Racionalita rovnováhy

Training and education, the stress tensor in the development of human society.

If we want to develop the educational system as a tree, which grows over time and generates power for the recovery and growth of your neighborhood, then we must get rid of the rest of the available energy, and we need to stop the self-defeating processes. The vanishing of the value system raises the tension in society, because it is selective about what necessary from unnecessary, hence the parasites.

Peter Ponický

• Úvod

Vzdelávanie ako systémová entita vychádza z bazálneho pocitu zvedavosti. Chuť túto zvedavosť ukojiť a zdieľanie skúseností sú tým najefektívnejším spôsobom ako sa cielene a s primeranou energiou dopracovať k znalostiam naplňujúcim onú zvedavosť.  Dnes veľká časť mladej generácie netúži natoľko po znalostiach (možno preto, že sú všade vôkol nás a stačí sa len načiahnuť – nemusíme preto mnoho urobiť a zrejme je to tak, že vzťah k práci sa vytvára prácou a potrebou, tj. zažitou skúsenosťou). Bohužiaľ od polovice minulého storočia sa u nás traduje, že rodičia v obecnom entuziazme rôznych revolúcií (industriálnej, technickej, etnickej, sociálnej apod.) akosi nadobudli dojem, že mať sa lepšie je funkciou času a len času (rodičia sa o svoje deti „starajú“ aj v čase ich dospelosti, kedy majúdospelé deti zbierať skúsenosti v pracovnom kolotoči spolu s každodennými starosťami, čo utužuje charakter a umožňuje hromadenie znalostí). To viedlo k zbavovaniu sa zodpovednosti, deti takýchto „starostlivých“ rodičov sa „obzerajú späť“ s nevyslovenou otázkou k rodičom – AKO STE NÁM ZAISTILI NAŠU BUDÚCNOSŤ?, našli ste nám dobre platenú prácu?, zaistili ste nám kvalitné bývanie?, pomáhate nám aj finančne, aby sme mohli na zaujímavé dovolenky? apod.

Tento stav pre dnešnú generáciu tridsiatnikov a štyridsiatnikov, spolu s mediálnym tlakom na materiálnu spotrebu, vlastne znamená absolútnu koncentráciu na materiálne zlepšovanie „podmienok bytia“ rodiny, jej pohodlia či luxusu za cenu CITOVÉHO ZANEDBANIA VZŤAHOV S DEŤMI (ten je totiž funkciou spolu stráveného času a aktivít) a náhrady „pozitívnych príkladov vlastného bytia, kontrastu dobra a zla, vzťahu k prírode, skúsenosti starým rodičov apod.“

Toto je realita materiálnej zištnosti a vecného bohatstva pominuteľných predmetov. Takýto rodiča s bohorovnou samozrejmosťou predpokladajú, že vzdelávanie je služba podobná reštauračným, tj. zaplatím a spravia mi kávu, či obchodným službám, tj. objednám si a domov dostanem pekne zabalený výrobok a jediné o čo sa musím postarať sú peniaze na zaplatenie.

Mám pocit, že niektorí rodičia vozia svoje deti do materskej a základnej školy aby škola zhodnocovala ich „majetok – DETI“. Som presvedčený, že takýto spoločenský status je nie len neudržateľný a chybný, ale predovšetkým zhubný. Toto nevyrieši žiadna škola samotná, ku zmene musíme prispieť všetci, teda pokiaľ je to možné, tak celé spoločenstvo a začať musia elity (v širokom zmysle tohto slova), aby bolo príkladov ktoré je hodno nasledovať a ctiť.

• Národný systém vzdelávania

Základným boľavým miestom nášho školstva je, že sa z našej koncepčne ucelenej vzdelávacej sústavy stal akýsi „Brownfield, kde síce ostali budovy a cesty ale zmizol ich obsah a často aj ľudia. Ľudia čo tam zostali sa cítia opustený, bezcenný a bezmocný – rovnako ako zborenisko, ktoré ešte obývajú“. Som presvedčený, že najvýznamnejším devastačným mechanizmom školstva bola neustále opakovaná snaha rôznych politických reprezentácií o reformovanie vzdelávacieho systému ako celku a prenášanie týchto často nezmyselných snáh na všetky články riadenia. Politické a vždy zištné zásahy do riadiacich štruktúr na všetkých úrovniach zdevastovali kvalitu a odbornosť riadenia školstva na všetkých úrovniach.

