Racionalita rovnováhy

(Od doby kedy sa v polovici minulého storočia zišiel Rímsky klub a zverejnil svoje skúmaním a analýzou podložené tvrdenia, vieme o rizikách spojených s konaním ľudí v modernej tzv. priemyselnej ére, devastačnými zmenami globálnej klímy s doslova kataklizmatickými dôsledkami na naše životné prostredie.)

V USA svojho času pod vodcovstvom svojho prezidenta Roosevelta na obmedzenie účinkov tzv. Veľkej hospodárskej krízy ktorú sami spôsobili, spustili rad ekonomických opatrení ktoré mali zmeniť dovtedajší svet a nazvali ho New Deal (1933 – 1937). Zmenili metriku stáročných kritérií hodnoty, masová spotreba generovaná masovou priemyselnou výrobou zničili odveké spoločenské správanie ľudí a paradoxne naopak individualizovali konkurenciu do podoby neustáleho „boja“ jednotlivca proti jednotlivcovi. Mnohí západní intelektuáli ktorí o sebe majú lepšiu mienku ako si zaslúžia a aj preto sú absurdne nekritickí, mali zrejme pocit že materiálne bohatstvo veľkej menšiny ľudstva na časti severnej Zemskej polgule (tzv. Západ a Monreova doktrína USA) bolo takým požehnaním, že je príhodné použiť podobný názov pre blízku budúcnosť, ktorej obrysy budú sami tvoriť a riadiť. Tu a práve tu sa ale dopúšťajú rovnakej kolosálnej chyby ako boľševici, ktorí verili že ich svetonázor je vedecky podložený a umožní im meniť Svet tak, že mu budú porúčať, lebo majú za sebou poznanie ktoré definovali ako vedecké, že ľudstvo evolučne speje k „dokonalosti“ čo dáva právo, ba povinnosť riadiť prírodu podľa svojich potrieb. To samozrejme nie je po prvý krát v ľudských dejinách, ale po prvý krát v priemyselnom/hromadnom merítku s obrovským/globálnym dosahom.

Keď si obyvatelia Veľkonočného ostrova vedení svojimi šamanmi vyrúbali všetky dostupné dreviny používané pri stavbe a výrobe megalitických kamenných sôch, tak poslali na smetisko dejín len svoju „civilizáciu“ ktorá po sebe zanechala veľké sochy a pustý ostrov. To je spôsob ktorým konáme, ale už zaiste s globálnymi doslova kataklizmatickými devastačnými účinkami na pozemskú atmosféru, vodný i kontinentálny podiel planetárnej hmoty s ich dočasnou faunou aj flórou. Na Veľkonočnom ostrove ostala časť flóry (nízke porasty, väčšinou trávy) ale zmizla fauna (živočíchy) s ktorými by tam človek prežil v tieni vysokých porastov. Zatiaľ ostrov nezmizol zaliaty hladinou oceánu, ale pre udržateľný život v horizonte storočí je stratený. Predstavte si čo i len takúto ekologickú zmenu v globálnej miere s rumoviskom ľudských civilizačných výtvorov bez pestrosti druhov v ostatnom prostredí. Alebo viete nazvať naše železobetónové výtvory megapolí a miest v inak pustom priestore s biologicky vyčerpanou (málo úrodnou/neúrodnou) pôdou, vodou presýtenou rozpustnými syntetickými odpadmi a vzduchom ktorý už má málo spoločné s tým čo potrebujeme a vytvorilo sa v evolučnom procese našej bunečnej štruktúry.

Zelený údel (Green Deal) Európskej únie má byť spôsobom záchrany planéty. Pred čím? Pred nami samými? Tak sa na to pozrime v horizonte toho čo sa teraz deje. Inflácia, energetická nedostatočnosť, zvyšujúce sa ceny potravín, na šachových hodinách nastavený logistický systém, nedostatok strategických surovín a materiálov, nedostatok pracovných síl na pokrytie všetkých sektorov výroby a služieb. Tak poďme na to v uvedenom poradí.

