnu frontu“. Bola to súčasť režimovej propagandy. Ale keď sa dnes obzrieme späť, tieto diela boli morálne, „učili“ príkladom boja proti fašizmu a nacizmu, ideálom mieru a mierového spolunažívania vo vnútri aj navonok, odporu proti „bežnej“ zločinnej kriminalite, rovnako ako rodinnému šťastiu a pracovnej morálke absolútnej väčšiny občanov krajiny.

Nie je to môj výmysel, že platí úzus, že jedným z kľúčových znakov ľudskej civilizácie najmä po období renesancie a humanizmu, je KULTÚRA. Najčastejšie sa aplikuje veta, „každá civilizovaná spoločnosť má svoje zrkadlo vo svojej kultúre (architektúra, výtvarné umenie a skulptúry na frekventovaných miestach, literatúra, dramatické umenie a spolu s týmito historické povedomie a zodpovedná práca popisovačov dejín v historických – časových súvislostiach).

Jan Werich bol predovšetkým herec, ale s veľmi rozvinutým zmyslom pre hľadanie súvislostí čo asi logicky v človeku vygeneruje postoje a myšlienkové pochody spoločenskej spolupatričnosti, teda humanity ako bola chápaná do konca 19. storočia. Ja som ho mal rád, keď ešte žil a dnes v podobnom veku ako sa Jan vyjadroval k spoločenským témam, ho milujem. Preto tu uvediem prepis časti jeho televízneho monológu k uvedenej téme, teda kultúre a umeniu v súvislostiach skrze svojho vyznania Shakespearovi, ako storočia uznávaného vrcholu dramatického umenia a kultúrnosti („Černá hodinka s Janem Werichem“ z roku 1964).

Jan WERICH (za mňa a všetkých kultúrnych ľudí planéty a to dokonca bez rozdielu etnicity či religiozity):

Na začiatku programu sa vizuálne veľmi podrobne venuje kamera sérii obrazov/skíc k asi 200 postavám Shakespearovských divadelných hier (od maliara Purkyně k 300stému výročiu narodenia autora, oslavovanému v polovici 19. Storočia v Prahe).

Na začiatku svojho monológu si spomenul na historku, keď spolu s Voskovcom utiekli pred nacizmom do USA (do už vtedy kozmopolitného New Yorku) a hľadali si prácu (logicky v divadle ako herci) a jeden mladý americký herec sa ponúkol, že ich bude učiť anglicky skrze Sahakespearove texty a začali Hamletom (potom spolu s ním prekladali svoje hry do angličtiny). V roku 1944 skutočne dostali angažmán do divadla na Shakespearovu hru „Do búrky“ (samozrejme s pôvodným anglickým textom a Shakespearovské texty ktoré sú obtiažne a špecifické aj v prekladoch).

To bola cesta ako sa Jan Werich „zamiloval“ do Shakespeara a motivovaný osobnou skúsenosťou a šítaním jeho diel, najmä Falstafa, napísal mu Jan virtuálny list (v Prahe 6.2.1964), ktorý tu v stručnosti uvediem samozrejme v slovenčine:

„Majstre, asi pred 7 rokmi som sa pokúšal pokloniť sa Vám vo vašej hrobke v Stratforde pod Avonou. Vtedy tam boli umelci z Moskvy, Londýna aj z iných miest Sveta (v divadle postavenom tam na jeho počesť, hrali anglickí herci jeho hru „Kupec Benátsky“ pre svojich kolegov z mnohých krajín a miest), pre radosť z priateľstva medzi národmi, pre radosť z fantázie. Predstavenie bolo v nedeľu a práve preto tamojší správca cintorína, Jana Wericha nepustil k hrobke ani na krátke uctenie si pamiatky príchodzieho z cudziny, lebo nedeľa je voľný deň a on v nedeľu nikdy a pre nikoho nepracuje.“

Tento fakt je základom Janovho rozhodnutia, napísať drmatikovi Wiliamovi list so svojimi pocitmi a vyznaním.

