Racionalita rovnováhy

(Najväčší civilizačný pokrok bol dosiahnutý v dobe múdrej/osvietenej vlády)

Dnes a v podstate od Francúzskej revolúcie a Americkej občianskej vojny sa omieľa ako jedna z údajne najlepších foriem vlády demokracia. Ale skúsme si urobiť dobový exkurz a zistíme, že demokracia má nálepky, liberálna demokracia, americká demokracia, socialistická demokracia, aténska demokracia, … To zo slovesnej podstaty znamená, že slovo demokracia je nedostatočne presným vyjadrením formy vlády, podobne ako slovo profesia je nedostatočne presným vyjadrením odbornosti v ich tisícovom výpočte možností (napríklad lekár je len hierarchicky najnižším zovšeobecnením charakteru práce v medicínske, lebo s ťažkosťami srdca ideme ku kardiológovi, v iných diagnózach za urológom, pediatrom, gynekológom, atď.)

Manipulátori spoločenského vedomia to robia podobne ako ľudia ktorí spisujú rešerše na literárne diela alebo dokonca posudzujú dielo ako jeho kritici. Nie vždy ho čítali celé, ale napriek tomu napíšu svoj súd (pozitívny či negatívny) hoc literárne či dramatické dielo bolo a je otvoreným k pochopeniu jeho obsahu a veľmi často ostane nepochopeným autorovho posolstva (často k samému sebe, spomeňme na výtvarné umenie keď stojac pred obrazom v nás negeneruje nič, alebo generuje nejakú emóciu, ktorá veľmi často nemá nič spoločné s autorovou emóciu ktorá ho viedla k vytvoreniu diela). Dnes sme aj tomuto remeslu manipulátorov dali jeho meno, MAINSTREAM. Často si požičiavajú citáty, ktoré sú spravidla tzv. vytrhnuté z kontextu v ktorom boli pôvodne prednesené/napísané.

Najlepšie obecenstvo/poslucháč/čitateľ je taký ktorý ide do divadla, počúva vystúpenie či číta literárne dielo zovšeobecnením predchádzajúcej skúsenosti, alebo zo zvedavosti lebo ho zaujalo meno autora, krajina jeho pôvodu, alebo názov či stručný obsah diela na jeho prebale. Teda keby som to chcel vyjadriť stručne, potom je jeho „smerníkom“ história jeho vlastnej skúsenosti.

Je ale výnimočným, aby celé autorovo dielo bolo „populárne“, prijímané verejnosťou s pozitívnymi emóciami, a je rovnako výnimočné aby autor nestratil schopnosť rovnako dobre/pútavo/úspešne tvoriť svoje diela. Akoby v istom čase stráca svoju schopnosť aj motív tvoriť a nič znásilnené nie je spravidla dobré – kvalitné čo môže mať príčiny v mentálnej či telesnej vyčerpanosti, zvlášť u tých čo zo zištných dôvodov (pre honorár za dielo) tvorili ako na bežiacom páse.

Toto je z môjho pohľadu možné podobne interpretovať aj na aktérov moci, teda politikov. V hrách moci nezastupujú svojich spoluobčanov, len samých seba, svoje názory a postoje. Tieto predkladajú „verejnosti“ ako svoju ponuku v politickej hre o moc a pokiaľ nie je verejnosť manipulovaná, jej reakcia na politickú ponuku sú zhmotnené v našom systéme všeobecných volieb politikov do zboru z ktorého si tento zbor vyvolí svojich zástupcov pre výkon exekutívnej/reštrikčnej moci. Táto moc ale potrebuje legitimizáciu aj inými znakmi ako je len voľba (voľba sa dá principiálne opakovať z vôle voličov kedykoľvek a to ohrozuje atraktivitu práce profesionálneho uchádzača o moc, teda politika – preto zbor z ktorého vzišla moc jej tvorí systém pravidiel/zákonov). Tak máme parlamenty ako zákonodarné zbory zložené z politikov a nimi prijatým zákonom je stanovený  čas do ďalšej voľby (funkčné obdobie). Rovnako ako dobré umelecké dielo opakovane stimuluje naše emócie kvôli ktorým dielo čítame/sledujeme, aj politici môžu opakovane stimulovať našu vôľu im „prepožičať“ moc, lebo máme prospech z takto vykonávanej správy a manažovania vecí verejných. Pokiaľ voľba nie je zmanipulovaná a keď ani spoločenské vedomie nie je zmanipulované, je pravdepodobné, že ľudia vo vnútri spoločnosti posudzujú prospech politiky veľmi podobne, čo veľmi pravdepodobne vygeneruje princíp väčšinového presvedčenia o prospešnosti takejto politiky a úspešnosti reprezentantov takejto politiky, politikov. Toto všetko ale vyžaduje objektívne pravdivý obraz politickej reality a pravdivé charakteristiky politikov.