Prvým podobenstvom s Rooseveltovým programom z 30 rokov minulého storočia je zrušenie zlatého štandardu (oddelenie hodnoty meny od hodnoty nejakého produktu/suroviny v tomto prípade zlata a striebra spojený so zákazom ich obchodovania), na rozdiel od typicky kapitalistickej metódy obchodovania na burzách. To umožnilo virtualizovať menu do podoby ktorú tu máme dnes, keď jej schopnosť plniť základnú funkciu obeživa/platidla je plne závislá od marketingovej schopnosti presvedčiť užívateľov o jej hodnote a neudržateľnosti tejto hodnoty. To je aj jej jediným „objemovým ukazovateľom“ a preto to doslova masové tlačenie bankoviek v oboch centrách západného sveta (USA, EU). Aká je hodnota dolára a eura? Odpoviem ako Saladín po dobytí Jeruzalema, aká je jeho hodnota. Obrovská/žiadna, obrovská ideová pre islam na úkor kresťanstva a žiadna materiálna, lebo „dostal“ ruiny bez ľudí. Dovtedy aj odvtedy sa cyklicky opakujú konflikty o toto mesto, ktorého cena je asi taká ako Las Vegas neschopné existencie bez hazardu a zdrojov získaných ohlupovaním ľudí na jeho samostatnú existenciu v púšti a život závislý od nesmierne drahých inžinierskych sietí existenčných životných položiek ako je voda a potraviny privádzaných/privážaných od pobrežia. To znamená, že keď sa niekomu podarí pochovať tento nakysnutý mýtus, skončí nie len vodcovstvo Západu ale aj jeho historický význam posúvateľa dejín a poznania (čo je vcelku samozrejmým efektom nadmerného rastu, vzniku impéria a jeho zániku/ Egypt, Babylon, Perzia, Rím apod.). Takže údel asi áno, ale nie taký ako by sme si na Západe priali, ale ktorý je historicky v ľudskej civilizácii Homo „Sapiens“ a pri našej povahe nevyhnutný a najmä archeológovia sú objavovatelia civilizačných pozostatkov, najmä tých ktoré nám nevoňajú (odpad) lebo práve tie sú mimo materiálnych monumentov malej skupiny vládcov, obrazom reality zaniknutej civilizácie.

Druhým efektom Rooseveltovej akcie záchrany Ameriky boli tzv. Bankové prázdniny spojené najmä s infláciou. O hodnote meny sme si niečo málo povedali a súvisí o aj s infláciou, stratou hodnoty meny. Napriek tomu, že práve inflácia mala vždy obrovský negatívny efekt na život ľudí, práve z titulu neexistencie hodnotového štandardu meny je inflácia do istej miery regulovateľnou veličinou. V USA aj EU to umožnilo na vrchole dôvery doslova tlačiť bankovky podobne ako v minulosti noviny (teraz som si s úsmevom spomenul na nie celkom hygienickú a nie celkom dávnu minulosť keď ľudia na mnohých miestach Sveta aj u nás používali práve novinový papier na toaletách). Čo je najtypickejším znakom zlodeja? Jeho skryté správanie sa (pod maskou, v mase). Aby bolo ťažké bežnému užívateľovi meny a u nás na Západe už skoro bez potreby jej fyzickej podoby, spozorovať objem obeživa na trhu pri súčasnom extrémnom raste objemu produktov a ponúk na trhu, hýbateľom tejto špirály je práva politika bánk (v tomto prípade tých tzv. Centrálnych aj keď je zvláštne, že Americký FED nie je inštitúciou štátu, ale súkromným konzorciom). Kto z laikov a účastníkov materiálneho a nemateriálneho produktového trhu spozná neustály rast objemu obeživa? Pri zachovaní obrovského masážneho propagandistického tlaku zo strany bánk a vlád na užívateľov platidiel, až do jeho zrútenia sa do seba, to funguje. V tejto súvislosti ma napadá jedna diskusia na akademickej pôde, keď nám prišiel robiť prednášku, podpredseda Českej národnej banky a presviedčal nás o úžasnom účinku udržania inflácie na úrovni 2% (tj. pomalé neustále medziročné zvyšovanie cien) v porovnaní s „obrovskou hrozbou“ deflácie, teda posilňovaní meny a znižovaní reálnej ceny produktov. Ja som mu položil otázku, spojenú s historickým poznaním, či mi vie povedať aspoň jeden prípad keď deflácia spôsobila hospodársku krízu. Na to mi nevedel odpovedať. A preto som mu ja odpovedal, kedy inflácia spôsobila obrovské sociálne a ľudské masové tragédie. Ale hovorte niečo ľuďom, ktorí sú zameraní len na seba, na svoj profit a ani ich len nenapadne, že každá spoločnosť je komplexná entita a teda nefunguje na jedinej svojej vlastnosti. Vedel som, že mám pravdu, ale nečakal som, že ona historická pravda ma/nás zastihne tak skoro aj keď 10 rokov v časovej metrike človeka až tak málo nie je. Aby som to skrátil, už padol mýtus nekonečného rastu a neobmedzenej spotreby stimulovanej „neobmedzeným“ rastom virtuálneho obeživa.