Základom zmeny k lepšiemu musí byť v prvom rade znovuobjavenie prirodzených autorít a požiadanie ich o spoluzodpovednosť na nutných zmenách v celej šírke vzdelávacieho a výskumného „priestoru“ bez politického autoritárstva nekompetentných. Národný systém vzdelávania je treba znovu vybudovať, pretože len jeho obnovenie v minulej podobe by bolo zrejme krokom späť. To však nevylučuje využitie tej najlepšej „školskej, vedeckej a riadiacej“ praxe z minulosti. Systém vzdelávania a vedy (zahrnujem do toho i vedu, lebo na úrovni vysokých škôl je nedeliteľnou súčasťou ich kľúčových činností) musí mať vlastnosti a prvky systémových entít, teda najmä zavedenú a fungujúcu sieť väzieb v súbore definovaných a merateľných prepojení, fungujúcich v jednotlivých entitách/inštitúciách, ale rovnako efektívne fungujúcich v systéme ako celku.

Takýto, pokiaľ možno spoľahlivo identifikovateľný model by mal mať čo najmenej reštrikčných „filtrov“, ale zaiste čo najviac podnetných stimulov a zdrojov (predstavme si systém ako balón a jeho entity ako molekuly v ňom uzatvoreného vzduchu, nemôžeme balón donekonečna nafukovať [praskne] ani vyfukovať [spľasne] a pod vonkajším tlakom sa deformuje a prispôsobuje sa mu, v reálnom stave však len do istej miery [pokiaľ neprekročíme istú hranicu prípustného napätia, alebo nezmeníme týmto tlakom podstatu molekúl/entít v balóne obsiahnutých]). 

V prírode sú samozrejmosťou hierarchické systémy a pretože sme súčasťou prírody a nie jej pánmi a mentormi, malo by byť pre človeka logické vytváranie hierarchických systémov. Dovolil som si to graficky znázorniť na obrázku č.1.

Základnou požiadavkou životaschopnosti, účelnosti a účinnosti vzdelávacieho systému je podľa mojej mienky diverzita usmernená a zameraná na potreby, BAZÁLNE (základné) vzdelávanie ako životná nutnosť, stredoškolské vzdelávanie ako hospodárska potreba a vysokoškolské vzdelávanie ako rozvojová schopnosť.

Obr. 1: Kompetenčný model vzdelávacej sústavy. _{(Zdroj: Ponický P., Slovak education in times of crisis and systemic changes 2013.)}

Tab. 1: Vzdelávací systém SR by mal vyzerať nasledovne:

Legenda:

I.(znamená 1. – 5.ročník VŠ) + II.(znamená 1. – 3.ročník doktorandského štúdia, zameraného na excelentnú vedu)

Obrovským omylom v duchu „revolučného ošiaľu SPOLOČNOSTI ZNALOSTÍ“, je odmietnutie znalostí zodpovedajúcich schopnostiam ľudí a najmä ich potrebám. Doslova oportunistickým je hlásanie a presviedčanie spoločnosti, že „dnešná doba je dobou znalostí najvyššieho rangu“ čo umožňuje len vysokoškolské vzdelávanie a preto je potreba ho zaistiť doslova v masovej miere.

Spravidla sa oportunizmus časom ukáže a pravá tvár reality odhalí jeho škodlivé účinky. Už dnes nás stíha realita, škola negeneruje výnimočnosť, naopak hubí talenty, škola bohužiaľ negeneruje ani primeranosť prípravy na pracovné zaradenie a nerozvíja zručnosť.

Mnohí zamenili INFORMÁCIE za ZNALOSTI a neustále „tlačili“ na zvyšovanie informačných objemov najmä moderných či populárnych disciplín, ale akosi pozabudli na to, že všetky tieto „novoty“ sú plodom klasických prírodných či humanitných oborov vedy. Oslabovanie fyziky, matematiky, histórie atd. a komparatívna znalosť/neznalosť zovšeobecnenia týchto oborov do filozofie vedie k tomu, že ČLOVEK SA STÁVA LEN POUŽÍVATEĽOM výsledku aplikácie znalostí a zručností iných (tých dobre pripravených – čo je dnes evidentne skoro celá Ázia). Takýto človek je technológiami podrobovaný a na nich závislý.

