Racionalita rovnováhy

Vo veku 100 rokov zomrel Henry Kissinger, mnohými uznávaný ako jeden z najvplyvnejších predstaviteľov americkej zahraničnej politiky vôbec.

O bývalom poradcovi pre národnú bezpečnosť a ministrovi zahraničných vecí sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch napíše veľa, niektoré z nich budú žialiť, mnohé však odsudzovať. Nechám na iných, aby sa rozhodli, ako chcú tohto človeka a jeho život charakterizovať. Pokiaľ ide o mňa, zameriam sa na krátke okamihy ktoré som zažil s tajomníkom Kissingerom, a na to ako tieto momenty ovplyvnili môj život a moju prácu.

Môj prvé vedomé stretnutie s menom Henry Kissinger, bolo ešte ako dieťa na Havaji. Môj otec bol kariérnym dôstojníkom vzdušných síl a začiatkom 70. rokov bol pridelený na veliteľstvo tichomorských vzdušných síl, kde sa podieľal na rôznych úlohách súvisiacich s logistikou, vrátane pomoci pri uľahčovaní transferu americkej vojenskej techniky Vietnamcom. Letectvo v rámci programu „vietnamizácie“ Nixonovej administratívy, ktorý sa snažil preniesť zodpovednosť za obranu južného Vietnamu z americkej armády na vietnamské ozbrojené sily. V tejto súvislosti môj otec podnikol niekoľko ciest do južného Vietnamu. Z týchto mojich „skúseností“ vynikli dve veci: jedna bola znechutenie môjho otca z klamstiev, ktoré hovorili vyšší dôstojníci americkej armády ktorí vydávali žiarivé správy o dosiahnutom pokroku po tom, čo strávili menej ako 48 hodín v Južnom Vietname, pričom väčšinu času strávili v baroch a nočných kluboch.

Môj otec bol nasadený do Vietnamu v rokoch 1965-66 ako súčasť 10 ^th Letky leteckých kománd – „Skoshi Tigers“ – zodpovedných za privedenie stíhačiek F-5 do Vietnamu, ich testovanie ako bojovej platformy a prechod F-5 k juhovietnamským vzdušným silám. Vedel viac než málo o realite a o premene moderných zbraňových systémov na vojenskú kultúru, ktorá nebola zvyknutá na takú zložitosť. Zatiaľ čo americké letectvo dokázalo použiť F-5 v úlohe vzduch-vzduch aj vzduch-zem v Južnom Vietname, Juhovietnamci nikdy poriadne nepochopili, ako správne využiť schopnosti, ktoré má drak lietadla. To platilo v roku 1966, keď môj otec prvýkrát opustil Južný Vietnam, a zostalo to tak aj v rokoch 1973-74, keď sa podieľal na realizácii „vietnamizácie“.

Ale pamätám si jeho hnev, keď som hovoril o mnohých telegramoch, ktoré prichádzali z Washingtonu DC. a najmä od poradcu pre národnú bezpečnosť Henry Kissingera, ktorý nariaďoval veci ktoré bolo treba urobiť. „Kissinger posiela,“ bolo napísané v depeši. „Kto je do pekla Henry Kissinger?“ povedal by môj otec „A prečo ho do pekla počúvame? Nie je v našom velení.„

Neskôr, od februára do apríla 1975, keď sa juhovietnamská armáda rozpadla pred severovietnamskými ozbrojenými silami, keď postupovali na Saigon, sa prejavilo absolútne zlyhanie „vietnamizačného“ programu – ktorý presadzoval Kissinger. V to leto bola moja rodina hostiteľom rodiny utečencov z Južného Vietnamu, ktorá utiekla počas pádu Saigonu. Boli sme dobrí hostitelia, ale môj otec sa sotva mohol pozrieť rodine do očí vzhľadom na hanbu ktorú cítil, že bol súčasťou systému ktorý ich tak veľmi zradil.

Za tie roky potom som veľa čítal o Henrym Kissingerovi a jeho práci. Počas štúdia na vysokej škole som zhltol knihu Seymoura Hersha „Cena moci“, zničujúce odhalenie temných realít spojených s formulovaním a implementáciou národnej bezpečnosti a zahraničnej politiky Nixonovou administratívou. V mojej mysli sa meno Henry Kissinger stalo synonymom pre nezákonného bombardovanie Kambodže, atentátu na Salvadora Allendeho a mieru, do akej môže byť povesť národa pošpinená činmi jedného muža.