A práve toto je prvým a najdôležitejším degradačným mechanizmom nie len ľudskej morálky a etiky ale aj a z pohľadu planéty najmä jej schopnosti sa vyrovnať s takýmto drancovaním človekom. Aby som to vyjadril názorne, tak sme (ľudstvo) ako stroj vyrábajúci odpad zo všetkého čo nás prirodzene obklopuje a je skutočným bohatstvom tejto jedinečnej a nádhernej planéty.

Tretím spomenutým efektom je energetická spotreba a energetická bilancia/kapacita v tzv. obnoviteľných zdrojoch energie (najmä tej elektrickej). Tisícročia vzhliadame k Slnku ako modle aj dnes ako k príkladu zdroja biologickej „sily“ pozemšťanov. Ale ani slnko nie je obnoviteľný zdroj energie, aj keď človeku vzhľadom k jeho dispozičnému času je skoro nevyčerpateľný a nie obnoviteľný. Keďže mojím vedným odborom počas aktívneho pracovného života bola veda a fyzika, neodpustím si uviesť k dnes tak propagovanej problematike tzv. fotovoltaického obnoviteľného zdroja elektrickej energie, toto. Účinnosť premeny slnečnej energie je teoreticky asi 35 až 37%, v laboratórnych podmienkach vieme z tejto teoretickej kapacity dostať asi 23%. Prakticky u drahších monokryštalických solárnych článkov je to medzi 14 až 22% a u lacnejších polykryštalických je to medzi 13 až 17% (kto chce nech si nájde účinnosť pri spaľovaní). Niektorých by možno zaujímala životnosť týchto tzv. obnoviteľných zdrojov. Na to neexistuje jednoznačná odpoveď a to najmä z dôvodu už uvedenej účinnosti. Totiž časom dochádza k degradácii schopnosti využitia elementárnej kapacity „prechodu“ každého solárneho článku. Takže povedzme praktické záruka ich účinnosti je niekde na hranici 20tich rokov. Potom ich energetická kapacita klesá a čím ďalej viac (čo je logické, lebo podstata ich fyzikálneho princípu je materiálová/hmotná a teda ich elementárna kapacita nie je nevyčerpateľná). Podobne ako u veterníkov je ich limitou účinnosti a prakticky aj použiteľnosti práve to čomu majú slúžiť, teda prostredie v ktorom pracujú (dĺžka slnečného svitu, rýchlosť vetra a množstvo veterných dní za mernú časovú jednotku). Keďže sa má jednať o obnoviteľné zdroje, tak aká je možnosť a náklady obnovy. Tu je na mieste otázka, ktorá zo surovín na ich výrobu je “nekonečne“ dostupná a v „neobmedzených“ množstvách. Odpoveď je, že žiadna. Všetky suroviny na ich materiálnu podstatu sa ťažia na Zemi a zo zeme. S tým je spojená ďalšia otázka, nespozná to Zem a jej biosféra, že sa niečo nenávratne mení? Aj keď pravdu povediac tento degradačný účinok na biosféru Zeme je dlhodobejší ako u tzv. fosílnych palív, ale ani tých by nebolo nebyť extrémnych zmien ekosystému planéty a s ním spojeného vymierania druhov. Teda ako rád hovorím, všetko so všetkým súvisí v komplexných otvorených systémoch ako je príroda/vesmír i človek a jeho spoločenské fungovanie.

Jediným mne známym zdrojom energie v hmotnej podobe na produkciu ktorej sme teoreticky a dnes snáď aj technologicky pripravený je Tammov model v Kurčatovovej gescii navrhnutý reaktor s názvom Tokamak (z ruského „toroidná komora v magnetických cievkach“), teda reaktora v podobe prstenca v ktorom v mohutnom magnetickom poli prebieha spojovanie jadier atómov v prstenci udržiavaného toku plazmy (podobne ako u hviezd typu Slnka spojenie jadier vodíka do štruktúry a podoby nového prvku, hélia) a poloprevádzkové spustenie svetového projektu ITER stavaného vo Francúzsku v kooperácii všetkých vyspelých krajín sveta, alebo Čínskeho projektu CNNC), teda výstavba fúzneho nukleárneho reaktora. Ale bohužiaľ svetové spoločenstvo aj keď hovoríme o EU, tak dávajú len zlomok svojich vojenských výdavkov na skutočné a perspektívne zaistenie dostatočného množstva elektrickej energie bez očividných sekundárnych ekologických efektov. A v spojení s kozmonautikou namiesto nezmyselného hľadania iných civilizácií či foriem života by sme mali/mohli siahnuť po požičiavaní si najbežnejšieho materiálneho prvku vesmíru, po vodíku k realizácii nukleárnej fúzie na Zemi či v jej blízkom okolí.