V úvode tohto virtuálneho otvoreného listu sa zmieňuje o svojej odvahe vybrať si niektoré jeho dielo na dramatické spracovanie, v prvom priblížení to bola hra o Jurajovi IV. s od detstva híčkanou predstavou Falstafa v lojovej guli plnej detských rozmarov a stareckých chúťok, že by si zaslúžil viacej pozornosti dnešného diváka. Že by mu podráždil bránicu a vyprovokoval ho ku premýšľaniu, lebo náš divák toho veľmi – veľmi potrebuje, tým viacej čím menej má času na rozdiel od diváka vo vašom divadle.

„Vážený majstre, od tej doby čo ste nás opustil sa svet zmenšil a času ubudlo. Ťažko by ste dnes našiel ostrov nie ďaleko od Janova, kde by Kalibán a Prospero boli jedinými predstaviteľmi silného pohlavia pre krehkú Mirandu a kde by sa zastavil čas čo i len na minútu. Našiel by ste tam buď niekoho vojenské základne, alebo skladisko morového odpadu, možno tiež nejaké meracie prístroje. Je nás na planéte omnoho viac ako bývalo v dobe vašich súčasníkov, pojem vzdialenosti netrvá. Môžete sa pozerať súčasne v Prahe a v Londýne na pohreb zavraždeného panovníka, na pohreb ktorý sa uberá ulicami ďaleko v Novom svete v tej istej sekunde v ktorej ho vidíte v Prahe, alebo u vás v Stratforde.“

„Za vašich dôb vojaci pozorovali obláčik dymu pri kanóne a počítali 1,2,3,4 než počuli ranu. Podľa toho koľko napočítali medzi videným a počutým, odhadovali aká je vzdialenosť medzi životom a smrťou. My dnešní sa nezdržujeme počítaním a odhadom, oslepneme a zahynieme skôr ako počujeme výbuch. Vy ste písal svoje diela brkom, pokiaľ sa nemýlim, na papieri rozhodne nie tak hladkom ako dokážeme vyrobiť dnes pri svetle sviečok. My píšeme na písacích strojoch niekoľko kópií naraz. Diktujeme do diktafónu, dávame si to rýchlo rozmnožiť a ešte rýchlejšie preložiť, rozšíriť po Svete ešte rýchlejšie – to všetko musí byť hotové ešte dnes, a je to hotové ešte dneska. Možno preto, že vieme aj keď si to neradi pripúšťame, že zajtra už po tom ani pes neštekne.“

„Nebol ste medzi živými dlho vážený majstre, 52 rokov sa dnes považuje za krátky život, snáď preto že sme si zvykli počítať s číslami a nie s hodnotami. Napísal ste mnoho hier pre viac ako 800 postáv, málokto to vedel tak dobre ako vy. Hádame sa aj dnes či ste to písal sám, alebo vás bolo viac. Boli by sme radi, keby sa zistilo na betón, že ste nebol sám kto písal vám pripisované diela, bola by to útecha lebo ak ste to dokázal sám potom nám neostáva nič iné iba smutne priznať si, že nik z nás nie je tak nadaný ako vy, ani tak pracovitý, ani tak múdry, ani tak podnikavý, ani tak trpezlivý a ani nesmrteľný.“

„Je pravda, že z túžby po nesmrteľnosti si dokážeme lepšie poradiť s chorobami ako si dokázali poradiť vaši doboví vrstovníci. Nie je pravda, že sa nám podarilo odstrániť povery a bludy, ktoré lomcovali vašou dobou. Po veľkej námahe bojov osvietených proti neosvieteným sa nám podarilo nahradiť staré povery novými. Keby ste bol dnes medzi nami a keby si vaše oči zvykli pohľadom na kovové zvieratá požierajúce Zem a pľuvajúce tehly, spievajúce piesne, na lietajúce lesklé vtáky s volaty plnými predsedov a kráľov, keby si zvykli na rýchlych farebných chrobákov na cestách olemovaných samoznakmi – memento mori, keby ste sa v podstate povedané po česky – pořádně rozkoukal, iste by vašim očiam neušlo, že vaša stará planéta je plná postáv vašich hier, že naše javisko je vaším javiskom a že náš Glóbus je vašim Glóbom. Keby ste dnes písal svoje hry, vážený majstre našiel by ste potrebné postavy s rovnakou ľahkosťou ako vo svojej dobe. Nájomných vrahov je stále dostatok, ohováračov nadbytok, mužov lačných po moci, úslužných katov, donášačov a dvorných šašov bez múdrosti a i s múdrosťami, konkubín, kuriev, nafrnených paničiek –  len treba siahnuť majstre, len tak na dosah ruky a môžete si vybrať. Poctivých a statočných a verných, to poznáte predsa zo skutočnosti zo skúsenosti ako herec tí sa totiž hercovi hrajú horšie ako tí nehodní a zlí, pretože tých vzorov je málo. Je ich menej medzi nami, asi tak v rovnakom pomere ako za vašej doby.“

