Racionalita rovnováhy

(Napísané presne pred 2 rokmi.)

Čítam prvú knižku Zikmunda a Hanzelku z ich ciest po Afrike „tatraplánom“ zo začiatku 50tych rokov minulého storočia.

Do Tangeru na Africkom pobreží ich cesta viedla aj cez Nemecko a odcitujem z prvej kapitolky pár riadkov. „Hodně se změnilo v Mnichově od konce války. Hodně trosek rozbitého města už bilo složeno do vyrovnaných sloupku cihel a hromad zohýbaného rezavého železa. Lidé se však hemží jako troglodyti uprostřed rozvalin a stěžují si, že od příštího období dostanou jen 4000 gramu chleba na měsíc. Málo věcí charakterizuje poválečné Německo lépe než Mnichovská Vítězná brána. Kdysi věrná kopie Brandenburgeror je dnes zbavena své monumentální výzdoby, zmrzačena, s torsy bronzových lvu a antických lavic.“

Prečo to vôbec píšem a v čom je tragédia človeka? Aj v tomto prípade ako v miliónoch podobných v ľudskej histórii sa jasne zračia dve zásadne negatívne črty človeka a človečenstva. Koloniálne koristnícke vojny proti iným príslušníkom svojho druhu a napriek obrovskému strádaniu „krátkovekosť“ pamäte k „žalúdku“ o dôsledkoch a vinníkoch (dávají nám 600 gramu masa za měsíc – za války jsme měli pomeranče!).

Požičiam si citát Nemeckého filozofa Nietzscheho:

„Kto dlho pozerá do priepasti, toho priepasť pohltí.“

„Milujúc človeka, milujeme vlastné blaho, lebo dobrý človek ktorý sa stal priateľom stáva sa blahom do tej miery ako ho milujeme, tak v priateľstve miluje každý vlastné blaho.“

Peter Ponický Lošonci