Racionalita rovnováhy

(nie len v tom jazykovom-gramatickom zmysle slova)

Veľmi dobre/viditeľne sa to prejavilo po každej pandemickej/corona vlne. Takmer všetci ktorí boli vidieť a počuť v médiách a „vďaka“ dnešnej dobe s absenciou komunikácie a plnej komunikačných prostriedkov a nástrojov, tak aj mienkotvorných, sa vyjadrovali v tom zmysle, že keď vlna epidemickej krízy opadne, všetko budeme musieť dobehnúť aby sme v „hanbe neostali“. U podnikateľov to bola náhrada ušlého zisku a plánovanie neustáleho rastu zisku naďalej, u politikov chlácholenie návratu dobrých časov generovaných neustálym rastom, u učiteľov dohnaním zmeškaného učiva a tak by sme mohli pokračovať ďalej, všetko to matematicky formulujúc, bez skúšky správnosti takto sformulovanej rovnice.

Spomeňme nakrátko úsvit dejín ľudstva. V skupine (tlupe) ktorá bojovala o prežitie v konkurencii s inými tvormi sa podobne ako u iných zvierat vytvárajúcich spoločenstvo vytvorili hierarchie (vodca svorky, …), ale na rozdiel od spoločenských skupín vo zvieracej ríši, ľudom napadlo kvôli efektivite prežitia v konkurencii s inými a pri použití najobjemnejšieho mozgu v našej živočíšnej ríši, zavedenie vyššej úrovne špecializácie formou rozvoja deľby práce ale bez obdobného postupu v oblasti deľby moci (tu aj napriek demokracii zostávame v zajatí prírodnej/zvieracej spoločenskej deľby moci, prísne hierarchizovanej a nekopírujúcej individuálne ani spoločenské poznanie). Naopak dochádza ku stupňovaniu/koncentrácii moci až do úrovne zbožštenia (prebieha celú históriu ľudstva vo všetkých známych spoločenských usporiadaniach). Z vodcu tlupy sa stáva vojvoda, z toho potom knieža obklopený tzv. šľachetnými vyvolenými (šľachta opäť časom hierarchizovaná na nižšiu a vyššiu), z kniežaťa si „vyvolení“ volí vyvoleného z vyvolených, kráľa a z neho vo veľkých a bohatých spoločenstvách „povstanú“ caesarovia/cisári/cári/faraóni z ktorých sa skrze prozreteľnosti božstiev stávajú samotnými Bohmi na Zemi či v „podsvetí“. Toto stupňovanie, typu stále viac, nie je charakteristickým len pre vodcov, ale až chorobne pandemicky šíreným na verných, roduverných, šľachtických a už aj nešľachetných, kapitalistických, komunistických, tzv. demokratických spoločenských usporiadaní ľudstva.

Ale všimnime si zvyšok Sveta. Čo je už dnes zrejmé a viditeľné, opačný proces stupňovania ubúdaním/zmenšovaním/stratou/zánikom sa týka aj nášho životného/existenčného prostredia. Doteraz sme si mysleli, že je to len biologický životný cyklus od zrodu cez rozvoj ku chradnutiu a ukončeniu existencie. V minulom storočí sme prišli na to, že aj vesmír má pravdepodobne svoj životný cyklus od svojho vzniku, rozpínania až do zániku o ktorom zatiaľ nevieme aký by mohol byť, či rozplynutím „nekonečnou“ expanziou, alebo naopak „nekonečnou“ implóziou cez novú singularitu a teda aj s možnosťou opätovnej expanzie.

