Racionalita rovnováhy

Zobraziť článok

Prepis prednášky Dr. Michaela Hudsona na globálnej univerzite v Číne 11. júla 2022 – a zverejnenej s jeho súhlasom.

Prečo jej chýba odolnosť a čo ju nahradí[1]

Najväčšou výzvou spoločnosti vždy bolo, ako obchodovať a poskytovať úvery bez toho, aby obchodníci a veritelia zarábali peniaze vykorisťovaním svojich zákazníkov a dlžníkov. Celý starovek uznával, že snaha získať peniaze je návyková a skutočne má tendenciu byť vykorisťovateľská, a teda spoločensky škodlivá. Morálne hodnoty väčšiny spoločností sa stavali proti sebectvu, predovšetkým v podobe chamtivosti a závislosti na majetku, ktorú Gréci nazývali filargúria – láska k peniazom, strieborná mánia. Jednotlivci a rodiny oddávajúce sa nápadnej spotrebe mali tendenciu byť ostrakizovaní, pretože sa uznávalo, že bohatstvo sa často získava na úkor iných, najmä slabých.

Grécky koncept arogancie zahŕňal egoistické správanie spôsobujúce krivdy iným. Nenásytnosť a chamtivosť mala potrestať bohyňa spravodlivosti Nemesis, ktorá mala mnoho blízkovýchodných predkov, ako napríklad Nanshe z Lagashe v Sumeri, chránila slabých pred mocnými, dlžníka pred veriteľom.

Táto ochrana je to, čo sa od vládcov očakávalo, že budú slúžiť bohom. To je dôvod, prečo boli vládcovia „obdarení“ dostatočnou mocou, aby ochránili obyvateľstvo pred zneužívaní dlhovej závislosti a klientely. Náčelníci, králi a chrámy mali na starosti prideľovanie úverov a úrodnej pôdy, aby drobní farmári mohli slúžiť v armáde a poskytovať prácu robotníka. Vládcovia, ktorí sa správali sebecky, boli ľahko zosaditeľní/odstránení lebo ich poddaní mohli utiecť, podporovať vodcov rebelov alebo zahraničných útočníkov, ktorí sľubovali, že zrušia dlhy a prerozdelia pôdu spravodlivejšie.

Najzákladnejšou funkciou blízkovýchodného kraľovania bolo vyhlásiť „ekonomický poriadok“, mišarum a andurarum – úplné zrušenie dlhov, čo sa odzrkadlilo v judaistickom jubilejnom roku. Neexistovala žiadna „demokracia“ v zmysle, že by si občania zvolili svojich vodcov a správcov, ale „božské kráľovstvo“ bolo povinné dosiahnuť implicitný ekonomický cieľ demokracie: „chrániť slabých pred mocnými“.

Kráľovskú moc podporovali chrámy a etické či náboženské systémy. Hlavné náboženstvá či filozofie, ktoré sa objavili v polovici prvého tisícročia pred Kristom (Buddha, Lao-c‘ a Zoroaster), zastávali názor, že osobné pudy by mali byť podriadené podpore celkového blahobytu a vzájomnej pomoci.

Čo sa v uvedenej dobe pred 2500 rokmi nezdalo byť pravdepodobné, že vojská aristokracie dobyjú západný svet, sa stalo. Pri vytváraní toho vojensky limitovaného spoločenského usporiadania, čo nazývame Rímskou ríšou, oligarchia prevzala úplnú kontrolu nad krajinou a časom aj nad politickým systémom. Zrušila kráľovskú alebo občiansku autoritu, presunula fiškálne bremeno na nižšie triedy a zadĺžila obyvateľstvo a výrobu.

Stalo sa tak na čisto oportunistickom základe. Nebol tu žiadny pokus ideologicky tomu brániť. Neexistoval žiadny náznak archaického Miltona Friedmana, ktorý by sa objavil s cieľom popularizovať nový radikálny morálny poriadok, oslavujúci lakomstvo tvrdením, že chamtivosť je to, čo poháňa ekonomiku dopredu a presviedča spoločnosť, aby prenechala distribúciu pôdy a peňazí „trhu“ kontrolovanému súkromnými spoločnosťami, korporáciami a požičiavateľmi peňazí namiesto komunalistickej regulácie zo strany vládcov, palácov a chrámov – z dnešného pohľadu socializmus. Paláce, chrámy a občianske vlády boli veriteľmi. Neboli nútení požičiavať si aby fungovali, a tak neboli vystavení politickým požiadavkám triedy súkromných veriteľov.

Ale zadlžovanie obyvateľstva, výroby a dokonca aj vlád voči oligarchickej elite je presne to, čo sa stalo na Západe, ktorý sa snaží presadiť „moderný“ variant tohto dlhového ekonomického režimu na celý svet (neoliberálny finančný kapitalizmus exportovaný najmä z USA). O tom je súčasná nová studená vojna.

Podľa tradičnej morálky raných spoločností bol Západ – počnúc klasickým Gréckom a Talianskom okolo 8. storočia pred Kristom – barbarský. Západ bol skutočne na periférii starovekého sveta, keď sýrski a fénickí obchodníci priniesli myšlienku úročeného dlhu z Blízkeho východu do spoločností, ktoré nemali kráľovskú tradíciu pravidelného rušenia dlhov. Absencia silnej palácovej moci a chrámovej správy umožnila vznik veriteľských oligarchií v celom stredomorskom svete.

