Racionalita rovnováhy

(Reakcia občana s akademickou, pedagogickou aj politickou skúsenosťou na list dekana FiF UK akademickej obci a zrejme aj občanom a ministerstvu školstva.)

https://fphil.uniba.sk/…/list_akademickej_obci_FiF_UK…

Hoc som stále nevidel návrh novely Zákona, môžem reagovať len na zverejnené vyhlásenie dekana filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Po úvodnej už viackrát počutej a videnej formulácii, ktorá vyzerá ako komplexný a univerzálny plagiát ktorý sa dá nazvať ako kritika kritík donátora a jeho manažéra na úrovni štátu (politikov a ministrov).

V druhom odstavci dekan uvádza, že ani netreba osobitne poukazovať, že novela prichádza v nesprávnej dobe, akoby za uplynulých 30 rokov bola taká. Pozastavím sa iba nad jednou údajnou komplikáciou v odstavci uvedenou ako komplikácia „náročného procesu zosúlaďovania vnútorného systému s novými akreditačnými štandardmi“. Na to môžem reagovať len takto:

„Absolútna hlúposť, pokiaľ by vysoké školy ako tvrdili aj vo svojich výročných správach, mali systém riadenia kvality, tak nanovo skoncipujú, jednoduchší materiál ktorý už nebude akcentovať jednotlivé študijné programy ale univerzitu s fakultami, pričom akreditácii podlieha univerzita ako celok a pri tom EFQM ako model riadenia kvality, ktorý sa prijal všeobecne ako norma európskej kvality, potom je meradlom kvality plnenie predsavzatí (cieľov) ktoré si definuje sama inštitúcia a je uvedený v každej Výročnej správe.“

Pán dekan hneď argumentuje v ďalšom odstavci ako uvedená novela „posilňuje vplyv správnej rady na chod verejnej VŠ a tiež mení jej zloženie“. Ale akosi zabudol v akom spoločenskom systéme žije a pracuje. V kapitalizme (kde podľa všetkého v spoločenstve EU a tzv. vyspelého sveta žijeme) je úplne štandardným, že inštitúciu riadi Správna rada a jej za operatívu zodpovedný manažment a aj správnu radu kontroluje/dozerá, rada Dozorná!

Autorovi tohto akademického plagiátu bez jediného alternatívneho návrhu vadí navrhovaná zmena v Správnej rade. Kritizuje najmä donátora verejnej vysokej školy (štát a volených politikov ktorí spravujú jeho rozpočet a za to zodpovedajú voličom/občanom). Preto treba napísať aj pozitívny argument, že „Návrh“ je podľa ním citovaných častí, vyvážený paritou a stačí aby sa zamenilo slovo „minister“ za slovo „ministerstvo“, čo je fakticky to isté ako za VŠ navrhuje rektor, lebo inštitúciu manažujú a navyše MŠ aj platí a ako som uviedol je formalizovaným donátorom!

V ďalšom odstavci pán dekan označuje návrhy ministra či ministerstva ako netransparentné. K tomu ako dlhoročný pedagóg, príslušník manažmentu univerzity/fakulty/katedry a na základe skúseností z viacerých vysokých škôl musím dodať. „Transparentnosť výberu senátom je viac spochybniteľná ako transparentnosť voľby politika, nakoľko „zlobovať/manipulovať“ milióny voličov je ďaleko ťažšie ako voľby na fakultách a univerzite.“ A ako človek s istou skúsenosťou aj s nie príliš pohodlným „posedením“ na stoličke rezortného ministra, musím konštatovať, že iba absolútne neinformovaný človek môže tvrdiť, že minister si môže robiť čo chce. Neviem ako to bolo za socializmu, ale po roku 1995 to určite nie je pravda.

Dekan sa bojí o demokraciu v politike, ale vôbec nepochybuje o nej na pôde našich univerzít. Kritizuje politikov a v podstate vládu ako exekutívny orgán, že by mohli prostredníctvom volieb funkcionárov VŠ paralyzovať ich chod.

Chod zlých škôl treba zrušiť a nie paralyzovať a jediný rozumný spôsob je oddeliť ich od štátneho rozpočtu, čo principiálne môže vláda aj dnes! Ale politici sa boja svojho nezvolenia, lebo nevedia či ich spoľahliví voliči nemajú svoje deti práve na takých školách. Teda rovnako ako akademici kritizujúci akúkoľvek zmenu v ich kompetenciách. Formálne sa dekan bojí nedemokratického politika/ministra s totalitárnymi sklonmi, ale akosi mu nevadí a nie len jemu, že takýto človek môže byť dekanom či rektorom. Zažil som rektora na Slovenskej univerzite s totalitnými sklonmi, a nie len sklonmi, doslova totalitárnymi praktikami a dokonca bývalého tajného spolupracovníka ŠTB, to zrejme akademikom nevadí (napríklad v Česku to možné nie je nakoľko podmienkou zvolenia a vymenovania kandidáta je negatívne lustračné osvedčenie)!

