Racionalita rovnováhy

Napísané 27. augusta 2020

Otázka na ktorú dnes mnoho ľudí nehľadá odpoveď, už aj preto lebo otázka im pripadá podozrivá. Ale ja som bývalý učiteľ a toto je najdôležitejšia otázka zo všetkých, lebo umožňuje hľadať a nachádzať podstatu a porozumieť javom okolo nás. Takže si dnes dovolím skonkretizovať svoju otázku sebe, prečo sa nemôžem a nechcem stotožniť so starou ideológiou tých čo sa dlho sami seba označovali za „svetlo budúcnosti“ postavené na vede (komunisti, marxisti, anarchisti, liberáli apod.)

Vedu som zdieľal a vo vede istú dobu hľadal vysvetlenia javov čo som skúmal. Myslím teda, že viem čo veda je a čo má prinášať mimo vlastného sebeckého uspokojenia po hľadaní pravdy podloženej na preskúmateľných faktoch. Pochádzam z prostredia, ktoré môžem smelo charakterizovať ako skromné a keďže sa to týkalo najmä detstva, tak aj ako šťastné. Nevlastnili sme byt ani auto, ale toto šťastie bolo v každodennosti naplnenej uspokojením dvoch najdôležitejších vnútorných potrieb. Prvej z prírodnej podstaty biologických bytostí vedomých si svojej existencie, teda lásky. A v mojom prípade hlavne nekonečne obetavej lásky nášho Apu (otca). Druhou potrebou človeka túžiaceho po poznaní je zvedavosť, naplnenú čítaním a skúmaním. Popri tom ešte ďalšie uspokojenie potrieb tela športom a duše zamilovanosťou mladých stvorení skúmajúcich tento nádherný stav duše i tela. Mojím šťastím a celej tejto generácie je život v relatívnom dostatku a v mieri (koľko je takých generácií v histórii ľudstva?).

Ako športovec, milovník i vedec som chcel byť najlepším, čo mi často komplikovalo život. Lebo mnohí nechcú pochopiť a už vôbec nie pripustiť, aby „závod“ v tej či onej disciplíne bol o schopnostiach, okolnostiach (teda aj šťastí) a dodržiavaní pravidiel, teda stručne – spravodlivý. Preto som považoval za správne, keď som sa aj politicky orientoval v prospech ideí sociálnej spravodlivosti, ktorá sa vždy týka a týkala väčšiny všetkých ľudských pokolení. Pri znalosti našej ľudskej rôznosti a mnohých tu nespomínaných slabostiach, neduhoch a vrodených zlobách, je našim najťažším zločinom vlastnícky vzťah (k veciam, ľuďom, prírode).

Vybudovali sme (ľudstvo) spoločenské vzťahy na hierarchii vlastníctva, ktorému podriaďujeme všetky ostatné naše dobré aj zlé vlastnosti. Veľmi veľa ľudí zdieľa pocit, že toto vlastníctvo „vymaní človeka zo spárov hriechu odmeňovaného potrebou práce“. Nepracovať, baviť sa, vládnuť, uspokojovať sa vlastnou nadutosťou vedie ku stupňujúcej sa krutosti voči všetkému a všetkým. V roku 1880 bola vo vtedajšej monarchii priemerná dĺžka života ženy 36,4 roka, chlapci mali nádej na dožitie 33,1 roku a z 1000 narodených kojencov umieralo 260. Vydatá žena mala v priemere 7 až 8 detí (do veku 15 rokov prežilo 4 až 5 detí). Dnes sa dožívame viac ako násobku týchto hodnôt a úmrtnosť novonarodencov je skoro nulová ale aj pôrodnosť klesla mimo reprodukčnej schopnosti udržania populačnej rovnováhy. Spotreba sa zvýšila až neuveriteľne vo všetkých položkách (štatisticky aj napriek lokálnym a obrovským rozdielom). To ale podľa môjho názoru znamená aj kardinálnu zmenu v orientácii na spravodlivosť aj vlastníctvo. Čo bolo a chcem presvedčiť, že je či prinajhoršom bude imperatívnym východiskom politiky ktorej sa hovorí ľavicová. Už nie je treba bojovať za zvýšenie veku dožitia (lebo nech by sme robili čokoľvek tak nebudeme nesmrteľní a ani hromadne storočný), už nie je treba bojovať za viac tovaru pre ľudí (dnes je produkcia väčšiny trhových produktov hromadná a vo svojej podstate prevyšuje možnosti spotreby), ľudia príliš netúžia mať viacerých potomkov (hoc v tzv. rozvojových krajinách zostali aj v tejto oblasti stredoveké zvyklosti generované vysokou mierou mortality a medzigeneračnou odkázanosťou).

Ľudstvo nikdy nebude neobmedzeným vlastníkom Zeme, lebo nedokáže ovládať všetky procesy spojené s jej existenciou (geologické, kozmické, biologické katastrofy schopné vyvolať nové vymieranie druhov). Preto je možné politickú ideu neobmedzeného vlastníctva zavrhnúť a riadiť sa vyššou potrebou nášho druhu, teda prežitím v zmieri s prírodou a to aj preto, lebo je to správne a spravodlivé. Preto považujem za novú ľavicovú agendu práve politický program zameraný na zmier s prírodou, ktorého podmienkou sú regulácie vlastných doteraz používaných ekonomických, sociálnych aj environmentálnych praktík a postupov. Odmietnutie najvyššej doterajšej méty ľudstva v snahe o neobmedzené vlastníctvo a naopak neobmedzený rozvoj diverzity jediného nám vlastného vlastníctva inteligencie a hľadania najlepších riešení nie pre jednotlivcov, ale celý náš druh. PREČO?

Nech si každý čo chodí s otvorenými očami, nastraženými ušami a vybudenou aktivitou doteraz driemajúcich neurónov dá odpoveď sám. Lebo revolučné zmeny sa nedajú robiť s lenivými a zaslepenými ľuďmi a ani s väčšinou, ktorú zrejme ako vždy v minulosti presvedčia len výsledky odhodlaných, zvedavých a premýšľajúcich ľudí, ktorí sú ochotní pre svoje vízie budúcnosti niečo zo svojho ja obetovať pre naše my.

Peter Ponický Lošonci

PS. Ten kto si vyberie z Biblie, Talmudu, Koránu, … jednu kapitolu, jeden príbeh, jeden odstavec, jednu vetu či dokonca jedno slovo – potom nič nepochopil a nechce chápať.