Grécko nakoniec dobyla najprv oligarchická Sparta, potom Macedónsko a nakoniec Rím. Následnú západnú civilizáciu formoval ich lakotou určovaný právny systém podporujúci veriteľa. Dnes je financovaný systém oligarchickej kontroly, ktorého korene vedú späť do Ríma, podporovaný a vynucovaný americkou diplomaciou novej studenej vojny, vojenskou silou a ekonomickými sankciami voči krajinám, ktoré sa mu snažia odolať.

Klasické staroveké oligarchické prevzatie

Aby sme pochopili, ako sa západná civilizácia vyvíjala spôsobom, ktorý obsahoval fatálne zárodky jej vlastnej ekonomickej polarizácie, úpadku a pádu, je potrebné sa pozrieť do historických záznamov kedy sa objavilo klasické/staroveké Grécko a Rím ako popisované civilizácie. Bola to „doba temna“ ktorá významne destabilizovala vtedajší ekonomický život od teritória Blízkeho východu po východné Stredomorie (od roku 1200 do asi 750 pred Kristom). Klimatické zmeny zrejme spôsobili vážne vyľudňovanie, ukončenie gréckych ekonomík paláca Linear B a život sa v tomto období vrátil na lokálnu úroveň. Niektoré rodiny vytvorili mafiánske autokracie monopolizáciou pôdy a viazaním pracovnej sily (rôznymi formami nátlakovej klientely a zadlžovania). Problém bol predovšetkým v úročení dlhu, ktorý blízkovýchodní obchodníci priniesli do krajín Egejského a Stredozemného mora – bez zodpovedajúcej kontroly zrušenia kráľovského dlhu. Z tejto situácie vzišli grécki reformátori – „tyrani“ v 7. – 6.storočí pred Kristom od Sparty po Korint, Atény a grécke ostrovy. Cypselidská dynastia v Korinte a podobní noví vodcovia v iných mestách údajne zrušili dlhy, ktoré držali klientov v otroctve na pôde, prerozdelili túto pôdu medzi občanov a vynaložili verejnú infraštruktúru na vybudovanie obchodu, čím otvorili cestu občianskej spoločnosti, rozvoju a základom demokracie. Sparta uzákonila strohé „lycurganské“ reformy proti nápadnej spotrebe a luxusu. Poézia Archilochusa z ostrova Pharos a Solóna z Atén, odsúdili túžbu po osobnom bohatstve ako návykovú, vedúcu k arogancii, ktorá zraňuje iných a musí byť potrestaná bohyňou spravodlivosti Nemesis. Duch doby bol podobný babylonským, judaistickým a iným morálnym náboženstvám.

Rím mal legendárnych sedem kráľov (753 – 509 pred Kr.) o ktorých sa hovorí, že lákali prisťahovalcov a bránili oligarchii vo vykorisťovaní. Ale bohaté rodiny zvrhli posledného kráľa. Neexistoval žiadny náboženský vodca, ktorý by kontroloval ich moc, pretože popredné šľachtické rodiny ovládali kňazstvo. Neexistovali žiadni vodcovia, ktorí by kombinovali domácu ekonomickú reformu s náboženskou školou, a neexistovala žiadna západná tradícia rušenia dlhov, akú by obhajoval Ježiš v snahe obnoviť Jubilejný rok do židovskej praxe. Bolo veľa stoických filozofov a náboženské amfiktyónske miesta ako Delphi a Delos vyjadrovali náboženstvo osobnej morálky, aby sa vyhli arogancii.

Rímski aristokrati vytvorili protidemokratickú ústavu a Senát a zákony, vďaka ktorým bolo dlhové otroctvo – a následná strata pôdy – nezvratné. Hoci „politicky korektnou“ etikou bolo vyhýbať sa obchodovaniu a požičiavaniu peňazí, táto etika nezabránila vzniku oligarchie, ktorá by prevzala pôdu a vohnala veľkú časť populácie do otroctva. V 2.storočí pred Kristom si Rím podmanil celú oblasť Stredozemného mora a Malú Áziu a najväčšími korporáciami boli mýtnici – vyberači daní, o ktorých sa uvádza, že plienili rímske provincie.

Vždy existovali spôsoby, aby sa zdalo, že bohatí sa správali posvätne v súlade s altruistickou etikou vyhýbajúcou sa komerčnej chamtivosti a zároveň sa obohacovať. Bohatí západnej antiky sa s takouto etikou dokázali vyrovnať tak, že sa sami vyhýbali priamemu požičiavaniu a obchodovaniu, prideľovali túto „špinavú prácu“ svojim otrokom alebo slobodným a míňali príjmy z takýchto aktivít na nápadnú filantropiu (ktorá sa stala očakávaným prejavom v r. predvolebné kampane v Ríme). A potom, čo sa kresťanstvo stalo rímskym náboženstvom vo 4.storočí nášho letopočtu, bolo možné za peniaze kúpiť rozhrešenie za primerane štedré dary cirkvi.

Odkaz Ríma a finančný imperializmus Západu

To, čo odlišuje západné ekonomiky od skorších blízkovýchodných a väčšiny ázijských spoločností, je absencia odpustenia dlhu s cieľom obnoviť rovnováhu celej ekonomiky. Každý západný národ zdedil od Ríma proveriteľskú posvätnosť princípov dlhu, ktoré uprednostňujú nároky veriteľov a legitimizujú trvalý prevod majetku neplatiacich dlžníkov na veriteľov. Od starovekého Ríma po habsburské Španielsko, cisársku Britániu a Spojené štáty si západné oligarchie privlastnili príjmy a pôdu dlžníkov, pričom presunuli dane zo seba na prácu a priemysel. To spôsobilo domácu úspornosť a viedlo oligarchie k tomu, aby hľadali prosperitu prostredníctvom zahraničného dobývania, aby získali od cudzincov to, čo neprodukujú domáce ekonomiky zadlžené a podliehajúce právnym princípom s proveriteľským prevodom pôdy a iného majetku na rentiérske triedy.