„V čom by bola večnosť zakotvená majstre, aj keby nebola zakotvená v prírodných zákonoch, v dobrých aj nedobrých, v statočných aj zbabelých, v kráse aj škaredosti, v lenivosti a v snahe v túžbe vládnuť a k odporu byť ovládaný. Keby dejiny nežrali stvorenia, ktoré sa odvážili dejiny tvoriť, keby nožu nebolo jedno čia ruka do čieho srdca, keby nebolo ľudí a snáď by som mal povedať, že keby nebolo človeka, človeka a jeho fantázie, lebo váš objav majstre, ktorí ste nám odovzdal po Hamletovi, že je mnoho vecí medzi nebom a zemou, to je predpoveď všetkého lepšieho, nádeje večera po nechutnom dni, návratu poézie po švandání, nádej na lásku, na mier duše, nádej na nádej.“

„Vo vašich hrách majstre sú odpovede na všetky otázky na ktoré sa človek odvažuje pýtať.  Nie sú abecedne zoradené a nie sú čitateľné každému oku. Pripadá mi, že niekedy odpovedáte na otázku, ktorú som sa pre svoju hlúposť neodvážil položiť ani sám sebe. Akoby ste počítal s tým, že niektorí ľudia sa nevedia správne pýtať a preto dávate odpoveď aby ste provokoval otázku, inšpirujete, ponúkate lenivé mozgy! Hovoria o vás, a nie sú ten len ohovárači, že ste nič nevedel o zemepise, o histórii, o súčasnej vede, o umení, o filozofii a Boh vie čo ste vraj ešte nevedel. Ako by geniálny človek musel vedieť. Narodil ste sa tak nejako keď si Michelangelo Buonarroti odišiel odpočinúť po namáhavom diele, ten človek vedel o všetkom možnom, vedel všetko možné, urobil, napísal, namaľoval, vytesal, postavil všetko možné. Génius čo veľa vedel, alebo génius ktorý vedel toho málo? Čo teda robí z človeka génia?“

„Aj my v kraji kde žijem, už dnes vieme, že to nie je ani uznesenie, ani výmer, ani neustále opakovanie, ani hromada kamenia, ani to nie je Nobelova či iná cena, ani nomenklatúra. Neostáva mi iné ako sa domnievať, že je to niektorá z tých vecí o ktorých hovorí Hamlet. A to môže byť rovnako priazeň bohov či Boha ako aj kladná a optimálna atipickosť reakcie vyššej nervovej sústavy toho ktorého jedinca. ČO TO ČÍTATE PRINC? SLOVÁ, SLOVÁ, SLOVÁ, … Vy ste filuta majstre, keď mi dovolíte takúto dôvernosť, podarilo sa vám obrátiť slová v mramor, mramor ktorý sa nerozpadá ani slnkom ani mrazom storočí. Učinil ste zo svojich hier budovy, tvŕdze, chrámy kam sa utiekame v dobách tiesne, v časoch povojnovej biedy, pred víchricou neistoty alebo sami pred sebou. Steny a stropy ste ozdobil scénami z našich životov a zobrazil ste nás s anatomickou presnosťou, ako Michelangelo. Čo to čítate princ? SLOVÁ, SLOVÁ, SLOVÁ … A jedno také slovo je ČESŤ. Môže česť prirobiť nohu? Nie. Česť teda nie je výkon v oblasti ranhojičstva. Čo je to česť? Slovo. Čo je v tom slove česť? Čo je to tá česť, vzduch? To je pekná bilancia. A kto ju má (tú česť). Ten čo umrel, napríklad minulú stredu? Cíti iné, počuje iné. Nedá sa teda vnímať? Nie mŕtvolou. A čo s živým, živým česť žiť nebude? Nie. Prečo? Ľudské ohováranie to nestrpí! A preto ju vôbec nechcem, česť je len nápisom na náhrobku s erbom … a tým končí môj katechizmus.“