Obr. 2: Systém národných vzdelávacích priorít a návratnosť investícií do vzdelávacej sústavy _{(Zdroj: Ponický P., Slovak education in times of crisis and systemic changes 2013.)}

• Prehlbujúce sa napätie v spoločnosti, strata hodnotového systému

Možno je ešte stále mnoho tých, ktorí nechcú pripustiť, že v spoločnosti už je latentné stupňujúce sa napätie, ktoré postihuje najmä mladých a paradoxne i starších ľudí v preddôchodkovom a dôchodkovom veku. Tam sa totiž prejavuje najvýznamnejšie strata ilúzií a ideálov spojených so sebauvedomovaním sa. Nezamestnanosť v týchto sociálnych skupinách je neprimerane vysoká a zatiaľ nikto nebol schopný či ochotný vecne sa pustiť do riešenia tohto naliehavého problému.

U seniorov je devastujúcim príspevkom k dezilúzii vymiznutie hodnotových štandardov minulosti spojených so sociálnou a emocionálnou hierarchiou spoločnosti. Napriek tomu, že väčšina seniorov získala svoje vzdelanie za socialistickej éry, je vzdelanie a pripravenosť na výkon povolania vnímaná ako synonymum. Tento pocit utvrdzuje aj ich vlastná skúsenosť a jediný deficit, ktorý táto skupina ľudí má je jazyková nepripravenosť – najmä v angličtine. Jazyk je však len komunikačným prostriedkom, pričom pre výkon práce je rozhodujúcou schopnosťou naplnenie formálneho obsahu slov konkrétnym odborným a profesijným obsahom. Absurdná a absolútna otvorenosť slovenského hospodárskeho priestoru a najmä zahraničné firmy v ňom vyvolávajú tlak najmä na komunikačné zručnosti, nakoľko tie odborné vykonávajú v zahraničí (doma) a tým slabne väzba medzi potrebou profesijne profilovaného a náročného štúdia. To je prvý tenzor napätia generovaný voči tradícii, ktorú predstavujú najmä seniori s často dobrou celoživotnou skúsenosťou o schopnosti zvládnuť i náročné a predom nešpecifikované životné a odborné problémy. V hierarchii potrieb má totiž schopnosť prežiť zaistením si bytostných potrieb PREDNOSŤ pred formálnymi nástrojmi, napríklad komunikačnými. Na to bol v celej histórii ľudstva založený hodnotový systém.

Globalizačné tendencie a informatizácia života celkom prirodzene prináša vyššiu mieru znalosti jazyka, ktorý je komunikačným prostriedkom internetu ako komunikačnej platformy a dátových úložísk, ako informačnej platformy. Tento celý komplex ale neposkytuje znalosti, nakoľko ich nositeľmi v konkrétnych situáciách sú konkrétny ľudia. Prostriedky IKT sú teda len nástrojmi poskytujúcimi len svoje platformy na riešenia konkrétnych úloh.

Z toho rezultuje druhý hlavný zdroj napäťových tenzií, zamieňanie informačných zdrojov so synergiou tvorby nových znalostí a postupov. To môžu vykonávať len ľudia znalý bazálnych princípov tvorby nových poznatkov (fyziky, matematiky, biológie, chémie apod.). To bohužiaľ objemovo bohatý vzdelávací systém neponúka a neponúka to aj preto, že boli zavedené devastujúce postupy masového vzdelávania neakceptujúceho hierarchické rozvrstvenie mentálnych schopností človeka. Takýto stav, v duchu minulých šablón spoločenských vzťahov vyvoláva ďalšie napätie vychádzajúce z disproporcie vzdelania a pripravenosti na plnenie úloh vzdelaných v spoločnosti, tj. vzdelanosti ľudí. Formálne vzdelaný majú pocit, že spoločnosť ich musí ohodnocovať podľa formalizovaného vzdelania a nie podľa výsledkov a účinkov ich práce. Spoločenské napätie z takéhoto povedomia už začína prekračovať akýsi latentný stav a hrozí sociálny konflikt. Príčinou tohto vektoru napätia spoločnosti je absencia hodnotového systému či ekvivalencie reálnych schopností formálne vzdelaných príslušníkov spoločnosti.

• Cesta vpred vedie cez väčšiu spätosť s reálnymi potrebami

Ak chceme žiť v civilizačne rozvinutej spoločnosti a krajine, musíme mať vlastné elity pozdĺž spoločenskej hierarchie (nie len na postoch vedcov, učiteľov, manažérov ale aj majstrov remesiel a komunitne/spoločensky uvažujúcich a konajúcich ľudí vôbec – sebeckosť nás totiž požiera zvnútra, verím že väčšina nechce diverzifikovanú a rozporov plnú spoločnosť kást, to by sme sa zrejme vracali do neosvieteného stredoveku).