Španielsko v 16. storočí vyplienilo obrovské zásoby striebra a zlata z Nového sveta, ale toto bohatstvo pretieklo jeho rukami, rozplynulo sa vo vojne namiesto toho, aby sa investovalo do domáceho priemyslu. Habsburgovci, ktorí zostali s výrazne nerovnomernou a polarizovanou ekonomikou hlboko zadlženou, stratili svoj bývalý majetok. Holandskú republiku, ktorá prosperovala ako menej oligarchická spoločnosť a mala väčšiu moc ako veriteľ než ako dlžník.

Británia nasledovala podobný vzostup a pád. Prvá svetová vojna ho zanechala s veľkými dlhmi na zbrojení voči vlastnej bývalej kolónii, Spojeným štátom. Britská oblasť šterlingov sa následne v snahe splatiť tieto dlhy zaviedla doma proti robotníckej úspornosti a stala sa satelitom amerického dolára podľa podmienok amerického Lend-Lease v druhej svetovej vojne a britskej pôžičky z roku 1946. Neoliberálna politika Margaret Thatcherovej a Tonyho Blaira prudko zvýšila životné náklady privatizáciou a monopolizáciou verejného bývania a infraštruktúry, čím vymazala bývalú priemyselnú konkurencieschopnosť Británie zvýšením životných nákladov a tým aj miezd.

Spojené štáty nasledovali podobnú trajektóriu imperiálneho presahovania na úkor ich domácej ekonomiky. Jej zámorské vojenské výdavky od roku 1950 vytlačili dolár s parity so zlatom v roku 1971. Tento posun mal neočakávaný prínos v podobe zavedenia „štandardu dolára“, ktorý umožnil americkej ekonomike a jej vojenskej diplomacii dostať sa od zvyšku sveta zadarmo. Navýšením dolárového dlhu centrálnym bankám iných krajín bez akéhokoľvek praktického obmedzenia.

Finančná kolonizácia post-sovietskeho zväzu v 90. rokoch „šokovou terapiou“ privatizačných darov, po ktorej nasledovalo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 – s očakávaním, že Čína sa podobne ako Jeľcinovo Rusko stane finančnou kolóniou USA – viedlo americkú ekonomiku k deindustrializácii – presunom zamestnanosti do Ázie. Snaha vynútiť si podrobeniu sa americkej kontrole inauguráciou dnešnej novej studenej vojny viedla Rusko, Čínu a ďalšie krajiny k tomu, aby sa odtrhli od dolárovaného obchodného a investičného systému, takže Spojené štáty a Európa s NATO musia trpieť úspornými opatreniami a prehlbujúcou sa majetkovou nerovnosťou, keďže pomery dlhu sú stále vyššie pre jednotlivcov, korporácie aj vládne orgány.

Len pred desiatimi rokmi senátor John McCain a prezident Barack Obama charakterizovali Rusko len ako čerpaciu stanicu s atómovými bombami. To by sa teraz dalo rovnako dobre povedať o Spojených štátoch, ktoré zakladajú svoju svetovú ekonomickú moc na kontrole západného obchodu s ropou, pričom ich hlavnými prebytkami exportu sú poľnohospodárske plodiny a zbrane. Kombinácia pákového efektu finančného dlhu a privatizácie urobilo z Ameriky vysokonákladovú ekonomiku, ktorá stratila svoje bývalé vedúce postavenie v priemysle, podobne ako Británia. Spojené štáty sa teraz pokúšajú žiť hlavne z finančných ziskov (úroky, zisky zo zahraničných investícií a vytváranie úverov centrálnou bankou na zvýšenie kapitálových ziskov) namiesto vytvárania bohatstva prostredníctvom vlastnej práce a priemyslu. Jeho západní spojenci sa snažia urobiť to isté. Tento systém ovládaný USA eufemizujú ako „globalizáciu“.

Tento imperiálny systém USA a NATO sa snaží zadĺžiť slabšie krajiny a prinútiť ich, aby odovzdali kontrolu nad svojou politikou Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke. Poslúchnutie neoliberálnych protipracovných „rád“ týchto inštitúcií vedie k dlhovej kríze, ktorá núti devízový kurz dlžníckej krajiny znehodnotiť. MMF ich potom „zachráni“ pred platobnou neschopnosťou na základe „podmienenosti“, že predajú verejné vlastníctvo a presunú dane z bohatých (najmä zahraničných investorov) na prácu.

Oligarchia a dlh sú charakteristické črty západných ekonomík. Zahraničné vojenské výdavky Ameriky a takmer neustále vojny spôsobili, že jej vlastné ministerstvo financií je hlboko zadĺžené zahraničným vládam a ich centrálnym bankám. Spojené štáty tak idú tou istou cestou, ktorou španielsky imperializmus zanechal habsburskú dynastiu zadlženú európskym bankárom rovnako ako účasť Británie v dvoch svetových vojnách v nádeji, že si udrží svoje dominantné postavenie vo svete, sa zadĺžila čo ukončilo jej bývalú priemyselnú výhodu. Rastúci americký zahraničný dlh bol podporovaný jeho privilégiom „kľúčovej meny“ vydávať svoj vlastný dolárový dlh podľa „dolárového štandardu“ bez toho, aby iné krajiny mali nejaké rozumné očakávania, že budú niekedy zaplatené – s výnimkou ešte väčšieho množstva „papierových dolárov“.