Rozprávky, báje, povesti sú mýtickou skladbou pre obmedzený okruh ich spotreby (deti, či dospelí v ktorých chceme touto manipuláciou vytvoriť istú šablónu správania sa napríklad morálku, čo samozrejme neznamená len dobro ale aj jeho pravý opak). Teda je to vyfabrikovaná nepravda interpretovaná s istým zámerom.

Demokracia v tej podobe ako ju poznáme a ako ju ľudstvo mohlo v priebehu času zažiť, je MÝTUS. Politické subjekty v modernej interpretácii francúzskeho hesla z Parížskych námestí a spred Bastily (bratstvo/rovnosť/sloboda – fraternité/égalité/liberté) si rovnako ako aj v dobe jeho vzniku interpretujú účelovo (vlastne rovnako ako antická demokracia z ktorej bola väčšina ľudí spoločenstva ktorého sa týkala vyčlenená mimo možnosti účasti na nej). 

Dnes máme všeobecné voľby, ktorých sa môže zúčastniť väčšina členov spoločnosti. To ale je len jedna tretina proklamovaného mýtu o moderných voľbách v tzv. demokratických krajinách. Niet totiž politických volieb v ktorých by bolo striktne dodržané princípu neformálnej tajnosti a skutočnej slobody voľby. Princíp súkromnosti/tajomnosti/tajnosti/neverejnosti individuálnej voľby sa totiž nezaručuje plentou ani stenou oddeľujúcou miesto voľby od okolitého priestoru a ľudí (zažil som ako rodinný príslušníci či sprievodcovia najmä starých ľudí doslova nútili zakrúžkovať tú či onú stranu či meno v zozname a boli dokonca spolu za onou plentou).

Osvietená/rozumná/podložená politika totiž vyžaduje osvieteného voliča. Naša tzv. demokratická politika potrebuje presvedčeného voliča. Ako najlepšie presvedčiť človeka o nejakej „pravde“, rovnako sa presviedčajú úradníci pri schvaľovaní najlepšieho projektu. Nestačí formalizácia pravidiel výberu, keď do výberovej komisie nenanominujete presvedčených odborníkov, ale ani to nestačí, lebo to ešte dôležitejšie ako ich odbornosť je v hierarchii kvalít/hodnôt ich nezávislosť. Len tak môžete v danom mieste a danej dobe získať objektívne najlepšie rozhodnutie z ponuky vyberaných možností (ani to samozrejme neznamená objektívne najlepšie riešenie, lebo napríklad projektant ktorý má k osvietenosti najbližšie z titulu minulých sklamaní nepodá do verejnej súťaže už žiadny svoj projekt). Alebo existuje aj stredoveká cesta, teda doslova zakázanie rozumu/rozmýšľania a výchove/vzdelania k nemu a exkomunikačné procesy pre tých ktorí sa nepodvolili stratégii hlúpostí/obmedzenosti v prospech nadiktovanej viery.

Nám sa bohužiaľ tohoto efektu podarilo dosiahnuť postupom podľa Márie Terézie. Urobili sme zo vzdelávania neúčinnú ustanovizeň, ktorej úlohou nie je viesť k rozumu skrze znalosti a zručnostiam pre zabezpečenie rozumného fungovania ľudského/sociálneho spoločenstva. Prístupnú až demagogicky slobodne všetkým bez rozdielu ich mentálnych možností/schopností a bez akéhokoľvek akcentu na zručnosti nevyhnutné pre úspešné fungovanie spoločnosti (preto nemáme remeselníkov ani robotníkov, ale máme obrovskú nadmieru „intelektuálov“ bez intelektuálnych schopností ktorých vygeneroval náš „slobodný“ vzdelávací systém. Táto jeho sloboda už vytvorila anarchiu chaosu, keď forma „zožrala“ obsah a máme nevídané ale štatisticky krásne číslo vysokoškolsky či stredoškolsky vzdelaných občanov, ale bez znalostí prislúchajúcich predpokladanému absolutóriu všetkých legitímnych stupňov formálneho vzdelávacieho systému (napríklad v EU máme systém hodnotenia vysokoškolského vzdelávania ECTS, ktorý všetci prijali ale prakticky nik sa neriadi jeho obsahom – jeho vzdelávacími štandardami). 

