Napísané 30. augusta 2016
Včera som si opäť veľmi výrazne uvedomil ako naše konanie v mikrosvete rodiny i makrosvete napríklad národa ovplyvňuje dianie v nastávajúcom čase. Aby som bol konkrétnejší, čítam Dejiny Uhorska a večer som so záujmom sledoval dokument o Magde Husákovej Lokvencovej.
V ten deň čítané a večer počuté, vo mne rezonovalo v prímere s dneškom a vzťahom k budúcnosti. Prečo?
Už je dobre známe z rôznych ľudských tragédií, že profil človeka sa nielen dedí, ale aj vytvára. Najintenzívnejšie v detstve, ale deje sa to fakticky celý život. Vieme aké tragické stopy na deťoch zanecháva krutosť, svojvôľa, nevôľa i nezáujem rodičov (na konci týchto drám sú potom často psychopati, vrahovia, diktátori apod.). Včera v onom dokumente som si opäť uvedomil, ako negatívne môže ovplyvniť život človeka konanie iných ľudí skrze mocenské skupiny či organizáciu a riadenie štátu, kraja, mesta, obce. Sme totiž nedeliteľnou súčasťou nejakej komunity, či už preto, že sme sa v nej narodili (podobne ako v rodine, deti si nevyberajú rodičov), alebo preto, že sme sa do nej nejakým spôsobom dostali (ženbou, presťahovaním, vysťahovaním apod.)
Každá a najmä negatívna emócia spojená s nejakým činom v tejto komunite nás naďalej životne formuje. Uvedený dokument aj keď to zrejme nebolo jeho cieľom to jasne prezentoval. Husákove väznenie i jeho politická činnosť a osobné presvedčenie deformovalo ako samotných aktérov tejto možno povedať tragédie a ich vzťahy, napriek tomu že ich individuálne schopnosti a danosti boli skoro by som povedal výnimočné.
Možno mi to takto dlho „vŕta“ v hlave aj preto, že úplne automaticky, to v súvislosti aj s osudmi ľudí a ich komunít (napr. národných) generuje súvzťažnosti uvedeného typu v rodine, meste, krajine. Preto mi nemohlo nenapadnúť ako sa dianie v našej krajine – Slovensku odzrkadľuje na nás, našich deťoch, teda na ďalších generáciách ľudí tu žijúcich. Vo väčších ľudských komunitách sú politici niečo ako rodičia, vedú, regulujú, riadia a stávajú sa nasledovaniahodným či odstrašujúcim príkladom. Napriek tomu, že sami podľa vlastných nie len politických preferencií ich nejako zaraďujeme a či chceme alebo nie ovplyvňujú nás.
Pri transformácii dokumentovaných obrazov doby a spomienok mám však ten istý pocit ako po vzhliadnutí onoho dokumentu. To čo sa tu udialo minimálne za posledné štvrťstoročie mnohých zlomilo, skrivilo a nasmerovalo (spomeňte si na školu, že zlé príklady často tiahnu viac ako tie bohuľúbe). Preto si niekedy pripadám ako účastník absurdnej drámy (podobne stvárnenej A. A. Poe) kde v Ústave sú síce pacienti, sestry, dozorcovia a lekári ale nie je jasné či tam je niekto normálny. Deti a mladý ľudia to nepostrehnú, lebo nepoznajú iné prostredie ako ten blázinec, ale my dospelejší sme boli iste aspoň časť života mimo jeho „brány“.
Pripadá Vám normálne, že ten náš slovenský „blázinec“ opakovane majú liečiť schizofrénny psychopati či pokryteckí lekári, ktorých si dokonca „zvolíme dobrovoľne“? Neviem či nie je pozde, ale nebolo by na čase začať myslieť na to čo to s našim spoločenstvom urobí, teda akú mu pripravujeme budúcnosť? Potom podobne ako v prípade Husákových už nič nezmení ani okolnosť, že sme sa narodili ako výnimoční!
Peter Ponický Lošonci
Celá debata | RSS tejto debaty