Tento monetárny blahobyt umožnil manažérskej elite Wall Street zvýšiť režijné náklady Ameriky prostredníctvom financializácie a privatizácie, čím sa zvýšili životné náklady a zhoršilo podnikanie, podobne ako sa to stalo v Británii za neoliberálnej politiky Margaret Thatcherovej a Tonyho Blaira. Priemyselné spoločnosti reagovali presunom svojich tovární do ekonomík s nízkymi mzdami, aby maximalizovali zisky. Ale ako sa Amerika deindustrializuje s rastúcou závislosťou na dovoze od Ázie, americká diplomacia presadzuje novú studenú vojnu, ktorá poháňa najproduktívnejšie ekonomiky sveta, aby sa oddelili od ekonomickej obežnej dráhy USA.

Rastúci dlh ničí ekonomiky, keď sa nepoužíva na financovanie nových kapitálových investícií do výrobných prostriedkov. Väčšina západných úverov sa dnes vytvára na zvýšenie cien akcií, dlhopisov a nehnuteľností, nie na obnovenie priemyselných schopností. V dôsledku tohto prístupu dlhu bez produkcie bola domáca ekonomika USA zavalená dlhom voči vlastnej finančnej oligarchii. Napriek bezplatnému obedu americkej ekonomiky v podobe pokračujúceho nárastu jej oficiálneho dlhu voči zahraničným centrálnym bankám – bez viditeľných vyhliadok na splatenie jej medzinárodného alebo domáceho dlhu – jej dlh naďalej rastie a ekonomika sa ešte viac zadĺžila – s pákovým efektom. Amerika sa polarizovala s extrémnym bohatstvom sústredeným na vrchole, zatiaľ čo väčšina ekonomiky je hlboko zadlžená.

Zlyhanie oligarchických demokracií pri ochrane zadlženého obyvateľstva ako celku

To čo spôsobilo, že západné ekonomiky sú oligarchické, je ich neschopnosť ochrániť občanov pred závislosťou od veriteľskej triedy, ktorá vlastní majetok. Tieto ekonomiky si zachovali rímske veriteľské zákony o dlhu, najmä prednosť veriteľských pohľadávok pred majetkom dlžníkov. Veritelia – 1% sa stali politicky silnou oligarchiou napriek nominálnym demokratickým politickým reformám rozširujúcim hlasovacie práva. Vládne regulačné agentúry boli „zregulované“ a daňová moc bola regresívna, čím sa ekonomická kontrola a plánovanie ponechali v rukách rentiérskej elity.

Rím nikdy nebol demokraciou. A v každom prípade Aristoteles uznal, že demokracie sa viac-menej prirodzene vyvíjajú na oligarchie – ktoré tvrdia, že sú demokratické na účely vzťahov s verejnosťou, pričom predstierajú, že ich čoraz vyššia koncentrácia bohatstva je to najlepšie. Dnešná rétorika klesajúcej vody podobne zobrazuje banky a finančných manažérov, ktorí riadia úspory tým najefektívnejším spôsobom, ako dosiahnuť prosperitu pre celú ekonomiku, nielen pre nich.

Prezident Biden a jeho neoliberáli z ministerstva zahraničných vecí obviňujú Čínu a ktorúkoľvek inú krajinu, ktorá sa snaží zachovať si svoju ekonomickú nezávislosť a sebestačnosť, že sú „autokratické“. Ich rétorický trik stavia demokraciu vedľa seba s autokraciou. To čo nazývajú „autokraciou“, je vláda dostatočne silná na to, aby zabránila západne orientovanej finančnej oligarchii zadlžiť obyvateľstvo samým sebe – a potom vypáčiť jej pôdu a iný majetok do vlastných rúk a do rúk svojich amerických a iných zahraničných podporovateľov.

Po Orwellovskej dvojitej myšlienke nazývanej oligarchie „demokraciami“ nasleduje definícia voľného trhu ako takého, ktorý je slobodný pre hľadanie finančných rent. Diplomacia podporovaná USA zadĺžila krajiny, čím ich prinútila predať kontrolu nad ich verejnou infraštruktúrou a premeniť „veliteľské štruktúry“ ich ekonomiky ako príležitosti na získanie monopolnej renty.

Táto rétorika autokracia verzus demokracia je podobná rétorike, ktorú používali grécke a rímske oligarchie, keď obviňovali demokratických reformátorov zo snahy o „tyraniu“ (v Grécku) alebo „kráľovstvo“ (v Ríme). Boli to grécki „tyrani“, ktorí v 7. a 6.storočí pred Kristom zvrhli mafiánske autokracie, čím pripravili pôdu pre ekonomické a protodemokratické rozbehy Sparty, Korintu a Atén. A boli to rímski králi, ktorí vybudovali svoj mestský štát tým, že občanom ponúkli svojpomocnú držbu pôdy. Táto politika priťahovala prisťahovalcov zo susedných talianskych mestských štátov, ktorých obyvateľstvo bolo nútené do dlhového otroctva.

Problém je v tom, že západné demokracie nepreukázali schopnosť brániť vzniku oligarchií a polarizovať distribúciu príjmov a bohatstva. Od čias Ríma oligarchické „demokracie“ nechránili svojich občanov pred veriteľmi, ktorí sa snažia privlastniť si pôdu, jej výnos z prenájmu a verejné vlastníctvo.