Aby som bol úprimný, keď som po absolvovaní vysokej školy v roku 1984 vstúpil do americkej námornej pechoty, nevenoval som Henrymu Kissingerovi veľa myšlienok – z môjho pohľadu to bol relikt minulosti, zlá národná nočná mora, ktorá, podobne ako jeho šéf, Richard. Nixon, sa strácal na stránkach historickej irelevantnosti. A potom, začiatkom roku 1988, sa všetko zmenilo. Vzali ma z púští južnej Kalifornie, kde som si zdokonaľoval zručnosti spojené s misiou námornej pechoty, ktorá sa mala priblížiť a zničiť nepriateľa palebnou silou a manévrovaním, a odoslaný do Washingtonu, DC, kde som sa stal súčasťou tímu, ktorý bude vykonávať inšpekčné úlohy spojené s implementáciou zmluvy o dočasných jadrových silách (INF).

Keď som sa dozvedel viac o zmluve a jej vzťahu k histórii americko-sovietskej kontroly zbrojenia, stále sa objavovalo meno Henry Kissinger. Ukázalo sa, že Kissinger bol krstným otcom americko-sovietskej kontroly zbrojenia, mužom, ktorý vytvoril zmluvu o antibalistických raketách, ktorá je považovaná za jednu zo základných dohôd, ktoré definovali strategické vzťahy medzi USA a Sovietskym zväzom. Bol tiež hybnou silou politiky zmiernenia napätia medzi USA a Sovietskym zväzom, ktorá viedla k ukončeniu pretekov v jadrovom zbrojení a bola ohlásená v rozhovoroch o obmedzení strategických zbraní (SALT), ktoré sa nakoniec zmenili na Zmluvu o obmedzení strategických zbraní (START). Zmluva INF bola vedľajším produktom vízie, ktorú predstavil Henry Kissinger. Často hovorím o dôležitosti zmluvy INF pri predchádzaní jadrovej vojne a som presvedčený, že bez nej bol jadrový konflikt medzi USA a Sovietskym zväzom nevyhnutný.

Ukazuje sa, že bez Henryho Kissingera by pravdepodobne neexistovala žiadna zmluva INF, žiadna zmluva START, žiadne dohody SALT, žiadna zmluva ABM – žiadna kontrola zbrojenia. Bez Henryho Kissingera by veľmi pravdepodobne došlo k jadrovej vojne.

Po mojom pridelení ako inšpektora zbraní v Sovietskom zväze som sa vrátil k námornej pechote, kde od augusta 1990 do augusta 1998 môj život definoval Irak – najprv cez operáciu Púštny štít/Púštna búrka a neskôr ako zbrojný inšpektor pri OSN poverený dohľadom nad odzbrojením irackých programov zbraní hromadného ničenia. Henry Kissinger opäť zmizol v pozadí, aby sa v lete 1998 opäť objavil ako jeden z „expertov na zahraničnú politiku“, ktorí otvorene formulovali potrebu odstaviť Saddáma Husajna od moci.

Po mojom odstúpení z Organizácie Spojených národov v auguste 1998 som dostal pozvanie od Teddyho Forstmanna, jedného zo zakladateľov private equity korporácie Forstmann & Little. Letal som do Aspenu v štáte Colorado, aby som vystúpil na každoročnom diskusnom fóre o politike. ktorá spojila „najlepších a najbystrejších“ na svete pod jednou strechou, kde sa budú riešiť problémy dňa. Medzi prítomnými pozoruhodnými ľuďmi nemohol chýbať Henry Kissinger.

Počas fóra Aspen som mal možnosť niekoľkokrát si pohovoriť s pánom Kissingerom. Hovorili sme samozrejme o Iraku – bolo to pred 11. septembrom, o údajnej výrobe zbraní hromadného ničenia, kde sa problémy točili predovšetkým okolo Saddáma Husajna a hrozby, ktorú údajne predstavoval pre regionálny mier a bezpečnosť. Predovšetkým sme však hovorili o kontrole zbrojenia a dôležitosti zachovania dedičstva odzbrojenia, ktoré sa začalo za Nixonovej administratívy, ale zdalo sa, že pod dohľadom Billa Clintona všetko akosi uniká do nenávratna.