Otázkou dňa teda je aké dlhé budú jednotlivé etapy životného cyklu ľudstva. Doteraz sme si zvykli kvalifikovať ich takpovediac astronomicky, spájajúc svoju existenciu s planétou, ktorú sme nazvali Zem v rámci systému ktorému hovoríme slnečná sústava. Z rýchlosti doterajších procesov je zrejmé, že sa už nemôžeme utiekať exponenciálne k zániku pohltením slnečnou/hviezdnou expanziou za cca 2,5 až 4 miliardy rokov. Náš životný cyklus bude tak zrejme oveľa oveľa kratší a to aj našou vlastnou zásluhou, ako názorne ukazuje aj posledné stretnutie v Škótskom Glasgow (sa na vrcholovej politickej úrovni rokovalo hlavne o klimatickej zmene), kde všetci svorne konštatovali, že situácia je nanajvýš znepokojivá, ale nenašli žiadne spoločné riešenie. Preto nemá zmysel ani na filozofickej úrovni, zaoberať sa exaktne dĺžkou jednotlivých fáz nášho životného cyklu, ale skôr ich bolestivosťou, ktorú si na rozdiel od väčšiny biologického sveta uvedomujeme omnoho intenzívnejšie a retrospektívnejšie (obyčajne neplodnými úvahami čo sme mohli urobiť onakvejšie/lepšie). Podľa všetkého sme dosiahli civilizačného aj spoločenského maxima/vrcholu (keďže sme k tomu sami prispeli, bolo to revolučné a nie evolučné a tak aj expanzívne, agresívne a degradačné). To znamená smerovanie k úpadku a nakoniec v tomto prípade neevolučnému (rýchlemu) zániku.

Neviem či niekedy bolo záujmom politikov či dokonca politiky v tzv. civilizovanej spoločnosti vykonávať výkon moci v prospech spoločenstva, ktoré im to umožnilo či dokonca si ich nejakým spôsobom vyvolilo. Myslím ale, že začala doba hraničných rozhodnutí, ktoré budú nezvratné a teda ani v systéme s demokratickou voľbou držiteľov moci aj na obmedzenú dobu, nevygenerujú nutné pozitívne zmeny ktoré by zodpovedali potrebám negatívnych zmien životného prostredia pre človeka a jeho bytie nepostrádateľnými. Tu už totiž prestáva platiť, že politika musí byť pragmatickým procesom možných dohôd množstva záujmových skupín ľudského spoločenstva.

Východiskom môže byť utváranie spoločnej – veľkej záujmovej skupiny ľudí, ktorých spoločným a určujúcim záujmom je udržanie biologickej diverzity schopnej udržať aj tú ekologickú na úrovni fyzicky či mentálne nedegradujúceho prežitia ľudského spoločenstva (teda nie americkým modelom z doby najväčšieho napätia studenej vojny, individuálnym stavaním protiatomových krytov so zásobami požívatín na niekoľko rokov a bez úvahy čo po uplynutí predpokladanej doby úkrytu a teda návratu do úplne iného prostredia, do neznámych pomerov a ktovie či netoxického). Zrejme sa ani ona nevyhne diktatúre opatrení, ktoré budú pre časť populácie neprijateľné a budú vyvolávať spoločenské konflikty (dobrý príklad je v súčasnom obraze mortality po covide, či v súvislosti covidomv krajinách kde ľudia vo väčšine odmietali protiepidemické opatrenia, napríklad Slovensko). Preto ich prvoradým záujmom musí byť jednota politických priorít a ultimatívna jednota politických, spoločenských, kultúrnych, vedeckých a ekonomických autorít tejto skupiny zjednotenej na spoločnom princípe prospechu a prežitia ľudského druhu. Keď sa nájde v tomto súkolí čo i len malé množstvo „trhlín súdržnosti“ a spoločného prospechu, veľmi pravdepodobne ďalšou a konečnou etapou ľudského rodu bude anarchia diktátu násilia a boja o kúsok ešte netoxického prostredia (princíp protiatomového krytu absentujúceho perspektívu budúcnosti a podobného mafiánskemu súručenstvu, ešte chvíľku si požiť dlhšie ako iní).

Veľmi by som si prial, aby som sa tohto stavu už nedožil, inými slovami aby spoločenské procesy k tomu vedúce neboli „bleskovo“ rýchle a umožnili uchovanie si aspoň istého percenta individuálnej nádeje.

Peter Ponický Lošonci