Ak sa spýtame, kto dnes prijíma a presadzuje politiku, ktorá sa snaží kontrolovať oligarchiu s cieľom chrániť živobytie občanov, odpoveďou je že to robia socialistické štáty. Len silný štát má moc kontrolovať finančnú a rentovú oligarchiu. Čínske veľvyslanectvo v Amerike to demonštrovalo vo svojej odpovedi na opis prezidenta Bidena o Číne ako o autokracii:

Spojené štáty, ktoré sa držia mentality studenej vojny a logiky hegemóna, presadzujú blokovú politiku, vymýšľajú si príbeh „demokracia verzus autoritárstvo“… a rozširujú bilaterálne vojenské aliancie, čím sa jasne snažia čeliť Číne. Vedená filozofiou zameranou na ľudí, odo dňa keď bola založená … Strana neúnavne pracuje v záujme ľudí a venuje sa realizácii túžob ľudí po lepšom živote. Čína podporuje celoprocesnú ľudovú demokraciu, podporuje právnu ochranu ľudských práv a presadzuje sociálnu spravodlivosť a spravodlivosť. Čínsky ľud má teraz plnšie a rozsiahlejšie a komplexnejšie demokratické práva. [2]

Takmer všetky rané nezápadné spoločnosti mali ochranu pred vznikom merkantilných a rentiérskych oligarchií. Preto je také dôležité priznať, že to čo sa stalo so západnou civilizáciou, predstavuje odtrhnutie od Blízkeho východu, južnej a východnej Ázie. Každý z týchto regiónov mal svoj vlastný systém verejnej správy, aby zachránil svoju sociálnu rovnováhu pred komerčným a peňažným bohatstvom, ktoré hrozilo zničením hospodárskej rovnováhy, ak by sa to neobmedzilo. Ekonomický charakter Západu však formoval rentiérske oligarchie. Rímska republika obohatila svoju oligarchiu tým, že zbavila bohatstva oblasti, ktoré si podmanila a tie zostali ochudobnené. To zostáva extrakčnou stratégiou následného európskeho kolonializmu a najnovšie neoliberálnej globalizácie zameranej na USA. Cieľom vždy bolo „oslobodiť“ oligarchie od obmedzení ich sebahľadania.

Veľkou otázkou je „sloboda“ a „sloboda“ pre koho? Klasická politická ekonómia definovala voľný trh ako trh bez nezaslúženého príjmu na čele s pozemkovou rentou a rentou z iných prírodných zdrojov, monopolnou rentou, finančným záujmom a súvisiacimi veriteľskými privilégiami. Koncom 19.storočia však rentiérska oligarchia sponzorovala fiškálnu a ideologickú kontrarevolúciu, ktorá predefinovala voľný trh ako trh, na ktorom môžu rentiéri získavať ekonomickú rentu – nezarobený príjem.

Toto odmietnutie klasickej kritiky rentiérskych príjmov bolo sprevádzané predefinovaním „demokracie“, ktorá vyžaduje „voľný trh“ antiklasickej oligarchickej odrody rentierov . Namiesto toho, aby vláda bola ekonomickým regulátorom vo verejnom záujme, verejná regulácia úverov a monopolov sa odbúrava. To umožňuje spoločnostiam účtovať si za úver, ktorý dodávajú a za produkty, ktoré predávajú, čokoľvek. Privatizácia privilégia tvorby úverových peňazí umožňuje finančnému sektoru prevziať úlohu prideľovania vlastníctva majetku.

Výsledkom bola centralizácia ekonomického plánovania na Wall Street, City of London, Parížskej burze a ďalších imperiálnych finančných centrách. To je to o čom je dnešná nová studená vojna: ochrana tohto systému neoliberálneho finančného kapitalizmu zameraného na USAzničením alebo izoláciou alternatívnych systémov Číny, Ruska a ich spojencov a zároveň snahou o ďalšie financovanie bývalého kolonialistického systému sponzorujúceho moc veriteľov, zavádzania dlhových úsporných opatrení namiesto rastu a toho, aby strata majetku v dôsledku exekúcií alebo núteného predaja bola nezvratná.

Je západná civilizácia dlhou odbočkou, kam akoby smeroval starovek?

Na ekonomickej polarizácii Ríma, ktorá vyplynula z dynamiky úročeného dlhu v nenásytných rukách jeho triedy veriteľov, je také dôležité, ako radikálne sa jeho oligarchický proveriteľský právny systém odlišoval od zákonov predchádzajúcich spoločností, ktoré kontrolovali veriteľov a rozširovanie dlhov. Vzostup veriteľskej oligarchie, ktorá využívala svoje bohatstvo na monopolizáciu pôdy a prevzatie vlády a súdov (neváhajúc použiť silu a cielené politické vraždy proti prípadným reformátorom), sa na celom Blízkom východe a ďalších miestach bránilo tisíce rokov. Ázijským krajinám na periférii Egejského a Stredozemného mora však chýbali ekonomické kontroly rovnováhy, ktoré poskytovali podobnú odolnosť ako inde na Blízkom východe.

Všetky staroveké ekonomiky fungovali na úver a počas poľnohospodárskeho roka sa zadlžovali. Vojny, suchá alebo záplavy, choroby a iné nepokoje často bránili splateniu narastajúcich dlhov. Ale vládcovia Blízkeho východu za týchto podmienok zrušili dlhy. To zachránilo ich občanov-vojakov a robotníkov z roboty pred stratou vlastnej pôdy v prospech veriteľov, ktorí boli uznaní za potenciálneho rivala paláca. V polovici prvého tisícročia pred naším letopočtom sa dlhové otroctvo scvrklo len na okrajový jav v Babylónii, Perzii a ďalších oblastiach Blízkeho východu. Ale Grécko a Rím boli uprostred pol tisícročia ľudových revolt, ktoré požadovali zrušenie dlhu a oslobodenie od dlhového otroctva a straty pôdy, ktorá by si mohla zabezpečiť vlastnú podporu.

