Zamyslenie sa po diskusii rektora Komenského univerzity (p. Števček) a štátneho tajomníka ministerstva školstva … (p. Pavlis) v relácii z prvej ruky na RTVS odvysielanej 8.2.2021 (12.30).
Niekedy mi to pripadá, že informačné médiá mierou vrchovatou prispievajú k dezinformačnému a dezinterpretačnému chaosu v spoločnosti. Rozhlas zorganizoval diskusiu k údajnému materiálu ministerstva, ktorý záhadne slovenským spôsobom unikol od zdroja (rovnako ako záhadne unikajú materiály zo súdov, prokuratúry a polície). Niekedy mám pocit, že sme spoločnosťou špiónov, ktorí sa navzájom sledujú, vytvárajú informačné a dezinformačné clony a nakoniec ani nik nevie kto proti komu stojí (čo je v špionáži znakom jej rozkladu a nefunkčnosti systému).
Prvým prekvapením pre mňa bolo, že vlastne ani jeden z aktérov diskusie nevedel či sa bavia o rovnakých dátach a materiáloch a zhodli sa len na tom, že zmena vysokoškolského Zákona je nutná už cca 15 rokov. Napriek tomu žiadna z univerzít (ani ich spoločenské združenia) nepripravili návrhy a neiniciovali dostatočne pripravené zmeny pre zlepšenie stavu tohto typu vzdelávania. Jediné čo zaznelo aj včera z úst rektora najväčšej slovenskej univerzity, bola požiadavka na zvýšenie štátnej dotácie (to bolo koniec koncov jediné čo opakovanie a rezolútne zaznieva z ich strany už najmenej štvrťstoročie). Túto výčitku je nemožné takto smerovať k tejto vláde, lebo tam je necelý rok ale určite k vládam predošlým, ktoré ako jeden muž opakovali ako je vzdelávanie ich prioritou.
Teda pozrime sa „vzdelávacej pravde do očú“. Zrejme máme najhoršie pripravené generácie minimálne za posledných 50 rokov (hoc vzdelávanie a školstvo 30 rokov všetci vládnuci aj prizerajúci sa deklarovali za národnú prioritu), podľa štatistík vedených najmenej od čias nášho členstva v OECD, naše výsledky vzdelávania vykazujú výhradne zostupný charakter. Napriek tomu, že kardinálne stúpol počet škôl, počet zamestnancov v školstve, celkový objem finančných a materiálnych prostriedkov investovaných do školstva a vzdelávania i počet úspešných absolventov na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému za obdobie od roku 1989. Väčšina ľudí zrejme pozná relevantné národné dáta stavu a štruktúry vzdelávacieho systému. Preto som si vybral možno nie celkom identický príklad z USA:
New York City je najväčšou mestskou aglomeráciou v USA so 784 km2 rozlohy (Slovensko má 49 035 km²) nachadzajúcou sa v južnom cípe štátu New York a má 5 správnych obvodov (Brooklyn, Queens, Manhattan, Bronx, Staten island a každý je okresom štátu NY), podľa sčítania obyvateľov z roku 2019 malo samotné mesto 8 336 817 obyvateľov a celá metropolitná aglomerácia necelých 20 miliónov (Slovensko v poslednom sčítaní 5 410 836 obyvateľov).
Ak by New York bol suveréennym samostatným štátom, potom v rebríčku výkonnosti hospodárdtva by bol na 8. mieste vo Svete (GMP = $2 trilion). Mesto má asi 120 vysokách škôl (127 laureátov Nobelovej ceny) a je sídlom svetoznámych, Columbijskej univerzity, New Yorku University, Rockefeller University, Fordham University, New York Institute Technology a mestskej University New Yorku, která je nejväčšou mestskou verejnou univerzitou v Spojených štátoch. Verejná štátna univerzita New Yorku (SUNY) má 24 pracovísk vo všetkých častiach mesta a má hlavne zdravotnícke, prírodovedné a technické odbory (teda presne to čo štát potrebuje pre svoj ekonomický a sociálny rozvoj). Väčšina univerzít je malá. Sú to súkromné, cirkevné a úzko špecializované školy (jeden či niekoľko málo špecifických odborov).
Školy systému vzdelávania riadeného mestskou samosprávou (New York City Department Education), sú nejväčším verejným vzdelávacím systémom v Spojených štátoch, ktorý má asi 1.1 milióna študentov na viac ako 1700 základných a stredných školách.
Ak zjednoduším a zosumarizujem tu uvedené dáta, tak menšie teritórium s rádovo väčším počtom obyvateľov, podstatne väčším počtom žiakov a študentov je zásadne diverzifikovaným systémom. Verejné vzdelávacie inštitúcie sú riadené/financované z jedného centra v kompetencii mestskej samosprávy. A pre porovnanie so Slovenskom na úrovni vysokých škôl je to jedna verejná (mestská) univerzita a jedna štátna univerzita. Ekonomické parametre efektov ktoré generuje toto prostredie bude lepšie opakovane ani neuvádzať, lebo sú materiálne aj personálne v našom prostredí nedosiahnuteľné. Pre úplnosť uvediem, že na Slovensku je 20 verejných vysokých škôl financovaných najmä dotáciami zo štátneho rozpočtu, 3 štátne vysoké školy úplne financované z rozpočtu krajiny, 11 súkromných vysokých škôl bez účasti zahraničného partnera a 6 zahraničných vysokých škôl so sídlom v domovskej krajine. Ak dobre počítam, tak je to celkom 40 vysokoškolských vzdelávacích inštitúcií na Slovensku, čo povedzme približne zodpovedá pomeru počtu obyvateľov k počtu vysokých škôl v metropolitnej oblasti New Yorku, ale 20x viac financovaných z verejných rozpočtov.
