Racionalita rovnováhy

(Koniec kolonializmu, alebo nový stredovek?).

Mnohí a často pletú v jedno dve alternatívy totálnej vlády tzv. politickej elity (podobne ako predtým tej aristokratickej) s autokratickým postavením jej nespochybniteľného vodcu.

Áno v takomto „garde“ je reč o malomeštiackej fašizácii Talianskej politickej scény a postavení autoritatívneho vodcu/Duce (Benito Mussolini, syn anarchistického socialistu Alessandra Mussoliniho, ktorý synovi dal krstné meno podľa Benita Juareza, mexického štátnika čo zosadil a dal zastreliť Mexického panovníka Maximiliána I.). A o tzv. dovŕšení Nemeckej nacionálnej emancipácie vytvorením elitárskej politickej platformy a útočných polovojenských zborov zneužívajúcej tiež povedomie socialistickej solidarity ako vyjadruje aj jej názov – NSDAP/Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei (národno socialistická nemecká robotnícka strana). Rovnako ako v prípade Talianska, aj Nemecká alternatíva bola najprv malomeštiackym revanšom po nenaplnených ambíciách spojovaných s 1. svetovou vojnou a Trianonským mierom nadiktovaným koloniálnymi mocnosťami a Americkou hegemonistickou rozpínavosťou.

Majú spoločné znaky, ale nie sú identickými. Spoločným znakom oboch je politická a spoločenská uniformita a vodcovský princíp (aj keď nevykonávaný identicky, najprv Hitler obdivoval Duceho a potom bol Duce Hitlerovým vazalom). Ďalším spoločným znakom oboch (fašizmu a nacizmu) je, že ich nástup k moci umožnila politická slabosť a tomu primeraná neschopnosť naplňovať ekonomické a sociálne očakávania más občanov. V oboch prípadoch bol masovo zneužitý sociálny populizmus  a v konečnom dôsledku masovou propagandou potlačená viera v individuálneho ducha/rozum, čo znamenalo univerzalizáciu jedinej pravdy, odsudzujúcej akýchkoľvek iných alternatív, vytvárajúce opäť uniformitu žiadanej jednoty ducha a po nástupe Hitlera k moci a príprave na vojnu aj uniformitu tela más (jedinec nebol nič, iba národ bol subjektom moci, slávy, práva). 

V prípade Nemecka aj Talianska, čo sa dialo po 2. svetovej vojne bolo pokračovaním traumy rozdrobenosti kniežatstiev a ideí veľkosti a sily odvodenej od Rímskej cisárskej identity, aj keď nie rovnakej doby. V prípade Talianov je to retranslácia starovekého Ríma a v nemeckom prípade išlo o transkripciu veľkosti a jednoty prvého Rímskeho nemeckého cisára Karola Veľkého ovládajúceho takmer celú západnú Európu.

Skrátene, po Garibaldim bolo Italské Taliansko ako unitárny štát, vo forme konštitučnej monarchie, ale Všenemecká idea sa rozpadla po Veľkej vojne a odsúdení Nemecka na obrovské vojnové reparácie aj rozpadom Rakúskej monarchie Habsburgovcov. Obe mocenské centrá strašila aj „Napoleonská“ história a Francúzsko ako Západný nepriateľ. Ich prvoradým ideovým cieľom bolo vytvorenie nostalgickej idei „Pangea – Európa“ z kontinentálnej západnej časti Európy. Jej ovládnutie spolu so zdrojmi by im umožnilo vysnený Pruský duchovný tmel o expanzii na východ Európy.

A práve toto je zrejme vysnený euroatlantický sen nadvlády, ktorý si veľmi predčasne vymodeloval európanstvo ako náciu a ohrozenie demokracie a ako metódu najčastejší nástroj veľmocenskej expanzívnosti, tj. vyprovokovanie vojny v mene tzv. čistej duchovnej  hodnoty spoločného záujmu a spoločného/pravého európskeho národa generovaného požadovaným euro-občianstvom voľného pohybu (aj preto Clintonovo všadeprítomné „objatie priateľstvom“ USA a Obamov politický tlak na vytvorenie EU na princípoch a politickými nástrojmi „súdržnosti“ USA).

Teda aj štatisticky existujú dva neustále prezentované ideové tmely Západu,

1. DEMOKRACIA,
2. SLOBODA.

Preto sa pozrime na ne podrobnejšie. Demokracia nadobúdala v histórii rôzne podoby aj identity (my starší si pamätáme napríklad socialistickú demokraciu). Ale ani v ideovej platforme prevzatej od starovekého Grécka, či lepšie povedané Atén to nebola vláda ľudom, ale vláda ľudu. Verím, že tí pozornejší si všimli ten nie len štylistický rozdiel, ale aj dôležitý, teda štatistický čo je vláda ľudu a vláda ľudom. Iba vláda ľudom a musela by byť na masovej platforme, je po vyhodnotení štatistickej nerovnosti početnosti názorov a politických praktík vlády, do istej miery demokratická, ale v každom prípade by musela byť bez masovej propagandy. Že je to nerealizovateľné? Možno, ale akékoľvek obmedzovanie a ovplyvňovanie vlastnej voľby je odoberaním stupňov voľnosti humanistického piedestálu ľudskosti, teda slobody, slobody vlastným pričinením, posúdením, zhodnotením bez cudzieho ovplyvňovania prijať rozhodnutie o vlastnom osude a budúcnosti. Čo je veľmi priame popretie  Amerického „sna“ (vychádzajúceho z britskej imperiálnej/koloniálnej idei ekonomickej nadvlády), aj keď ten sa vlastne týka najmä ekonomickej slobody jednotlivca. Ale keď vezmeme v úvahu, že spoločenstvo/štát je garantom jeho pravidiel, potom musíme dôjsť k návratu ku klasickej POLITICKEJ EKONÓMII a tým pádom k slobodám politickým a politickému usporiadaniu (ako to napísal kedysi Jean Jacques Rousseau vo svojej Spoločenskej zmluve, či inak o zásadách štátneho práva).

