Racionalita rovnováhy

(V otázkach moci evolúcia poznania opakovane prehráva s revolúciou menšinových sebeckých záujmov.)

Po roku 1990 sa začali aj v našom akademickom prostredí ozývať nespokojenci, ktorí nevedeli či údajne nemohli na rozdiel od odborníkov v technických a prírodovedných odboroch, presadiť svoje humanitné „skúmanie“. Skutočná veda ale hľadá univerzálne pravidlá/zákonitosti, ktoré platia nezávisle od človeka a jeho konania.

Napríklad historik hľadá písomné pramene popisujúce spoločenské dianie na základe subjektívnych pocitov autorov písomností, ktoré on skúma na tvare miesta či v archíve. V poslednom storočí, najmä najstaršie dejiny trochu reguluje archeológia, ktorá hľadá dobové artefakty (napríklad aj fekálne) a podľa nich usudzuje na dobové udalosti v danom mieste (napríklad ako sa ľudia stravovali). Ale vedeli všetci v celej histórii písať, čítať a mali pocit potreby tak konať? Naopak vládcovia moci tak činili ako dnes, oslavovali seba, svoje skutky, svoje podvody a to práve s úmyslom regulovať históriu, lebo ako je známe aspoň takto virtuálne vytvárali vlastnú nesmrteľnosť (po ktorej mnohí človek vedomí si svojej krátkovekosti túži). Sociológia hľadá spoločné rysy konania ľudskej masy (teda historicky neoveriteľné konanie až do vytvorenia miest so stovkami tisíc či miliónmi obyvateľov). Princíp menšieho odporu (menšej spotreby energie) totiž platí aj v prírode bez sociálnych spoločenstiev a je známe, že je jednoduchšie, bezpečnejšie, anonymnejšie pridať sa k mase (nekonajú tak skutočne múdri ľudia, lebo ich morálka/etika/svedomie im bránia takto ľahko sa vzdať najväčšej prednosti inteligentného tvora). Alebo napríklad literárna/divadelná kritika nemá nič spoločné ani s možnosťou preskúmavať skutočné umelecké podnety vznikajúcich či interpretovaných diel. A na koniec spomeniem žurnalistiku a akýsi hybrid – deformátora reality veľmi obmedzeným rozhľadom a hyperbolou osobných preferencií – politológiu (ako výplod amerického liberalizmu ktorý neostal na burzách ani v obchodoch ale marketingovo/účelovo sa snaží zneužívať – manipulovateľnosť masy v prospech malej  menšiny túžiacej po moci nad masami a z nich vydobytého vlastného prospechu/záhaľky/luxusu).

Čoho sme sa po viac ako štvrťstoročí dočkali?

O socializme a komunistickej vláde sa hovorilo ako o sociálnom inžinierstve, ale spoločenské odbory (zámerne nepíšem vedy, lebo väčšina z nich nemá atribúty vedeckého skúmania ani vedeckých poznatkov) nepracujú s objektami ktoré by vo svojej podstate podliehali „vyšším zákonitostiam“ nemanipulovateľným samotným predmetom skúmania. A napriek takejto maske sme sa dočkali sociálneho inžinierstva zneužívaním ľudských charakterov práve od ideového nepriateľa komunizmu, od liberálov voľného obchodu s „dušou“ jednotlivcov zámerne vmanipulovaných do masy, ktorej začali hovoriť tzv. Stredná trieda/vrstva s cieľovou ideou nekonečnej spotreby na ktorej vystavajú sociálne bohatstvo na princípe „nekonečného“/priemyselného rastu meraného produktivitou automatov a nie ľudskej práce a schopnosti a racionálnej spotreby.

„Hop a je tu lidoop“ (podľa názvu jedného známeho českého filmu), ma napadlo v tejto súvislosti, lebo akosti vládcovia tejto idei opäť ako komunisti a nepragmaticky počítali s večnosťou, ale „bezodný mešec“, „obrus prestri sa“ a nakŕm z ničoho, existujú len v ľudskej fantázii a pre ich neuskutočniteľnosť ich nazývame rozprávkami. Liberáli a libertariáni boli a sú rovnakými manipulátormi spoločenského diania ako boli komunisti. Len ich predstava reprezentatívnej masy, potrebnej pre udržanie moci je rozdielna.

Ako sa teda líši doba ktorú žijeme od doby ktorú sme žili? 

Komunisti boli menšinou túžiacou po moci a vláde nad masami, ale ich idea ľudu/masy bola spojená s proletariátom (charakterizovaným námedznou prácou), teda najvykorisťovanejšou, najokrádanejšou spoločenskou vrstvou/societou. Tak nositelia moci si nemohli dovoliť neprerozdeľovať spoločenský produkt tak, aby sa práve táto najväčšia spoločenská skupina nepostavila proti nim. Bola oslavovaná, preferenčne odmeňovaná a virtuálne ideologizovaná ako vodcovská a toto jej postavenie bolo dláždené hlúpymi predsavzatiami výchovy manuálnou prácou a formalizovaním robotníctva brigádami intelektuálov či úradníkov v priemysle a družstevnom hospodárení na pôde (virtuálnym spriemyselnením).