„Vážený majstre to si Falstaf hrá s mramorovými guľôčkami vašich slov. Vo svojich tragédiách ste premenil slová v kusy mramoru, dá veľkú prácu ich odvaliť, komu sa to podarí nájde pod nimi buď poklad, alebo škorpióna. Vo vašich komédiách sú to guľôčky s farebných kamienkov, každý šikovný chlapec vie s nimi štrngať do veselých jamiek a čakať na jar, ktorá im takúto radosť umožní. A je nemám zimu rád, majstre. Teším sa na jar ako chlapec, teším sa na zázrak z cibuliek v ktorých je zakliaty list aj s kvetom a na tú chvíľu až na povel slniečka celá tá krása vyskočí z vlažnej zeme. Teším sa na drozda, starého kamaráta z vlaňajška, on má tak ostrý sluch, že počuje slepú korisť rozvrtávať mačinu a ja sa budem pozerať ako bleskovo ďobne a bude ťahať červenú živú gumičku ako ju ťahá na svetlo, ako ju omráči, ako ju posunie do kútika zobáka počká si na druhú, na potom tretiu a ako ich polo živé uzlíčky donesie do hniezda svojim mladým. Na lepkavé pupienky sa teším, na klíčiace klíčky ku krátkemu pocitu šťastia, lebo ja som rád, že som živý, že žijem, že dýcham, že milujem, že dúfam, že pochybujem, že sním, že plačem, smejem sa, že sa bojím, že mám úlohu na tomto veľkom bláznivom divadle. Už aby bola jar majstre a aby zima bola šťastne za nami.“

„A aj tak si Bohu dlžný smrť, hovorí princ Jindra – odchádza na bojisko. Falstaf za ním kričí, ale veď ešte nie je splatná, prečo by som mal s platením náhliť, načo sa mám niekomu vnucovať keď ma nenapomína? No a vtedy ma majstre napadlo, že skoro každý muž, aspoň sa tak domnievam, že skoro každý z nás sám v sebe viedol tento smiešny rozhovor. Ten jeden z nás, ktorý chce byť kráľom a jedného dňa ním bude, vie o splatnosti večného dlhu, lež ten druhý ten dlh nepopiera, on sa bráni ten dlh zobrať na vedomie a pritom obaja tak strašne milujeme život. Jeden z nás sa pozerá do budúcnosti a ten druhý však už skoro všetko videl. Ten jeden hltá život z hladu po živote a ten druhý maškrtí z nenásytnosti. Za 350 rokov vašej neprítomnosti na našej planéte, vynálezy a bohužiaľ nesporný pokrok z nich vyplývajúci, naučili ľudí – vlastne donútili ľudí aby sa z novými skutočnosťami nejako vysporiadali, nebudem vás nútiť podrobnosťami, len to mi dovoľte zdôrazniť, že dnešný človek, dnešný divák má iné schopnosti ako divák vašej doby a nehovorím lepšie ani horšie, iné nové,  nové schopnosti ale má. Naučil sa myslieť a predstavovať si globálne, možno rýchlejšie a možno dokonca aj v niekoľkých rovinách súčasne. Film nás naučil strihať naše predstavy, prerušovať sled a znova naväzovať. Zmenšením vzdialeností fyzických muselo dôjsť a došlo ku skráteniu vzdialeností predstáv, určite viete čo mám na mysli. Pretože vy už vtedy vo svojom divadle, ste sa vo svojich hrách nezdržiaval scénickým popisom, alebo dodržiavaním chronológie času a udalostí. Keď som sa pokúšal z vašeho Juraja IV., z dvoch celovečerných hier urobiť jedno-večernú, veselú hru o smútku starnutí sira Johna Falstafa, spoliehal som sa na váš pomyselný súhlas, ku všetkým skráteniam ku ktorým som bol nútený dnešnou skutočnosťou. Začal som tú prácu pre radosť z práce, pre svoju zábavu. Vite niečo ako ísť s vami na ryby a spolu pri tom hovoriť. Bavil som sa veľa rokov, a čím viac som sa blížiť cieľu, tým viac som začal pochybovať o svojom talente, a o sebe samom a o zmysle dnešného umenia. Lež práve dnešné storočie, ktoré bez slova VEDA nevie ani zívnuť, ma presvedčilo, že z ničoho sa nedá ani nemá robiť veda, ani z vedy. Nech veci sú alebo nie sú. A veda môže a má pátrať po tom čo už je, zatiaľ čo umenie tvorí čo by nebolo, čo by chýbalo.“