Rovnako musíme mať vlastné priority rozvoja spoločnosti, tu už nestačí do ústavy napísať aká má byť. Už samotné slovo priority limituje ich rozsah, priorít môže byť niekoľko a keby som vychádzal z ľudskej neverbálnej komunikačnej schopnosti – predpokladám, že by ich nemalo byť viacej ako prstov na rukách.

To znamená maximálne 10 národných priorít (s maximálnou štátnou podporou limitovanou len zdrojovými možnosťami) vo všetkých oblastiach, teda aj v školstve, vede, hospodárstve apod. Pokiaľ si chceme aspoň priblížiť budúcu „národnú“ prosperitu, potom sa musíme rozhodnúť akú budúcnosť chceme, či chceme zdieľať osud chudobných a odkázaných a budeme len lacným zdrojom pracovných síl, logistickou základňou pomaly bohatnúceho východu, ostrovčekom/rezerváciou prírodného bohatstva tejto časti Európy? Alebo sa postupne zbavíme spolu s prevzatou individualizáciou s absolútnou mierou sebeckosti aj pocitu malosti a odkázanosti a opäť prevezmeme, každý na svojom mieste príjme zodpovednosť za viac ako len za seba (v škole za jej budúcnosť, vo vede a výskume za jeho výsledky merané spoločenskými prínosmi, v priemysle za úspešnosť a kvalituvýrobkov a v poľnohospodárstve za sebestačnosť a kvalitu potravín hlavne pre domáci trh).

Dnes majú mnohí pocit, že budú niečo znamenať keď budú nositeľmi nejakého titulu (najlepšie niekoľkých), bohužiaľ aj v tejto veci sme evidentne predstihli našich predkov a niekoľkými storočiami zafixovaný spoločenský status z Rakúsko Uhorskej monarchie o deklarovaní dôležitosti v spoločenskej hierarchii práve prostredníctvom rôznych „prídomkov“ k menám (napr. tajný radca, profesor, doktor alebo aspoň bakalár).

Spomeňme si v tomto na rannú históriu našej ľudskej rasy, kedy sme rôzne názvy v hierarchickom spoločenskom rebríčku identifikovali významnosťou práce pre komunitu, napríklad ŠAMAN, FILOZOF, SENÁTOR, FELČIAR apod. Slovensko nepotrebuje čoraz viac profesorov, docentov, doktorov, inžinierov a bakalárov ale JEDNOZNAČNE VIAC ŠIKOVNÝCH – DOBRE na svoje povolanie PRIPRAVENÝCH ĽUDÍ, lebo ten kto sa naučí perfektne ovládať svoje „remeslo“ je dobre pripravený aj na možné zmeny. Spomeňme si prosím na svetom obdivovanú flexibilitu našich ľudí odchádzajúcich pred rokom 1989 do sveta. Táto schopnosť sa netvorí na školách vysokých ale predovšetkým na školách základných, teda tam kde sa tvorí vzťah k ľuďom, prírode, práci, budúcnosti a kde sa dá zabrániť strate tvorivosti.

• Záver

Na záver si dovolím použiť vizualizovaného popisu naznačenej situácie. Mali by sme náš vzdelávací systém rozvíjať ako strom, ktorý časom košatie a generuje energiu pre obnovu a rast svojho okolia.

Naším cieľom nesmie byť pestovanie stále ešte trochu zeleného kaktusu, čerpajúceho svoju energiu z podložia/podstaty, neustále ochudobňovaného aj o zbytok disponibilnej energie. Logickým je potom aj postupné vysychanie oboch aktérov tohto seba zničujúceho procesu (vysušovanie pôdy aj kaktusu). Dnešok ešte nemusí znamenať nemožnosť výberu, nikdy totiž neexistuje jediná cesta, ale včas sa rozhodnúť je polovicou budúceho úspechu. Musíme sa ROZHODNÚŤ už aj preto, že zanedbaním či opomenutím tohto problému zdevastujeme vnímanie hodnôt a tým zdevastujeme spoločenské vedomie, čo môže mať nevratné dôsledky v schopnosti odolávať vonkajším etnickým aj civilizačným vplyvom.