Boli to len rímski králi a grécki tyrani, ktorí na chvíľu dokázali ochrániť svojich poddaných pred dlhovým otroctvom. Nakoniec však prehrali s vojnovými veriteľskými oligarchiami. Poučenie z histórie je teda také, že je potrebná silná vládna regulačná moc, aby sa zabránilo vzniku oligarchií a využívaniu pohľadávok veriteľov a zaberania pôdy na premenu občanov na dlžníkov, nájomníkov, klientov a v konečnom dôsledku nevoľníkov.

Nárast kontroly veriteľov nad modernými vládami

Paláce a chrámy v starovekom svete boli veriteľmi. Len na Západe vznikla trieda súkromných veriteľov. Milénium po páde Ríma prinútila nová banková trieda stredoveké kráľovstvá, aby sa dostali do dlhov. Medzinárodné bankárske rodiny využili svoju veriteľskú moc na získanie kontroly nad verejnými monopolmi a prírodnými zdrojmi, podobne ako veritelia získali kontrolu nad individuálnou pôdou v staroveku.

V prvej svetovej vojne sa západné ekonomiky dostali do bezprecedentnej krízy v dôsledku dlhov medzi spojencami a nemeckých reparácií. Obchod stroskotal a západné ekonomiky upadli do depresie. To, čo ich vytiahlo, bola druhá svetová vojna ale tentoraz po skončení vojny neboli uvalené žiadne reparácie. Namiesto vojnových dlhov bolo Anglicko jednoducho povinné otvoriť svoju oblasť libry americkým vývozcom a zdržať sa oživenia svojich priemyselných trhov devalváciou libry podľa podmienok Lend-Lease a britskej pôžičky z roku 1946, ako je uvedené vyššie.

Západ vyšiel z druhej svetovej vojny relatívne bez súkromného dlhu – a úplne pod nadvládou USA. Od roku 1945 však objem dlhu exponenciálne narástol a v roku 2008 dosiahol rozmery krízy, keď explodovala bublina nevyžiadaných hypoték, masívne bankové podvody a pyramída finančného dlhu, ktoré nadmerne zaťažili americkú, ako aj európsku a globálnu južnú ekonomiku.

Americká Federálna rezervná banka speňažila 8 biliónov dolárov, aby zachránila držbu akcií, dlhopisov a balených hypoték finančnej elity namiesto záchrany obetí nevyžiadaných hypoték a príliš zadlžených cudzích krajín. Európska centrálna banka urobila v podstate to isté, aby zachránila najbohatších Európanov pred stratou trhovej hodnoty ich finančného bohatstva.

Na záchranu americkej a európskej ekonomiky však už bolo neskoro. Nahromaďovanie dlhu po roku 1945 sa skončilo. Americká ekonomika bola deindustrializovaná, jej infraštruktúra kolabuje a jej populácia je tak hlboko zadlžená, že na podporu životnej úrovne zostáva len málo disponibilného príjmu. Rovnako ako v prípade Rímskeho impéria, americká odpoveď je pokúsiť sa udržať prosperitu vlastnej finančnej elity vykorisťovaním cudzích krajín. To je cieľom dnešnej diplomacie novej studenej vojny. Zahŕňa získavanie ekonomického tributu tlačením zahraničných ekonomík ďalej do dolárového dlhu, ktorý majú zaplatiť tým, že na seba uvalia depresiu a úsporné opatrenia.

Toto podrobenie je hlavným prúdom ekonómov vykresľované ako zákon prírody, a teda ako nevyhnutná forma rovnováhy, v ktorej ekonomika každého národa dostáva „to za čo stojí“. Dnešné mainstreamové ekonomické modely sú založené na nereálnom predpoklade, že všetky dlhy je možné splatiť, bez polarizácie príjmu a bohatstva. Predpokladá sa, že všetky ekonomické problémy sa vyliečia „kúzlom trhu“ bez potreby zásahu občianskej autority. Nariadenie vlády sa považuje za neefektívne a neúčinné, a teda zbytočné. To ponecháva veriteľom, pozemkovým vlastníkom a privatizérom voľnú ruku, aby mohli pripraviť ostatných o slobodu . Toto je vykresľované ako konečný osud dnešnej globalizácie a samotnej histórie.

Koniec dejín? Alebo len financovanie a privatizácia západu?

Neoliberálne predstieranie, že privatizácia verejnej sféry a ponechanie finančného sektora, aby prevzal ekonomické a sociálne plánovanie v cieľových krajinách, prinesie obojstranne výhodnú prosperitu. To má urobiť dobrovoľné zahraničné podriadenie sa svetovému poriadku zameranému na USA. Ale skutočným účinkom neoliberálnej politiky bola polarizácia globálnych južných ekonomík a ich vystavenie dlhovej úspornosti.

Americký neoliberalizmus tvrdí, že americká privatizácia, financializácia a presun ekonomického plánovania z vlády na Wall Street a iné finančné centrá sú výsledkom darwinovského víťazstva, ktoré dosiahlo takú dokonalosť, že je to „koniec histórie“. Akoby zvyšok sveta nemal inú možnosť, ako akceptovať americkú kontrolu nad globálnym (čiže neokoloniálnym) finančným systémom, obchodnou a spoločenskou organizáciou. A pre istotu sa americká diplomacia snaží podporiť svoju finančnú a diplomatickú kontrolu vojenskou silou.