„Snažil som sa vám majstre vysvetliť, prečo som siahol po vašom Jurajovi IV., ospravedlňovať som sa nechcel, lebo úprimnosť a počestnosť ospravedlnenia nepotrebuje a ja som si inak nepočínal. Ak vaša veselá hra o smútku starnutia sira Johna Falstafa neuspeje, nenájde ocenenia v brániciach a očiach nášho diváka, pretože som chcel dosiahnuť kde nedosiahnem, že sviečka slnku svetla nepridá. A ak mi okolnosti dovolia, zájdem ešte tento rok do Stratfordu, do vášho divadla a pozriem si predstavenie obidvoch dielov Juraja IV. a prídem vás navštíviť vo všedný deň.“

Váš veľký obdivovateľ, Jan Werich.

Ja viem pre niekoho dlhý text, ale krátke môže byť len porekadlo či príslovie, vzniklé však beztak z múdrosti a skúsenosti. To ale neobsahuje súvislosti potrebné pre pochopenie, len reprodukciu produktívnej múdrosti prenesenej na pole, do dielne či za jedálenský stôl tvrdo pracujúcich, kde niet často času na zbyt.

A pretože som viac ako 15 rokov strávil aj prácou v Česku, dovoľte mi po česku, Mistře Jene jsem vám hluboce vděčen za ta slova, neboť ne jenom dokreslují vaši osobnost, moudrost, talent a vztah k umění a kultuře vůbec, ale zejména lásku k hodnotám o kterých hovořili „velcí“ lidé které se nastidím nazvat vůdci lidství v lidstvu, ako jsom filosofové, dramatici, literáti a nekteří vědci.

A môj dovetok k dnešným progresívnym hercom. Jan Werich bol pán človek, pán herec, pán umelec (ako je podľa mňa aj mnohých iných dostatočne známe aj zrejmé). Ale vy ste len remeselníci, čo k svojmu prospechu za nemalé peniaze používajú len pamäť a zväzok svojich od prírody daných emócií, a čato aj tých len odpozorovaných či naučených predhrávajúcim režisérom. Ale osobnosť, aj herecká je ako aj tu vidíte/čítate, človek používajúci celej kapacity mozgovne a nie len pamäť a v politických postojoch ešte aj s nápovedou. Vaša vec, ale nie vaše dielo, lebo dielo je kvalifikovaným umením a to činnosť vás mnohých nie je a nikdy nebude. Dobré umenie je kumšt a môže byť súčasťou kultúry, tá je ale zovšobecnenou predstavou hodnôt určitej ľudskej entity ktorá ju vyznáva a rozvíja. Globálna kutúra neexistuje a ani nesmie existovať aby nezabíjala tvorivosť a etnické či geografické vplyvy, len dobré a prenositeľné prinípy a diela sú jej vysvečením a príkladom nasledovaniahodným aj keď nie kopírovaným. A dodám už len Aristotelov staroveký výrok, umenie bez morálky neexistuje a ak je umenie súčasťou kultúry, potom ani ona bez morálky nemôže existovať. V tom nás sprevádzajú dejiny, hoc nimi prechádzal pokrok i úpadok.

Napísal: Peter Ponický Lošonci