Racionalita rovnováhy

Dnes ako mnohokrát v minulosti keď rinčia zbrane, sa po počiatočnej eufórii zmanipulovaných z vízie víťazstva a zisku ohlasuje strach/precitnutie a s ním aj pocit potreby k návratu pokoja zbraní aby aj tým zmanipulovaným neumierali blízki a známi.

Zmizla aj vojenská etika keď ten/tí čo si chceli pod nejakou zámienkou privlastniť bohatstvo iného či jeho strategickú polohu vyhlasovali vojnu a rešpektovali isté aj keď špecifické/nehumánne normy a pravidlá. Mizne aj pôvodný pre mnohých archaický zmysel práva ako súboru pravidiel, ktoré majú chrániť pred zvôľou silnejších či schopnejších/všetkého schopných nad populačnou väčšinou ktorú životne potrebuje každý vládca a každá vláda. My ľudia to potrebujeme v kódexoch, lebo sme stratili prírodné/prirodzené inštinkty ktoré má príroda a jej deti mimo človeka. Tie zabezpečujú to čomu hovoríme rovnováha. Sme jediným tvorom pozemskej prírody, ktorý od istej doby svojej evolúcie nerešpektuje tento všeobecný „zákon“ vesmíru tzv. dynamickej rovnováhy, čo neznamená stálosť/statickosť ale stabilitu či dnes tak často používané slovo udržateľnosť čo vlastne znamená rovnováhu možností a potrieb.

Všetky veľké vojenské konflikty ľudskej rasy boli požieračské či inak povedané koristnícke, koloniálne. Práve toto slovo v nás ostalo ako synonymum pokroku ktorým nazývame kolonizovanie životného priestoru iných pre tzv. civilizovaných a aj tu si kolonizátori privlastňujú právo nazývať sa civilizovanými. Tak sme si  v rôznych častiach Zeme rôzne privlastňovali kedysi bohmi vlastnené právo rozhodovať o kultúre a posudzovať jej úroveň. Dnes tzv. kolektívny Západ o sebe vyhlasuje, že je civilizáciou hoc aj tam civilizácia ako isté systémové usporiadanie vzťahov medzi ľuďmi prišla zemepisne z východu. A keby sme chceli pristúpiť na hru rétorických cvičení o úrovni/kvalite civilizácie potom prehráme na body ako v ringu, lebo napriek tomu čo sa dialo v minulých tisícročiach na Zemi s populáciami ľudí, tak do 20. storočia po Kristu prežili malé ľudské spoločenstvá ktorých kultúra neodporovala prirodzenému kolobehu rovnováhy medzi spotrebou a možnosťami prírody obnovovať svoje zdroje. Teda kto je civilizovanejší, ten čo tú svoju civilizáciu dokáže dlhodobo udržať, alebo ten čo požiera všetko vôkol až do vlastného vyhynutia?

Od polovice minulého storočia na tzv. civilizovanom Západe, vďaka technickému a s ním logicky spojenému technologickému pokroku (hľadajte podstatu tohto pojmu v priemyselnom spracovaní a nie technickej dokonalosti), sme hľadali cestu svojej požieračskej spoločnosti vo veľkom vesmíre. To sa nepodarilo a zrejme nikdy nepodarí, lebo ak aj existuje život v nám podobnej biologickej štruktúre, tak je zrejme nie len nedosiahnuteľný z pohľadu vzdialenosti a času tak aj životne dôležitých fyzikálnych detailov ako sú termodynamické veličiny na Zemi určujúce chod prírodných procesov, teda parametre ako tlak, teplota a chemická koncentrácia prvkov prostredia. Z tejto dlhodobej podstaty sme odkázaný na našu zatiaľ ešte stále nádhernú planétu Zem. Od istej doby, kedy sme sa populačne vymkli regulácii prírodou (prirodzenej regulácii úmrtnosti a životnosti/dožití), opakovane isté skupiny ľudí nahradzujú bohov minulosti, teda prírodu tým, že sami mienia rozhodovať o svojom vlastnom druhu a jeho populačnej regulácii. To ale nie je evolúcia, možno by sme to mohli kvalifikovať ako revolúciu ale spomeňte na výrok, že revolúcia požiera svoje deti. V takejto tzv. západne „strihnutej“ civilizácii nerozhoduje o prežití a sile preživších biologická dedičná dispozícia, ale ľudská manipulácia. Keby som chcel byť presný, je to boj človeka s evolúciou. Ale ako vedec viem, že čas je pre človeka rozhodujúci, ale pre prírodu a vesmír nie. Každá manipulácia bez reflexie komplexnosti je porucha a to je exces ktorý bude buď zničený okolitým prostredím a podmienkami, alebo naopak pri masovom výskyte zmení na nepoznanie podmienky onoho okolia/prostredia. Obe alternatívy sú pre nás ako druh zničujúce a to práve z pohľadu času. Človek vzhľadom na fyziologické možnosti uvažuje a koná v horizonte rokov, maximálne desaťročí ale príroda/vesmír v horizonte miliónov a miliárd rokov. Len taký malý príklad zo súčasnosti.