Nie len moja osobná skúsenosť, ale aj globálna ľudská skúsenosť jasne dokazuje, že vysokoškolské vzdelanie nie je verejným statkom, lež výsostne osobným/súkromným. Štát ale môže na základe analýz vytvárať podmienky na štúdium v odboroch ktoré potrebuje pre komplexný ekonomický a sociálny rozvoj na svojom teritóriu. Môže tak konať financovaním svojich požiadaviek na predikovaný počet potreby absolventov pre predpokladanú systémovú potrebu.
Môže tak učiniť úplným oddelením univerzitného vzdelávania a vedy z portfólia svojej regulácie/riadenia, pričom v jeho záujme bude kvalifikovaný a prísny výber inštitúcií ktoré si na splnenie svojich požiadaviek zvolí a bude financovať. Alebo konštituovaním jednej či niekoľkých univerzít, ktorých manažovanie aj financovanie bude plne kvalifikovane, kvalitatívne aj kvantitatívne regulovať z centra a štátneho rozpočtu.
V jednej aj druhej alternatáve existuje vo Svete jediná racionálna forma ich fungovania, oddelením ekonomických, vzdelávacích a výskumných činností. Akademická samospráva kompetenčne určuje štruktúru, spôsob fungovania a ekonomické potreby v komparácii s inštitucionálnymi ekonomickými podmienkami, ktoré manažuje riadiaca štruktúra priamo menovaná dominantným donátorom či rozhodnutím akcionárov.
Jedine takto budú naplnené v úvode spomínaného rozhovoru na RTVS oboma jeho aktérmi deklarované potreby MANAŽERSKÉHO RIADENIA, STRATIFIKÁCIE/DIVERZIDIKÁCIE a KOMPETENCIE samosprávnych orgánov a z financovania vygenerovaná autonómia (pán rektor dokonca použil slovo „deregulácia“ čo jednoznačne odhaľuje jeho prianie DOSTAŤ OD ŠTÁTU VIAC PEŇAZÍ ale NEPRIPUSTIŤ VPLYV ŠTÁTU V MANAŽOVANÍ NÍM PLATENEJ INŠTITÚCIE. Rovnako sa pán Števček mýli v kompetencii AKADEMICKEJ samosprávy, ktorá ako ju aj názov predurčuje sa kompetenčne rozhoduje v akademických činnostiach na základe toho čo „dostane“ k dispozícii na realizáciu svojich zámerov od donátora/donátorov (čo môžu byť aj študenti prostredníctvom školného), teda od manažerskej úrovne správy inštitúcie, ktorá sa zodpovedá vrcholovým a kontrolným orgánom (Dozorná a Správna rada). Niektoré školy sa potom správajú ako keby od štátu ukoristili zdroje na svoje fixné a variabilní náklady a svoje oddelené príjmy z externých činností, ktoré si rozdeľujú na odmeny, prípadne vybavenie ktoré ale potom neslúži všetkým poslucháčom univerzity.
Pán rektor argumentoval, že nik na univerzite si nerobí čo chce, lebo je dosť kontrolných mechanizmov, ktoré neumožňujú zneužívanie dotačných zdrojov. Nie len, že sa mýli v tom, že tieto kontrolné mechanizmy neumožňujú plytvanie, ale ak by aj výsledkom týchto kontrol bol postih, z čoho ho univerzity uhradia? Z rozpočtových peňazí, ktoré sú dominantne z verejných rozpočtov (štát si zaplatí pokutu, ktorú pre porušovanie finančnej disciplíny vyrúbil). Navyše v tejto situácii nemá možnosť ekvivalentne zhmotniť a zosobniť škody, ktoré utrpel. Zatiaľ nik nebol postihnutý individuálnym finančným/hmotným postihom (príklad? nech sa páči: TnUAD v Trenčíne a jej bývalý rektor si a svojim ľuďom vyplácal desaťtisícové odmeny, samozrejme v eurách, zlikvidoval jednu fakultu, opakovane porušoval finančnú disciplínu a táto univerzita bola „formálne“ opakovane postihovaná NKU a keď predčasne po dohode odchádzal aby sa to celé nepoložilo ako domček z kariet, tak dostal ZLATÉHO PADÁKA vo forme velikánskeho odstupného za takto kvalitné manažovanie v podstate opäť z našich peňazí).
Takže pán rektor Števček, ako je to s tou neznesiteľnou kontrolou z úrovne štátu? Toto sa takto týka aj často veľkolepých výskumných investičných projektov (vedeckých centier), ktorých financovanie bolo podmienené aspoň 10 ročnou udržateľnosťou (samofinancovaním). Keďže boli financované pribežne zo štátneho rozpočtu a garantoval ich štát, tak aj v tomto prípade investície sa zhmotnili v majetku univerzít a výskumu, ale transfer zdrojov, ktoré musia byť vrátené do rozpočtu EU tam smeruje zo štátneho rozpočtu.
Máme najviac absolventov v histórii, máme najviac akademických titulov v histórii, financujeme najviac v histórii a napriek tomu máme hospodárstvo založené na nízkej cene najmä manuálnej práce. Máme stále viac problémov s pochopením čítaného či hovoreného textu. Máme absolútny deficit vysoko kvalifikovaných odborníkov pre konkrétne hospodárske činnosti, založené na znalosti prírodných a technických vied. Napriek tomu sme to všetko všetci financovali a nedočkali sme sa spoločnosti znalostí ani ekonomiky založenej na maximalizácii pridanej hodnoty!
PREČO?????????????????????????????????
Peter Ponický Lošonci
Celá debata | RSS tejto debaty