Tretím argumentom nepremyslenosti ekologického programu EU sú potraviny a ich cena. Všetci chtiaci informácií vieme, že cena potravín je riadená špekulatívnymi „hrami“ burziánov na komoditných burzách a umelej regulácii dostupnosti/nedostupnosti potravín. Len priemyselná doba umožnila nevídané zvýšenie produktivity produkcie potravín (skrze hnojív, techniky prípravy pôdy a zberu plodín čo vygenerovalo potrebu sceľovania na „nekonečne“ veľké lány doslova spriemyselnenej/hromadnej produkcie) so sprievodným znakom nevídaného populačného rastu a bumerangovej reakcie potreby ďalšej pôdy na produkciu potravín pre ľudskú potrebu, ale na úkor ostatných účastníkov pozemskej biosféry (klčovanie/vypaľovanie lesov/pralesov so stratou ich biotopu, extrémne nedoplniteľné odoberanie pitnej/“sladkej“ vody na zavlažovanie. Na druhej strane tohto negatívneho reťazca je ničenie už zobraných a vypestovaných plodín na udržanie ich vysokej ceny v prospech veľmi malej skupiny ľudí, snažiacich sa o ovládanie sveta skrze jeho výživy aj za cenu budúcej straty tejto možnosti v čase (po nás ani nie potopa, ale doslova púšť). Pritom naša tzv. Západná civilizácia pri svojej rozmaznanosti, nie len v neochote vykonávať absolútne nevyhnutné typy pracovných činností, ale aj nie nevyhnutnej spotrebe tzv. exotických produktov veľmi často veľmi chudobných krajín, ich tlačí k hranici prirodzenej neobnoviteľnosti produkcie a ešte za cenu extrémneho vykorisťovania práce ľudí a dokonca masovej práci detí pod 15 rok ich veku. Teda devastácia nie len ekologická, ale aj sociálna a spoločenská, ako keby Západný svet bol izolovaným ostrovom na inej planéte, ale tornáda vznikajú nad morom, piesok púští k nám prináša práve vietor, vody ktorej ľudstvu použiteľná forma je čoraz vzácnejšia, niekde už až nedostupná, na druhej strane stúpajúce hladiny morí a oceánov a ohrozenie zaplavením pevniny bez rozdielu či ešte úrodnej alebo už nie.

Štvrtým argumentom nezmyselnosti je zavedenie systému Just in Time, ktorý s cieľom čo najviac znížiť náklady producentov a delokalizovať ich najmä na produkčné podporné systémy služieb, vygenerovalo globálne logistické monštrum načasované ako šachové hodiny, kde každý krok je nevyhnutne zakódovaný ako pevne zviazaný so systémom nemenných a veľmi striktných pravidiel. Teda napríklad, ideálnym stavom by bolo naprogramovanie počasie, počtu dopravných prostriedkov, objemu transportovaných produktov a počtu obslužného personálu. Ale čo sa stane keď sa niečo nepredvídané počnúc počasím a končiac ľuďmi, stane. Takýto doslova naprogramovaný systém sa zrúti ako domček z kariet. Prečo? Lebo sme chceli vyššie zisky. Nenapíšem opäť prečo, lebo to vieme akí sme, ale spomeniem racionalitu/rozumnosť/schopnosť. Môžeme ako programátori dlhodobo udržať stabilitu takéhoto obrovského/globálneho a komplexného/zložitého projektu v prípade, že nie sme tvorcami či producentmi všetkých prvkov jeho fungovania/stability? Myslím, že každý kriticky premýšľajúci Homo Sapiens odpovie, že NIE. Avšak návrat do podoby lokálneho hospodárenia aj hospodárstva bude podstatne drahší, dlhší aj bolestivejší ako zavedenie a sprevádzkovanie spomínaného globálneho modelu obsluhy produkcie čo i len ľudských potrieb.