Henryho Kissingera som naposledy videl v máji 1999 na večeri korešpondenta Bieleho domu. O pána Kissingera sa staral dôstojník tajnej služby na dôchodku, ktorého som stretol na akcii v Aspene. Po večeri a prejavoch pristúpil k môjmu stolu a povedal mi, že pán Kissinger chce so mnou hovoriť. Odviedli ma do vedľajšej miestnosti, kde čakal slávny bývalý diplomat. „Chcel som pokračovať v našom rozhovore,“ povedal Kissinger. A urobili sme tak. Podrobnosti o tom čo sme hovorili boli naplnené detailami z vedy a techniky a o tom ako sa spájajú s ľudskými vlastnosťami – tieto podrobnosti však nie sú v tejto chvíli dôležité. Počas 30 minút som mal plnú pozornosť jedného z popredných mysliteľov našej doby, pokiaľ ide o diplomaciu a kontrolu zbraní. Rozprávali sme sa o minulosti, rozprávali sme sa o prítomnosti a obaja sme sa báli o budúcnosť.

Bol som v prítomnosti viacerých veľkých mužov a jedna vec, ktorá ma na väčšine z nich zaráža je, že sa radi počúvajú, ako a čo hovoria. Nechápte ma zle – aj Henry Kissinger bol zamilovaný do zvuku vlastného hlasu – právom si zaslúžil viac. Bol som hlboko ohromený inteligenciou tohto muža. Najviac na mňa však zapôsobila jeho ochota počúvať ma a starostlivo zvážiť svoje slová, keď odpovedal na to o čom som chcel hovoriť. Aj keď som bol jednoznačne mladším partnerom v tejto diskusii, necítil som sa byť irelevantným.

Príliš skoro sa objavil muž z tajnej služby a ukázal na dvere, kde čakal dlhý rad iluminátov na audienciu u dekana americkej diplomacie. Môj čas vypršal. Podali sme si ruky. „Znova sa porozprávame,“ povedal Henry Kissinger na rozlúčku.

„Má ťa rád,“ povedal mi agent tajnej služby, keď sme vychádzali z miestnosti. „Boli ste prvou osobou, s ktorou chcel dnes večer hovoriť.“ Bol som poctený a tešil som sa na náš ďalší rozhovor. Dokonca som si kúpil kópiu jeho majstrovského diela z roku 1994, „Diplomacia“, a položil som si ju na poličku v očakávaní, že ju jedného dňa prinútim autora podpísať.

Ten deň nikdy neprišiel.

Henry Kissinger zomrel 29. novembra 2023 vo veku 100 rokov. Jedným z jeho posledných oficiálnych činov bolo vycestovanie do Číny, kde využil dobrú povesť, ktorú si vybudoval vďaka svojej organizácii Nixonovho historického dosahu v roku 1972, aby sa pokúsil nájsť nejaký spoločný základ medzi USA a Čínou dnes, ktorý by sa dal použiť na opravu veľmi napätých vzťahov.

Nájdu sa takí, ktorí sa racionálne rozhodnú tvrdo spomínať na Henryho Kissingera kvôli politikám, ktoré sformuloval a zaviedol a ktoré by sa dali z oprávneného dôvodu charakterizovať ako zločiny proti ľudskosti. Kissinger raz žartoval: „Ilegálne robíme okamžite. Protiústavné trvá trochu dlhšie.“ Nebolo to vtipné, pretože to bola pravda.

„Kto je do pekla Henry Kissinger?“ pýtal sa nahnevane môj otec.

Ukazuje sa, že odpoveď nie je taká jednoduchá. Je toho veľa, čo treba kritizovať a nič čo urobil, by nemalo byť utajené pred ľuďmi, ktorým zdanlivo slúžil. Vždy si však budem pamätať inteligenciu a láskavosť tohto človeka a skutočnosť, že politika ktorú vytvoril, pomohla zachrániť svet pred jadrovým zničením. Budúci týždeň sa vo Washingtone uskutoční stretnutie veteránov zo zmluvy INF. Pripijeme tým, ktorí nás predišli – vrátane Rolanda Lajoieho, prvého riaditeľa Inšpekčnej agentúry na mieste a muža, ktorý umožnil overenie zmluvy INF, len minulý mesiac. V tichosti prednesiem samostatný prípitok Henrymu Kissingerovi, pretože v hĺbke srdca viem, že napriek všetkým jeho nespočetným chybám, keby nebolo jeho nikto z nás by tu dnes nebol.