Iróniou je, že samotná diplomacia USA pomohla urýchliť medzinárodnú reakciu na neoliberalizmus tým, že prinútila dať sa dohromady vlády dostatočne silné na to, aby nadviazali na dlhý historický trend, podľa ktorého sú vlády oprávnené zabrániť korozívnej oligarchickej dynamike, aby vykoľajila pokrok civilizácie.

21.storočie sa začalo tým, že si americkí neoliberáli predstavovali, že ich financovanie a privatizácia s dlhovým pákovým efektom zavŕši dlhé obdobie ľudských dejín ako dedičstvo klasického Grécka a Ríma. Neoliberálny pohľad na starovekú históriu je odrazom pohľadu starovekých oligarchií, očierňujúcich rímskych kráľov a gréckych reformátorov-tyranov, ktorí hrozia príliš silným verejným zásahom, keď ich cieľom je zbaviť občanov dlhového otroctva a zabezpečiť si vlastníctvo pôdy. Za rozhodujúci východiskový bod sa považuje „bezpečnosť zmlúv“ oligarchie, ktorá dáva veriteľom právo vyvlastniť dlžníkov. Toto skutočne zostalo definujúcou charakteristikou západných právnych systémov posledných dvetisíc rokov.

Skutočný koniec dejín by znamenal, že reformy by sa zastavili v každej krajine. Tento sen sa zdal blízko, keď americkí neoliberáli dostali voľnú ruku na pretvorenie Ruska a ďalších postsovietskych štátov po rozpustení Sovietskeho zväzu v roku 1991, počnúc šokovou terapiou privatizujúcou prírodné zdroje a iný verejný majetok v rukách západne orientovaných kleptokratov, ktorí zaregistrovali verejné bohatstvo vo vlastných menách – a vyplácanie peňazí predajom svojich príjmov americkým a iným západným investorom.

Koniec histórie Sovietskeho zväzu mal upevniť americký koniec histórie tým, že ukázal aké zbytočné by bolo, keby sa národy pokúšali vytvoriť alternatívny ekonomický poriadok založený na verejnej kontrole peňazí a bankovníctva, verejného zdravia, bezplatného vzdelávania a iných dotácií na základné potreby, bez dlhového financovania. Vstup Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 sa považoval za potvrdenie tvrdenia Margaret Thatcherovej, že k novému neoliberálnemu poriadku podporovanému americkou diplomaciou neexistuje žiadna alternatíva (TINA).

Samozrejme, existuje aj ekonomická alternatíva. Keď sa pozrieme na záplavu starovekej histórie môžeme vidieť, že hlavným cieľom starovekých vládcov od Babylónie po južnú a východnú Áziu bolo zabrániť obchodnej a veriteľskej oligarchii zredukovať populáciu ako celok na klientelu, dlhové otroctvo a nevoľníctvo. Ak by teraz neamerický eurázijský svet nasledoval tento základný cieľ, bolo by to obnovenie chodu dejín na jeho predzápadný kurz. To by nebol koniec dejín, ale vrátil by sa k základným ideálom nezápadného sveta, ktorými sú ekonomická rovnováha, spravodlivosť a rovnosť.

Čína, India, Irán a ďalšie eurázijské ekonomiky dnes urobili prvý krok ako predpoklad multipolárneho sveta tým, že odmietli americké naliehanie, aby sa pripojili k americkým obchodným a finančným sankciám voči Rusku. Tieto krajiny si uvedomujú, že ak by Spojené štáty dokázali zničiť ruskú ekonomiku a nahradiť jeho vládu na USA orientovanými Jeľcinovskými zástupcami, ďalšie krajiny Eurázie by boli na rade.

Jediným možným spôsobom, ako by sa história naozaj skončila, by bolo keby americká armáda zničila každý národ hľadajúci alternatívu k neoliberálnej privatizácii a financializácii. Americká diplomacia trvá na tom, že história sa nesmie uberať žiadnou cestou, ktorá by nevyvrcholila vládnutím jej vlastného finančného impéria prostredníctvom klientskych oligarchií. Americkí diplomati dúfajú, že ich vojenské hrozby a podpora zástupných armád prinúti ostatné krajiny podriadiť sa neoliberálnym požiadavkám – vyhnúť sa bombardovaniu alebo utrpeniu „farebných revolúcií“, politickým vraždám a prevzatiu armády v Pinochetovom štýle. Ale jediný skutočný spôsob, ako ukončiť históriu, je atómová vojna a ukončenie ľudského života na tejto planéte.

Nová studená vojna rozdeľuje svet na dva protichodné ekonomické systémy

Zástupná vojna NATO na Ukrajine proti Rusku je katalyzátorom rozdeľujúcim svet na dve protichodné sféry s nezlučiteľnými ekonomickými filozofiami. Čína, krajina ktorá rastie najrýchlejšie, zaobchádza s peniazmi a úvermi ako s verejnou službou pridelenou vládou, namiesto toho aby nechala monopolné privilégium na vytváranie úverov sprivatizovať bankami, čo by vedlo k tomu, že vytlačia vládu z pozície ekonomického a sociálneho plánovača. Táto menová nezávislosť, ktorá sa spolieha na vlastnú tvorbu domácich peňazí namiesto požičiavania si amerických elektronických dolárov a denominovanie zahraničného obchodu a investícií vo vlastnej mene namiesto v dolároch, sa považuje za existenčnú hrozbu pre americkú kontrolu globálnej ekonomiky.