Súčasná liberálno ekologická idiokracia sa rozhodla pre priemyselnú, teda masovú tzv. ekologizáciu energetiky. Chce napríklad ďaleko viac veterných parkov, ale čím sú tieto jednotlivé elektro-generátory (na vysokom a mohutnom stĺpe kvôli vrtuli postavený menič mechanickej energie na elektrickú). V malom je to celkom v poriadku, predstavte si to ako kedysi na bicykloch pre potreby ich osvetlenia. To nie je problém lebo, celé sústrojenstvo je totiž dynamické zariadenie neustále meniace svoju polohu aj zaťaženie. Ale dnešné veterné parky sú milióny ton dynamických systémov ktoré svoju stabilitu (statiku) odvodzujú od zeme, teda od svojich základov a počítajú iba s jednosmerným pôsobením na stabilitu zariadenia bez rešpektu k stabilite ekosystému v ktorom je ukotvený. Dynamické rázy a vibrácie sa prenášajú do základového úložiska – pôdy a geologického podložia ako celku. Z pohľadu životného prostredia takto likvidujeme biodiverzitu pôdy, lebo v masovej miere vymiera hmyz alebo masovo migruje do iného prostredia kde opäť porušuje jeho stabilitu a rovnováhu. Položme si preto otázku, živí nás energia, alebo pôda? Pôda stráca schopnosť obnovy pre plodiny nevyhnutných živín čo povedie k jej erózii a spolu s nedostatkom vody k premene na púšť/polopúšť či neúrodnú step. Podobne výroba fotovoltaických panelov/článkov je cestou zarúbanou, lebo ťažba materiálov k realizácii fotovoltaického efektu (premeny svetla – na elementárnej úrovni fotónového toku na elektrický – elektrónový tok) s malou účinnosťou cca 15%, je pre prírodu a životné prostredie devastujúcou a to už nepíšem o baterkách a batériách.

Z toho čo som napísal nie sme len vo vojne ľudia s ľuďmi ale aj vo vojne s prírodou. Toto je totiž jadrom všetkých konfliktov ktorým sa dávajú rôzne prívlastky. Hitler to nazýval životným priestorom hoc aj v Nemecku bolo dosť miesta pre ľudí, takže nepotrebovali viac priestoru. Dnes mnohí už nezakryte hovoria pravdu, že vojenský konflikt na Ukrajine je vojnou o ruské zdroje a aj preto to mnohokrát na Západe vyslovené prianie bojovať do posledného Ukrajinca. Zaznali aj vety o tom, že toľko zdrojov nemôže predsa vlastniť jedna krajina a podobne. Hovoria a píšu to tí čo sú príslušníkmi národných spoločenstiev ktoré v mene svojej civilizácie drancovali africký, americký a ázijský kontinent. Kolonizátori čo nie len zneužívali ľudskú energiu ako surovinu podobne ako starovekí otrokári, ale plienili aj plody zeme kolonizovaných území. Dnes nechcú nič iné. Mienia ďalej plieniť v mene svojej upírskej civilizácie, nejde im o prežitie planéty ani iných ľudí a druhov, len a len o vlastné aj to dlhodobo neudržateľné prežitie, vyplienenie ešte ostávajúcich zdrojov len vo svoj prospech. Čo je na tom civilizovaného? Zhola nič, preto nie len z pohľadu historického ale aj prírodného nemožno nás nazvať civilizáciou, ale iba Západom a ako vieme na západe sa aj slniečko na istý čas stratí/schová a prenechá „moc“ tme a noci, stavu spolu s mrazivou teplotou tak prirodzenému pre vesmír.

Vrátim sa k nadpisu tohto príspevku, ktorý reaguje na pomaly sa vzmáhajúcu snahu časti ľudskej populácie volaním po mieri. Toto slovo je staré a časom zdevastované deformáciami nemúdrych vodcov a demagogických politikov. Aj vojvodcovia a vojnový zločinci občas volali po mieri. Dalo sa tomu uveriť? Samozrejme nie už aj preto, že časom sami dokázali, že im vlastne išlo len o prímerie. Podobne ako „dnes“ priznali západní aktéri minských dohôd, že to nebola mierová diplomacia len získaný čas na budúcu vojnu.

Položme si teda my „obyčajní“ ľudia otázku: „Chceme takýto mier, ktorý nie je nič iné ako prímerie, teda čas kľudu zbraní pred ďalšou vojnou?“ Alebo chceme skutočne MIER, ktorý nie je ničím iným ako rovnováhou zmierenia sa medzi sebou aj s prírodou. Lebo podľa môjho názoru musíme spolu/spoločne chcieť ukončiť aj druhú vojnu, vojnu s planétou, vojnu s prírodou ktorej deťmi sme sami. Aj v tomto prípade mier s planétou znamená zmierenie sa s jej možnosťami a podľa toho nastavenie našej nie etnickej ale ľudskej civilizácie. Vtedy sa podarí aj to čo často nevyslovene chce mnoho tých ktorým sa hovorí – mocní tohto sveta, teda aj zastavenie tzv.populačnej explózie. Ako? Veľmi jednoducho. Použime len známe štatistické dáta, bohaté krajiny majú už dlhodobejšie štatisticky zaznamenané populačné poklesy. Naopak krajiny do ktorých zavliekli skrze kolonizačných výprav svoje tzv. civilizované poriadky a pravidlá trpia na populačnú explóziu a chudobu. To moje „veľmi jednoducho“ je vedomé/uvedomelé volanie po múdrosti, čo znamená život podľa globálnych možností čo znamená ono zmierenie sa s prírodou a prenechanie jej moci nad nami v nastoľovaní rovnováhy, ale to pri našom počte už je na globálnej úrovni a preto po nutnej celospoločenskej dohode. Ja viem čo by namietali mnohí, že to predsa nie je možné … Pokiaľ budeme chcieť bohatnúť na úkor iných a tým nemyslím len ľudí, tak nie len, že veľmi pravdepodobne schudobnieme (čo nás čaká tak či tak, lebo nadspotreba nie je dlhodobo udržateľná) ale aj skôr či neskôr vymrieme bez zásahu vyššej moci (vesmíru).

Ja za seba konštatujem a nemal by som byť sám, že mier ktorý potrebujeme je len ten ktorý bude mať podobu zmierenia a nie prímeria.

Peter Ponický Lošonci