Na záver budem menej „školený“ a viac pravdivo pre niektorých perverzný a napíšem to tak aby každý z nás mal možnosť to pochopiť za pomoci jednoduchých viet a slov.

Môže povstať múdrosť z hlúposti? To len v báji povstane Fénix z popola. Môže byť múdrou voľba ponechaná na synteticky/umelo vytvorenej „múdrosti“ bez schopnosti objektívna posúdiť počuté, čítané, videné?  Inkvizičné súdy odsudzovali upálením v stave bdelého vedomia (najstrašnejšou formou ukončenia existencie) za schopnosť liečiť (čarodejníctvo), lebo oni posúdili stav pacienta za neliečiteľný (nie len fyzický, ale zvlášť psychický či mentálny). Inkvizítori mali vieru, ani nie dobrú – len vieru, že sebe či sebe nadriadenej inštancii, cirkvi či Bohu robia po vôli vo veciach viery.

Politici a médiá Západu súčasného sveta ľudí sa všakovakou formou snažia z ľudí  urobiť anonymnú masu bezmedzných veriacich. Zastrašovaním či trestaním (chvalabohu zatiaľ nie stredovekým) chcú unifikovať spoločnosť ktorú mnohí prejudikovali pre tú socialistickú, vedenú komúnou zjednotenej viery komunistov vo svete ktorý nazývali socialistickým táborom a nadávali mu socialistický realizmus (vidíte, opäť prívlastok – nie len realizmus, ale výhradne socialistický). Áno, pre informovaných a sčítaných myslím/píšem o dielach Orwelových (1984,Farma zvierat), ktorý farbisto popísal čo len tušil či čomu veril k čomu speje socializmus ako totalitárna forma vlády jednej – vyvolenej – „výnimočnej“ skupiny občanov (v tomto prípade bohom vedy evolučnej podstaty vývoja a opodstatnenosti komunistickej viery v podaní evangelistov Marxa, Engelsa a najmä Lenina). Nikdy nedošlo k apokaliptickému naplneniu orwelovských literárnych predpovedí vyvrcholenia vlády komunistov nad všetkým a všetkými.

Však od faktického zániku klasickej leninskej predstavy avandgardnej a ideologicky rovnostárskej spoločnosti, sa táto západu dovtedy veľmi sa hodiaca predstava života vo vysnenej totálne riadenej spoločnosti, zapáčila natoľko, že po strate ideového konkurenta/oponenta si predsavzala nastoliť orwelovskú realitu. Prevzali požieračnosť zdrojov z tej socialistickej reality, nastavili na rozdiel od nej systémy vzdelávania skoro znemožňujúce vrstvenie spoločnosti podľa skutočných schopností a možností a plat/mzdu nahradili úplatkom za lojalitu. Peniaze ako je známe generujú len peniaze (stratégia bánk) a tie pri správnom „usmernení“ podmieňujú rast spotreby. Ale na porušenie stability rozumného narábania s predmetmi životnej potreby to nestačí, preto začali marketingovo  manipulovať čoraz hlúpejšiu spoločnosť v prospech virtuálnych hodnôt ako je úspech, hviezdna kariéra, ne-zaslúžená odmena, raj na Zemi, menej práce a viac zábavy, zážitkový priemysel, priemysel zábavy apod.

Tam si mocní uvedomili, že ak sa im podarilo takto zmanipulovať spoločenstvo ľudí, tak sa im môže podariť aj zmanipulovať vládu nad nimi. Svet ale nebol jednoliaty ani politicky ani spoločensky a aj keď globálne ekonomické site fungovali uspokojujúco, koloniálny tlak hospodárskych reštrikcií udržoval tento systém ako tak spoľahlivý a v chode. Prvým protestantom proti takto koncipovanej masovosti spotreby generujúcej obrovskú materiálnu a energetickú potrebu, bola príroda (klimatická zmena, strata produkčnej schopnosti pôdy, neustále zmenšovanie zásob sladkej vody a naopak nárast vôd morí a oceánov spolu s neuveriteľným globálnym znečistením, …), pandémia Covid-19 zrejme tiež urýchlila niektoré „negatívne“ vplyvy na spoločenské procesy, rovnako ako neskrývaná snaha Západu o ovládnutie sveta a nastolenie univerzálneho systému orwelovskej uniformity, podnecovali čoraz intenzívnejší spoločenský odpor, tentoraz viac kultúrny ako sociálny. Západ ešte viac „tlačí na pílu“ čím vlastne spevňuje odpor tých ktorých si snaží podmaniť v mene svojej viery v hegemóniu modelu fungovania „patricijskej“ spoločnosti, založenej na zneužívaní ľudskej masy (Orwelovská realita). Udalosti na Ukrajine v plnej nahote odhaľujú aroganciu a krutosť tejto západnej manipulácie moci a ukážky bezduchej ľudskej masy.