Autor kritiky z FiF UK „by zakopal pod Zem“ aj ministerstvom navrhované formálne zmeny doteraz existujúcich rád ich zlúčením do jednej, tzv. vedecko-pedagogickej rady. Formálna zmena, ktorá de fakto nič nemení, teda ani nezlepšuje ani nezhoršuje, naopak optimalizuje namiesto dvoch predsedov má inštitúcia jedného! Je zvláštne, že ako človek s vedecko-pedagogickým titulom (predpokladám, že je aspoň docent) mu tento titul takto determinovaný nevadí a v prípade orgánu/orgánov v ktorých aj tak väčšinou sedia jemu rovní, mu to vadí. Na jednej strane sa univerzity hrdia, že sú vedecko pedagogickými inštitúciami a teraz zrazu chcú protestovať proti tomu, že v kľúčovom orgáne nebudú ako vieme manipulovateľný a ľahko prepustiteľný pracovníci (asistenti, technici, …). A budem dôsledný v duchu prijatej terminológie a popisu pracovných miest. Čo robia asistenti a odborní asistenti? Asistujú „vysoko kvalifikovanej“ (mnohí vedia prečo je to v úvodzovkách) práci práve profesorov a docentov, ktorých je aj tak ďaleko viac ako vyžaduje kritérium vrcholu poznania v obore! O tom ako môže a aj často koná vedúci katedry/dekan s názormi asistentov ktorých má v moci a ktorých prijíma či nepredlžuje či rozhoduje po výberovom konaní asi netreba ani písať.

Pán dekan konštatuje, že podľa nového návrhu, „dekan získava vplyv nad VPR, hoci v súčasnosti nemá žiadny vplyv na akademický senát. Takúto hlúposť môže tvrdiť len ten kto vie prečo tento bod kritizuje. Ešte som nevidel a nepočul o fakulte či univerzite, kde by ich funkcionári nechceli či nemohli ovplyvňovať zloženie senátov, dokonca viem o takých ktorí za seba hlasovali ako za kandidáta na rektora/dekana.

Pánu dekanovi sa návrhy ministerstva zdajú byť neprijateľne radikálne a lajdácke. Podľa môjho názoru, na týchto návrhoch nie je nič radikálne. Radikálne by bolo keby univerzity súťažili o zdroje financovania presne nastavenými a prísnymi kritériami a nie počtom projektov a počtom absolventov!

Jeho stať o menovaní je v zmysle najlepších svetových skúseností najlepších univerzít nezmyselná. V konkurencieschopnom zahraničí si bez ingerencie či intervencie štátu a dokonca aj donátora sama inštitúcia určuje kto a za akých podmienok bude profesorom. Na rozdiel od našich, keď potriasačmi rúk v prezidentskom paláci je kde kto, tie zahraničné univerzity sú v rebríčkoch kvality nekonečne nám vzdialené. Aký to teda má význam, mimo spomienky na Rakúsko-Uhorsko kde o Slovensku mnohí Uhri či Rakúšania ani netušili, lebo sme boli jednou z najmenších národnostných menšín?

Kritizovaný je dekanom aj návrh umožňujúci opakovaného menovania rektorom či dekanom svojich spolupracovníkov (prorektorov/prodekanov). Tentokrát sa vrátim do mojich študentských čias. Niekedy títo funkcionári na svojich miestach s presne vymedzenou kompetenciou, právomocou i zodpovednosťou boli aj viac ako desiatky rokov. Prorektor je predsa podriadeným rektora, vykonáva činnosti špecifického charakteru (napr. keď je dobrý v riadení vedy prečo by to nemohol robiť). Alebo chcete zaviesť pravidlo o ktorom sa často hovorí v súvislosti skôr s politikou, „kto ešte nebol – prihláste sa?“ …

Doslova za smiešne považuje pán dekan diverzitu v dĺžke funkčného obdobia ministerstvom navrhovaných členov Správnej rady. A konštatuje, že „si ťažko možno prestaviť splnenie tejto podmienky bez toho aby sa niekde rezalo“. Čo to je „rezalo“ neviem? A vraj bude uvedený konkrétny popis problémov návrhu! Dokonca je ústretový požiadavke obmedzenia politického vplyvu jedného politika či strany, lebo tento navrhovaný interval a diverzita sa nezhodujú s volebným intervalom politikov!

Autor (pán dekan), potvrdzuje že vysoké školstvo na Slovensku potrebuje zásadné zmeny. Politici sú „sraľovia“, ktorí túžia po znovuzvolení a ich problém je, že nevedia kde sú deti ich voličov. Ale keď sa toto vyčíta politikom, dodnes reprezentácia vysokých škôl nenavrhla ktoré vysoké školy sú tak nekvalitné aby ich parlament zrušil. Preto je na mieste radikálne opatrenie, bez strachu politikov a to verejná súťaž o zdroje od štátu. Možno ich dostane jediná, možno len niekoľko VŠ. Ak by ich však dostali všetky, len sa potvrdí obrovská korupcia namiesto konkurencie na vysokých školách!

Autor či autori tohto pamfletu si dovoľujú prejudikovať jeho účinnosť, ale ministerstvu túto možnosť odopierajú. To je inteligencia? Píše sa v ňom, že „verejná kontrola nie je v konflikte s princípmi akademickej samosprávy“. Keď si to vysoké školy rovnako ako my občania prajú, uvediem svoj návrh:

„Verejná kontrola zosobnená v názore informovaného občana. Aby sa neodkladne z odvodov a daní, ktoré sú pre služby všetkým občanom, nefinancovali nekvalitní pedagógovia, vedci, študenti! Je to dosť jednoznačné vyjadrenie príslušníka verejnosti? A iste nie som sám. A iste sa na Slovensku nedostáva dostatok zdrojov na mnoho iných „projektov“ s omnoho vyššou pridanou hodnotou.“

Dovolím si aj svoje záverečné konštatovanie.

Kategorizmus ktorý je vyčítaný vláde ergo ministrovi, je ukončením komentovaného pamfletu, bohužiaľ bez relevantných argumentov a návrhov!

Peter Ponický