Neoliberáli sa veľmi motivovali týmto princípom a ideovo vytvorili svoju masu, tzv. Strednú vrstvu – zamestnancov (len si spomeňte kedy ste počuli slovo robotník, dnes je to „dehonestujúce“ a preto ich nazývame operátormi a úradníci sa zmenili na zamestnancov úradov a vedúci na manažérov) a keďže sa neustále anonymizuje vlastníctvo, virtuálne to vyzerá tak, že vykorisťujúci buržoa už vlastne neexistujú, lebo mnohí „superboháči“ mienia byť anonymnými podobne ako dražitelia veľmi drahých umeleckých diel a konštatuje sa že bohaté spoločnosti sú majetkom akcionárov, ktorých počet je však čoraz menší a tak ich bohatstvo čoraz väčšie. Teda aj veľmi malé menšiny sa anonymizovali pod virtuálnou značkou akcionára a virtuálnou slobodou obchodu na liberálnych burzách.

Americká idea neuveriteľného zbohatnutia kohokoľvek, sponzorovaná medializácia nezmyslov typu – „kolonizácia bola sociálnym a produktívnym posunom k civilizovanosti kolonizovaných“, a že „bohatstvo má geografické korene“ ktoré som našiel v diele „Bohatstvo a bieda národov“, amerického profesora z Kolumbijskej univerzity v New Yorku (David S. Landes) ma programovo privádza k názvu tohto príspevku a úvahe o vede a vzdelanosti.

Ekonómia a právo nie sú v žiadnom prípade vedami, napriek tomu väčšina svetových univerzít profituje zo vzdelávania v týchto odboroch. Právnici a ekonómovia vládnu svetu výmeny (obchodu) a oni nastoľujú svoje virtuálne platné pravidlá a sami zo seba vytvárajú virtuálnu elitu spoločnosti. Hneď ale musím napísať, že tej Západnej spoločnosti, tej ktorá chcela globalizáciou ovládnuť Svet a pýšiť sa vzdelanou elitou vedúcou svet k lepším zajtrajškom (ako podobné tej nami staršími zažitej socialistickej realite v socialistickom „realizme“ unifikovanej reality unifikovanej spoločnosti). Komunisti sa stávali vzdelanejšími, lebo dostávali tituly a tak sa stali elitami a mocenským elitným predvojom spoločenského pokroku a idealizovaného prospechu skoro rajskej perspektívy (nezabudnem na vetu jedného známeho, že najlepšou školou pre život bola vysoká škola politická UV KSS). Dnes sa akademické tituly rozdávajú masovo aj ich hodnota klesá a tak už nezaručujú zaradenie sa do tzv. elity. Virtuálnu, viditeľnú elitu tvoria mediálne hviezdy, politici bez chrbtovej kosti (bez etiky a morálky), herci bez talentu, napodobňujúci len videné ľudské správanie sa bez hĺbky precitnutia, speváci bez hlasu, spisovatelia hrubých ale bezduchých diel, akademici bez akademických znalostí atď.

Takto bola vytvorená virtuálna bezduchá entita dnešnej elity, ktorá je ale len obranným štítom nepoznanej relatívne malej elitárskej skupiny mocichtivých požieračov aj tých zvyškov ľudskosti, ktoré v nás po tisícročiach ešte zostali. Tých čo vidia budúcnosť v archaickom princípe kolonizácie a dokonca sa pýšia tým, že ho chcú univerzalizovať na priestor Univerza (Kozmu).

Je nádej, k čomu sa môžeme uprieť/vrátiť?

Nakoniec nám niektorým zostáva aspoň návrat k starovekým elitám Východu ako boli učitelia/mudrci Buddha Gautama a jeho princíp sebapoznania s odmietnutím sebeckých túžob a seberovnej úcty k okolitému svetu/prírode, Sókrates a jeho diskurz k skutočnej podstate (aby som spomenul aj nejakého z elity Západu), Konfúcius (Kchung-c´ ) ako učiteľ autority hierarchickému poriadku, úcty k veku, úcty k znalostiam, schopnostiam a zručnosti získaných usilovnosťou a sebazdokonaľovaním. Všetkých spomenutých spája princíp LOGIKY ako smerníka myšlienok a úvah (meditovania) posudzujúcich prirodzené toky myšlienok a vnímanej reality s rešpektovaním evolučnej univerzality poznania jej zákonitostí.

Peter Ponický Lošonci