Čím viac je múdrosti a najmä rešpektu k múdrosti – tým je pravdepodobnejšie, že sa objavia nový a nový osvietení vládcovia a múdry radcovia vlády.

Voľby ako zmanipulovaný prostriedok k nastoleniu demokratickej moci už došiel svojho vrcholu. Voľby politík a politikov bez skutočnej a vedomej slobody nie sú modelom nastolenie sprostredkovanej moci masy (väčšiny občanov). To ale znamená, že už je nepoužiteľná aj tzv. Liberálna alternatíva demokracie, lebo masa sa mení na stádo a stádo nie je ovládané racionálnym úsudkom. Preto stádo potrebuje vodcov a demokracia ku ktorej sme dospeli nie je schopná produkovať skutočných vodcov. Napriek tomu svet pár vodcov má a vyzerá to tak, že zatiaľ dokážu byť aj osvietenými, podporovať skutočné vzdelanie, podporovať skutočne produktívnu formu spoločenského prospechu a nie jej oslabovania drogou zážitku chvíľkového blaha na úkor všetkého a všetkých. Celá história človečenstva dokazuje, že spoločenský prospech dosiahli rôzne ľudské kultúry/civilizácie najmä v dobe osvietenej vlády a nie je rozhodujúce, či to bol osvietený vládca, osvietená strana, alebo osvietená spoločenská vrstva. Nikdy to ale do dôsledkov nebola vláda jednotlivca, lebo nik a žiadna skupina či spoločenská vrstva sa nezaobišla bez múdrych radcov a učiteľov ktorí im ukazovali cestu a uvádzali príklady podľa ktorých tvorili budúcnosť svoju aj budúcnosť ľudí ktorým vládli.

A prečo potrebujeme múdry ľud/masu/spoločnosť? Aby našla dosť odvahy, prostriedkov aj vygenerovala nových vodcov ak tí starý stratia svoju osvietenosť a predošlú múdrosť otupí zištnosť a „sladké opantanie“ mocou dočasu z nich urobí narkomanov túžiacich po väčšej dávke osobnej moci, na úkor všetkých ostatných účastníkov spoločenských, ekonomických a teda aj prírodných procesov. To je prostriedok zachovania rovnováhy medzi možnosťami a schopnosťami. Bohužiaľ väčšina vládcov (je jedno či individuálnych alebo kolektívnych) vo svojich „drogových ošiaľoch mocou“ obetuje všetko pre jej uchovanie a tak revolúcie a vojny sú častými sprievodcami ľudského civilizačného hienizmu.

Preto aj keď teraz prehráme pre svoju hlúposť, osvietení z nás musia až propagandisticky opakovať jedinú vec: Múdrosť je cesta k osvietenosti a tá je strojcom úspešného zvládnutia budúcnosti. Múdrosť sa nezískava púhym čítaním či počúvaním čohokoľvek a kohokoľvek, ale premýšľaním nad všetkým v kontexte súvislostí a schopnosť posúdiť komplexnosť reality. Samozrejme to nie je dané nám všetkým, preto je dôležitá pokora k objektívnej realite a úcta k múdrosti tých, ktorí ju nezneužijú len vo svoj prospech a na škodu ostatných. Ako vyselektovať múdrosť či zručnosť?

Najlepší prostriedok je primerané ohodnotenie práce a jej výsledkov. Ak niekto postavil vlastnými rukami je zručný, ak niekto navrhol a zrealizoval svoj návrh s úspechom je profesijne znalý a zručný ak niekto dokáže hodnoverne popísať čo sa deje vo svete ktorého je súčasťou, dokonca to nie len teoreticky ale aj experimentálne dokáže je vedec ale skutočne múdry je ten čo sa neuspokojí s poznaním jednotlivostí, ale spoznáva vlastnosti zložitého systému vo vnútri ktorého sám žije/pôsobí (čo je vlastne najzložitejšia úloha akejkoľvek inteligencie) a preto dokáže predvídať jeho stavy a tak poradiť ostatným ako sa zachovať aby systém nevytvoril novú rovnováhu bez nás a našej spoločnosti.

Peter Ponický Lošonci