Neoliberálna doktrína USA požaduje, aby sa história skončila „oslobodením“ bohatých tried od vlády dostatočne silnej na to, aby zabránila polarizácii bohatstva a konečnému úpadku a pádu. Uvalením obchodných a finančných sankcií proti Rusku, Iránu, Venezuele a ďalším krajinám, ktoré odolávajú americkej diplomacii a v konečnom dôsledku aj vojenskej konfrontácii, Amerika zamýšľa „šíriť demokraciu“ NATO z Ukrajiny do Čínskeho mora.

Zdá sa, že Západ vo svojej neoliberálnej iterácii USA opakuje vzor úpadku a pádu Ríma. Koncentrácia bohatstva v rukách jedného percenta bola vždy trajektóriou západnej civilizácie. Je to dôsledok toho, že sa klasická antika vydala na nesprávnu cestu, keď Grécko a Rím umožnili neúprosný rast dlhu, čo viedlo k vyvlastneniu veľkej časti občanov a znížilo ich do otroctva veriteľskej oligarchie, ktorá vlastní pôdu. To je dynamika zabudovaná do DNA toho, čo sa nazýva Západ a jeho „bezpečnosť zmlúv“ bez akéhokoľvek vládneho dohľadu vo verejnom záujme. Odstránením prosperity doma si táto dynamika vyžaduje neustále úsilie o získanie ekonomického bohatstva (doslova jeho „prílivu“) na úkor kolónií alebo dlžníckych krajín.

Spojené štáty prostredníctvom svojej novej studenej vojny sa snažia zabezpečiť práve takýto ekonomický hold od iných krajín. Nadchádzajúci konflikt môže trvať možno dvadsať rokov a určí, aký politický a ekonomický systém bude mať svet. Problémov je viac než len hegemónia USA a jej dolárová kontrola medzinárodných financií a tvorby peňazí. Politicky je sporná myšlienka „demokracie“, ktorá sa stala eufemizmom pre agresívnu finančnú oligarchiu, ktorá sa snaží globálne presadiť pomocou dravej finančnej, ekonomickej a politickej kontroly podporovanej vojenskou silou.

Ako som sa snažil zdôrazniť, oligarchická kontrola vlády bola charakteristickou črtou západnej civilizácie už od klasickej antiky. A kľúčom k tejto kontrole bola opozícia voči silnej vláde – teda civilnej vláde dostatočne silnej na to, aby zabránila vzniku veriteľskej oligarchie a monopolizácii kontroly nad pôdou a bohatstvom, čím sa stala dedičnou aristokraciou, rentiérskou triedou žijúcou z pozemkových rent, úrokové a monopolné privilégiá, ktoré redukujú obyvateľstvo ako celok na úsporné opatrenia.

Unipolárny poriadok zameraný na USA, ktorý dúfa, že „ukončí históriu“, odrážal základnú ekonomickú a politickú dynamiku, ktorá bola charakteristická pre západnú civilizáciu odvtedy, čo sa klasické Grécko a Rím vydali na inú cestu ako blízkovýchodná skupina/matica v prvom tisícročí pred Kristom.

Aby sa krajiny v rýchlo rastúcom eurázijskom jadre sveta zachránili pred zmietnutím do víru ekonomickej deštrukcie, ktorá teraz pohlcuje Západ, rozvíjajú nové ekonomické inštitúcie založené na alternatívnej sociálnej a ekonomickej filozofii. Keďže Čína je najväčšou a najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v regióne, jej socialistická politika bude mať pravdepodobne vplyv na formovanie tohto vznikajúceho nezápadného finančného a obchodného systému.

Namiesto toho, aby Západ privatizoval základnú ekonomickú infraštruktúru s cieľom vytvárať súkromné ​​bohatstvo prostredníctvom monopolnej ťažby nájomného, ​​Čína to ponecháva vo verejných rukách. Jeho veľkou výhodou oproti Západu je, že s peniazmi a úvermi zaobchádza ako s verejnou službou, ktorú má prideľovať vláda namiesto toho, aby nechala súkromné ​​banky vytvárať úvery, pričom dlh narastá bez rozširovania výroby na zvýšenie životnej úrovne. Čína tiež ponecháva zdravie a vzdelanie, dopravu a komunikácie vo verejných rukách, aby boli poskytované ako základné ľudské právo.

Čínska socialistická politika je v mnohých ohľadoch návratom k základným myšlienkam odolnosti, ktoré charakterizovali väčšinu civilizácie pred klasickým Gréckom a Rímom. Vytvorila dostatočne silný štát, aby odolal vzniku finančnej oligarchie, ktorá získala kontrolu nad pôdou a aktívami, ktoré prinášajú rentu. Naproti tomu dnešné západné ekonomiky presne opakujú tú oligarchickú túžbu, ktorá polarizovala a zničila ekonomiky klasického Grécka a Ríma, pričom Spojené štáty slúžia ako moderná analógia Ríma.

1. Príspevok prezentovaný 11. júla 2022 na Deviatom fóre Juh-Juh o udržateľnosti. KOLAPS MODERNEJ CIVILIZÁCIE A BUDÚCNOSŤ ĽUDSTVA. ↑
2. Reality Check: Falsehoods in US Perceptions of China, 19. júna 2022. http://us.china-embassy.gov.cn/eng/zmgx/zxxx/202206/t20220619_10706097.htm . ↑

P P L