Piatym spomenutým argumentom je nedostatok strategických surovín a materiálov na teritóriu EU a aj iných krajín tzv. Západu. Kedy viac ako teraz pri spúšťaní nevídaného cyklu sankcií proti Rusku a preformátovaní Sveta na multipolárny vidíme ako sme „nekonečne“ zraniteľní. Zvykli sme si „produktívne“ plytvať, lebo to tieklo z iných teritórií a „obhospodarovali“ to iní ľudia, ale nie len že sme zabudli na atribúty konečnosti lež aj vytvorenie závislosti. Na dokreslenie si dovolím, myslím pre mňa typické použitie príkladu aj keď to v tomto prípade robím prvý krát. Teda, príklad dávny zo staroveku či relatívne nedávny z USA. Čo sa stalo v sociálnej a produkčnej štruktúre otrokárskej spoločnosti. Otrokári si zvykli na veľmi lacnú prácu otrokov v ich ekonomický aj sociálny prospech, ale podcenili efekt negatívnej návratnosti. Otrok aby robil potrebuje, zrak, ruky, svaly a nevymažeme mu koordinačný systém tohoto, čo je rozum! Časom takýto systém vytvorí priestor a čas na revoltu a niekedy aj zmenu, z otrokov sa stali otrokári a z pánov „rabi“. Ako na potvoru, väčšinu našich priemyselných materiálov a surovín v našich Západných krajinách sme si minuli v predošlých obdobiach „priemyselnej revolúcie“ a tak musíme dovážať a čuduj sa svete z teritórií otročiacich na nás už v minulosti, či z lokalít ktoré sme chceli ovládnuť, ale nepodarilo sa nám to a už nepodarí. Ale tam žijú ľudia a tí majú aj historickú pamäť. Dnes budeme musieť zaplatiť rozvoj ktorý sme im dlho odpierali, alebo ako sme to už neraz skúšali pokúsime sa im to vziať násilím. Ale v tomto prípade je úplne rozdielna motivácia útočníka a obrancu. Obranca je obyčajne ochotný obetovať všetko, naopak útočník iba niečo lebo si spomenie, že mohol byť aj bez toho doma a v kľude a aj moc peňazí má iba svoje hranice! Aj tu teda ťaháme za kratší koniec a ako som už v predošlých príspevkoch napísal, nedá sa ekonomicky ani vojensky zvíťaziť pri kapacitnom nepomere 1 ku 7 (spomínal som príklad športového súboja jedného hráča proti siedmym, takýto „mač“ sa nedá vyhrať keď „protivník“ má čo i len nohy a ruky). Touto stručnou poznámkou som pripomenul hore spomínaný môj posledný argument. V tomto prirovnaní je veľmi evidentný dispozičný nepomer pracovných síl a ešte k tomu aj to čo som už tu spomínal, našu lenivosť a spoliehanie sa na prácu „otrokov“. Toto rovnako ako komplexnosť riešenia spoločenských, ekologických ale ani ekonomických situácií nevyrieši tzv. umelá inteligencia, tak ani produkciu a produktivitu nevyrieši v celom je rozsahu a štruktúre robotizácia. A radšej už ani nespomínam alternatívne premýšľanie bojachtivých o tom, že ich protivníci sú len „negramotné opice“ ako si často v minulosti nahovárali imperialistickí vládcovia pri svojich výpadoch a vojenských „dobrodružstvách“. To už nemá nič spoločné s ekologickou zásterkou, lebo každý výbuch nie len, že ničí životy ale devastuje a mení to o čo vlastne podľa propagandistického politického programu ide, teda životné prostredie.

Na záver len „klinec po hlavičke“ na hlavičky EU byrokratov a tzv. politikov. Ich Green Deal je nie len v tu spomínaných súvislostiach ideovo nepripravený projekt, ale aj matematicky/bilančne absolútne bez akejkoľvek štatistiky, analyzovaných dát a dispozičných potrieb. A keď si mám na záver rýpnuť do týchto brontosaurov perspektívy nás všetkých, tak jedno historické prirovnanie. Na Zemi medzi ľuďmi sa traduje, že koleso – neodvažujem sa napísať vymyslenie kolesa, ale radšej odpozorovanie princípu odvaľovania a jeho praktická realizácia by neboli možné bez znalostí matematiky staroveku. Dnes máme „superpočítače“ a nevieme/nechceme si spočítať pravdepodobnosť/reálnosť projektu ktorý sa týka cca pol miliardy ľudí. To je stav dnešnej Európy, ktorá aj dnes ohlasuje kolosálne prianie prijatia ďalších čo nevedia či nechcú počítať. A ako to skončí? Ako pri aplikácii nerozumu, kde nám pomôže aj schopnosť pozorovať. Teda ako by skončila sejba v decembri či januári a čakanie na úrodu počas roka a bez zásob??? Odpoveď si asi vieme dať každý, či nie?

Peter Ponický Lošonci