Prečo sa vodcovia revolúcií obávajú kontrarevolúcie?
19. augusta 2019 – SMUTNÉ VÝROČIE OKUPÁCIE ČSSR
Vodcovia revolúcií spravidla neboli ani hlúpi ani naivní. Ale revolúcia nevyhnutne potrebuje dostatok zapálených revolucionárov, ktorí nie sú hĺbaví lebo by neboli akcieschopní (bojovní). Ideológovia spoločenských zmien, lebo aj takto je možné nazvať väčšinu vodcov revolúcií, boli intelektuáli ktorí bytostne nezdieľali osudy tých ktorým chceli pomôcť (s rôznymi pohnútkami a je jasné, že „bojovníci revolúcií“ neskúmali a často ani nedokázali identifikovať väčšinu pohnútok ich „revolučnej“ intelektuálnej elity). „Vojakov revolúcie“ je vždy relatívne mnoho (masa) voči malej skupine jej intelektuálnych vodcov.
Vodcovia však, aj kvôli logickému emocionálnemu účinku revolúcie, musia do svojho stredu (štábu) včleniť typických reprezentantov sociálnych skupín, ktorým je ona revolúcia určená. Táto časom sa rozrastajúca skupina odpozoruje správanie a konanie intelektuálnych vodcov, ale väčšinou nie je schopná zdieľať všetky ich mentálne procesy a postupy, ktoré väčšinou prebiehajú skryte v uzatvorenom myšlienkovom svete intelektuálnych vodcov. Preto nedokážu nahradiť vodcov, hoc veľmi často pohybujúc sa v ich blízkosti a prostredí nadobudnú dojem, že na nich dorástli či ich aj prerástli.
Každá revolúcia je aj hra emócií, ktorým viac vládnu jednoduchí ľudia a preto revoluční vodcovia hrajú ako dobrí divadelníci výbuch i útlm emočných prejavov, aby sa logicky priblížili svojim revolučným bojovníkom. Pozorovanie týchto politických procesov (prejavov, mediálnych výstupov a videných často nacvičených strojených emócií), presviedča šachové figúrky (bojovníkov revolúcie) o tom, že nie len môžu vykonať rošádu, lebo postupne ovládli baštu, ale aj o tom že už „dorástli“ k tomu, že môžu prevziať vodcovskú úlohu silných figúr strelcov, koňov a na koniec aj kráľov a kráľovien revolúcií.
Predobrazom charizmatického manipulátora „davu“ bol jeden z prvých obľúbencov ľudu po zvolaní Generálnych stavov do Versailles kráľom Ľudovítom XVI. a potom v Paríži v Národnom zhromaždení v rokoch 1789 – 1790, poslanec za tretí stav hoc šľachtic z veľmi starej aristokratickej rodiny, vzdelaný, premýšľajúci, ale nezodpovedný gróf Honore Gabriel de Riqueti de Mirabeau. Pozorný čitateľ zistil, že píšem o prvej veľkej revolučnej zmene spoločenského usporiadania v Európskych dejinách, teda o Francúzskej revolúcii. Mne veľmi milej téme, nakoľko spolu oslavujeme narodeniny.
V literatúre a dejinách je tento prvý velikán revolúcie označovaný za Mirabeaua a budem to tak aj rešpektovať. Mirabeau nebol vlastne revolucionár (hoc ho nazývali otcom národa), len dobrodruh ktorý si vedel získať rýchlo priateľov, ale aj nepriateľov na život a smrť a správal sa celý život ako „neriadená strela“, možno ako literárny predobraz príslušníka vysokej šľachty. Viac míňal ako mal, hoc výzorom nepekný človek nesmierne rád miloval a zamilovával sa a bol milovaný a to ako vieme stojí veľa peňazí. Jeho otec bol ale jeho pravým opakom, jeden z prvých ktorí premýšľali ekonomicky aj strategicky, preto postupne s pomocou svojich vysokých kontaktov na kráľovskom dvore, odňal možnosť synovi zruinovať rodinu a viacnásobne bol deportovaný tzv. kráľovským príkazom na izolované či strážené miesta a to všetko bez riadneho súdu a možnosti obrany (hoc v jeho prípade sporná). Mirabeau bol teda človekom nenávidiacim despotizmus a to bolo jeho prístupové vysvedčenie ku kariére charizmatického rečníka, lebo prvým cieľom revolúcie bolo odstránenie despotizmu kráľovstva v kráľovstve. Bol prosto v pravý čas na pravom mieste.
