Racionalita rovnováhy

(Pôvodne zverejnené na mojom FB profile 2.8.2019)

Nedávno si povzdychol a s nevôľou sa vyjadril Petr Kellner k tomu, že čím ďalej viac smeruje spoločnosť k rovnostárstvu (je oligarcha a najbohatší Čech). Je to tak, alebo to je len nostalgický povzdych po tzv. divokom kapitalizme konca minulého a začiatku tohto storočia v tomto regióne strednej a východnej Európy? Asi to bude jedno i druhé.

Faktom je, že sa podobne a cyklicky vracia stav keď bohatí ešte viac bohatnú a chudobní chudobnejú o sto šesť, teda ešte rýchlejším tempom. S týmto stavom sa ťažko môžu dlhodobo zmieriť chudobnejúci, zvlášť keď ich rady mohutnejú a najmä na rozdiel od minulosti je tento stav vďaka globalizácii a medializácii Sveta viac viditeľnejší. Navyše nám čoraz viac hrozí naša hostiteľka Zem, ktorú plienime už dostatočne dlho aby nedokázala plátať diery, ktoré vytrvalo hĺbime.

Mocní tohto sveta čoraz intenzívnejšie zbroja akoby sa chystali na boj, ale ak aj táto sféra bude kopírovať tú hospodársku a spoločenskú, tak globálny konflikt by mohol vygenerovať konečné riešenie ľudského spoločenstva. Preto si myslím, že u niektorých (napr. USA) zbrojenie je významným prostriedkom na udržanie hospodárskeho rastu, niekde má odstrašujúci charakter a niekde je nástrojom propagandy, prípadne nástrojom udržania domácej moci.

Ale nech sa držitelia moci snažia akokoľvek prikrášľovať svoje pôsobenie, občania väčšiny krajín sveta si túto nerovnováhu čoraz viac uvedomujú a už po stáročiach presviedčania o božej vôli tohto mocenského a ekonomického status quo, nie sú ochotní to jednoducho akceptovať bez obrany svojho sociálneho statusu.

Prvými pokusmi na čiastkové riešenie problémov chudoby, najmä v Európe je inštitút tzv. zaručeného príjmu. Ten môže byť čiastkovým a krátkodobým riešením v prípade veľkých hospodárskych kríz, ktorým sa súčasný ekonomický model ani ako globálny nedokáže vyhnúť. Ale potenciálne napätie v spoločnosti sa čoraz viac zvyšuje a uvedomujú si to aj držitelia moci. Otvorené prepuknutie tejto tenzie v spoločenskú „neposlušnosť“ by logicky ohrozilo i držiteľov moci. Preto bude čoraz viac pokusov o hľadanie modelov fungovania spoločnosti s vyššou mierou ekonomickej rovnosti a regulácie držiteľov ekonomického bohatstva.

Ak by budúce procesy smerovali k takémuto stavu, potom primerane bude klesať rýchlosť zmien generovaných konkurenčnou výhodou a snahou o maximálnu možnú veľkosť zisku. Pokles „šialenej ekonomickej aktivity“ hnanej dopredu obrovskou mierou zisku sa reguláciou logicky možno aj významne zníži a to by mohlo pomôcť aj životnému prostrediu (samozrejme nie skokovo). Možno to privedie produkčné giganty k tomu, že opäť začne byť prioritou kvality SPOĽAHLIVOSŤ, BEZPEČNOSŤ a ŽIVOTNOSŤ produkcie a tým pádom sa zníži aj objem produkcie a materiálne aj energetické plytvanie.

Opäť to pomôže ľuďom i prírode, ale logicky bude smerovať k istej štandardizácii sociálneho statusu a tým pádom k istému rovnostárstvu v spoločnosti. Ale pozor, to neznamená návrat socializmu ako sme ho poznali ani to, že sa vráti mocenské súťaženie a „revolucionizmus“ komunistickej ľavice. Každá diktatúra totiž generuje v spoločnosti túžbu po slobode, po možnosti vyjadriť svoje pocity v každej oblasti spoločenského života (literatúra, umenie, vzdelávanie apod.).

Ak takýto (popisovaný) stav nebude širokou (spoločenskou) konvenciou, tak ani nevznikne a napätie zatiaľ skryté vypláva na povrch a udeje sa to čo už neraz v ľudskej histórii a potom prídu na rad tie hromadené zbrane a ľudská nenávisť a možno koniec ľudského spoločenstva ako sa tvorilo cca posledných 12000 rokov.

Uvidíme či obstojí pomenovanie nášho druhu HOMO SAPIENS?

Peter Ponický Lošonci