Tak, SLOBODA bez politického rozmeru neexistuje (ani sloboda pohybu, ani sloboda slova nie sú skutočným a úplným synonymom slobody), lebo ľudský duch ako jediný pozemský tvor uvažuje a spriada svoje predstavy a predsavzatia v časovej osi MINULOSŤ – PRÍTOMNOSŤ – BUDÚCNOSŤ. Tento časový horizont predstavuje logickú súvzťažnosť mentálnej analýzy pre individuálne rozhodovanie sa (aj vo veciach politických, alebo možno hlavne v nich v horizonte budúcnosti).

Masová propaganda v nacistickom Nemecku, fašistickom Taliansku aj komunistickom Sovietskom zväze odoberali slobodu, ktorú človek potrebuje k racionálnej a so svojim mentálnym vybavením možnej analýze v rozhodovaní o vlastnej budúcnosti v nejakom ľudskom spoločenstve (potom ani žiadny politický mechanizmus, hoc by sme ho nazývali demokraciou neumožňuje transformáciu vôle ľudí do konkrétnej politiky) . Teda ak sme dobrovoľne či nasilu pripravený o fakty potrebné k slobodnej analýze, sme pripravení o reálnu a racionálnu podporu v rozhodovaní o vlastnej budúcnosti. To znamená, že sme stratili slobodu a s týmto deficitom, nemá žiadnu racionálnu podstatu tvrdenie o demokracii ako forme vlády.

Takže aká forma vlády sa odhaľuje na tzv. Západe? Odpoveď je, že je to pokus o vládu syntetickej elity. Vytváranej všeobjímajúcou mediálnou propagandou, posilňovanú čoraz väčšou cenzúrou a to nie len mediálnou, ale aj cenzúrou rozumu/rozumnosti. To sa samozrejme nikdy nepodarilo/nepodarí úplne, lebo múdri sa rodili/rodia/rastú a len ako príklad uvediem liberálmi občas uvádzaného filozofa Západného myslenia – Sókrata (zrejme kvôli Platónovi, lebo sám nenapísal nič čo by sa zachovalo), ktorý nenávidel Aténsku demokraciu, lebo časom dospela  do rovnakého bodu zvratu ako tá naša dnešná, že vláda spočinula v rukách zvolených hlupákov (nakoniec Sókrata pod nezmyselnou zámienkou „zlikvidovali“, lebo sa dopúšťal neodpustiteľného zločinu, nedával si pozor na „hubu“ a šíril to medzi mládežou Atén, čo ohrozovalo ich hlúpu vládu nad Aténskym ľudom).

Aj v tomto mieste sa dá použiť historická paralela. Čo vystriedalo Aténsku demokraciu na horizonte osi času? AUTOKRACIA absolútna (totalitná) vláda skupiny a neskôr jedinca v Ríme vlastne obávaný návrat kráľovského absolutizmu pod pláštikom konštitučnej vlády so Senátom a názvom podľa prvého doživotného diktátora Caesara (a koľkých cisárov a cárov sme odvtedy ako ľudstvo mali …). Dnes zrejme zatiaľ tak „mocných“ jedincov niet, že by mali odvahu a prostriedky na prevzatie moci vo forme osobného diktátu a vlastne ani povereného (konštitučného), preto máme kolektívny diktát klanu, ktorý sa veľmi podobá sovietskemu modelu kolektívneho vedenia štátostrany.

AK ZOBERIEME ĽUĎOM SPEKTRUM INFORMÁCIÍ (čo je prirodzený stav aj u svetla, ktoré práve preto vnímame v širokej frekvenčnej škále – farebne) AKO AKTUÁLNE ČINÍME na tzv. ZÁPADE, POTOM SA SVET STANE ČIERNO-BIELYM (dvojstavovým), čo zjednodušene znamená, že buď vládneš alebo si ovládaný a keďže vláda bola vždy v ľudskej histórii spojovaná s bohatstvom a dosahom, je možné si urobiť takúto dvojstavovú/čiernobielu predstavu a opäť nám história dáva mnoho príkladov a z tých najčerstvejších aj v súvislosti s tým čo sa deje na Ukrajine a jej Západnej podpore nacifikačnej nadvlády v rozširovaní na východ.

Preto názov tohto pojednania o snahe vo vysnívanú západnú univerzalitu, unifikáciu a uniformitu jednostrannej/čiernobielej politiky vládcu a ovládaného – kolonizátora a kolonizovaného. Snáď už koloniálnych panstiev nebude a Svet sa bude rozvíjať v multispektrálnej, ľudskému vnímaniu blízkej podobe pestrého „vejáru“ kultúr schopných vedľa seba žiť, komunikovať aj spolupracovať. Lebo pri ekologickom ohrození našej ešte stále nádhernej planéty, práve to potrebujeme, aby sme to ako jej súčasť zvládli!

Peter Ponický Lošonci