Jeho šťastím v porovnaní s ďalšími vodcami revolúcie bolo, že umrel prirodzeným spôsobom skôr ako Národné zhromaždenie a jeho revoluční vodcovia prišli na to, že bol tajným radcom kráľa a kráľovnej (rozšafnej Márie Antoinetty, dcéry rakúskeho monarchu, cisára Františka Štefana I. a kráľovnej Márie Terézie). Jeho telesné pozostatky odstránili ako prvé z Panteonu revolúcie.
Azda najznámejším menom Francúzskej revolúcie bol Maximilien Robespierre, advokát obdivovateľ osvieteneckého Jeana Jacqua Rousseaua. Bol zvolený ako poslanec za Arras už do generálnych stavov za tretí stav. Napriek tomu, že sa dostal až na vrchol vtedajšej politiky a revolučnej moci a slávy, žil rovnako chudobne ako na jej začiatku a volali ho „neúplatný“. Po vražde Marata a odsúdení Dantona revolučným tribunálom na stratu hlavy pod gilotínou, bol Robespierre na vrchole revolučnej vlády. Len čo sa tak stalo, 9. termidora, uskutočnili sprisahanci, ktorí sa dovtedy skrývali v úzadí, kontrarevolučný prevrat. Robespierra a jeho priateľov postavili mimo zákon a na druhý deň ich bez súdu na parížskom námestí Gréve popravili. Už na ďalší deň po 9. termidore Billaud-Varenne, Barére a Vadier obviňovali Robespierra z moderantizmu, z tolerancie k nepriateľom, z blahovoľnosti k duchovenstvu apod.
Po ideovom stroskotaní ľavých termidoriánov vzniklo hnutie „rovných“, ktoré sa dnes označuje ako „sprisahanie rovných“. Nakoniec ako vieme to skončilo anarchiou, návratom despotizmu skrze cisárskej samokorunovácie Napoleona Buonaparta a po ňom návratom Bourbonovcov a obnovenie kráľovstva. Niet sa teda čo čudovať, že najväčším strašiakom revolúcie a revolucionárov bola tzv. kontrarevolúcia z vlastných radov.
Komunistická diktatúra, resp. diktátorská vláda Komunistickej strany hoc sa zakrývala perinou tzv. socialistickej demokracie a demokratického centralizmu či sa nám to páči, alebo nie, mala despotický charakter (samozrejme iný ako v minulých storočiach aristokratické režimy). Individuálnych vodcov nahradili Ústredné výbory, teda kolektívne vodcovské orgány, kde každý ako ostriež strážil každého a nik neveril nikomu a všetci vedno sa báli kontrarevolúcie. Takto to vyskladal vodca Ruskej revolúcie, Vladimír Uľjanov (Lenin), sčítaný intelektuál, nenávidiaci despotizmus kvôli justičnej vražde milovaného brata (despotizmus ešte extrémnejší ako Západný v podobe Ruského absolutizmu, samoderžavia). On a ďalší intelektuáli tejto revolúcie 20. storočia totiž čítali väčšinu autorov (publikujúcich ľavicové názory) vyhodnocujúcich postavenie a chyby tej historicky prvej veľkej revolúcie, ktorá sa pokúsila o zmenu spoločenského usporiadania a na nejaký čas sa jej to aj podarilo. Preto akoby geneticky zakódovali do novodobej komunistickej ideológie obrovský strach z kontrarevolúcie, ktorá drakonicky odstraňuje revolučných vládcov a Stalin bol prvým realizátorom zavedenia „hrôzovlády“ v strachu z kontrarevolučnej hrôzovlády svojich revolučných druhov.
A august 1968 v Československu bol strachom konzervatívnej časti kolektívnych vládcov o stratu tejto vlády, či podielu na nej. Veď to čím sa zakrývali oni bol vlastne deklarovaný strach z kontrarevolúcie aj inému, „ruskému vládcovi“ to muselo tak pripadať, lebo sa deštruoval ich model vlády zvnútra strany, ktorá ho mala udržiavať.
Peter Ponický Lošonci
Francuzska revolucia bolo masove sialenstvo a... ...
Robespiere no v podstate psychopatický úkaz a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty