Politická platforma

(Historicky sa opakujúce snahy o likvidáciu protivníka a vôbec nie MIER ako ctnostný cieľ.)

Dnešná informácia v médiách oznamuje, že Sergej Lavrov (minister zahraničia Ruskej federácie) musí žiadať o vstupné vízum na valné zhromaždenie OSN. Rusko ako nástupnícka krajina Sovietskeho zväzu, teda jedna zo zakladajúcich krajín tejto medzinárodnej organizácie ustanovenej pre bezpečnosť pozemského sveta po predovšetkým nimi víťaznej druhej svetovej vojne. Navyše zástupca krajiny ktorá je stálym členom jej Bezpečnostnej rady. To všetko len preto, že USA zbohatli na dvoch vojnách v Európe a tak si osobovali právo „prvej noci“ pre zaistenie mieru po vojne, ktorá vycucala zvyšok Sveta. Treba si položiť otázku, aká záruka spravodlivej regulácie medzinárodných vzťahov medzi krajinami a národmi ak krajina sídla organizácie, ktorej je to jedinou úlohou negarantuje ani len účasť predstaviteľa krajiny strategicky dôležitej pre mier tohto sveta. USA krajina ktorá opakovane na vojnách bohatla a ktorá viedla v čase svojej existencie najviac vojen zo všetkých, byť jej existencia je v porovnaní s mnohými národmi a krajinami len veľmi zanedbateľná.

Rovnako relevantná je aj otázka, ako a či vôbec diplomacia dokáže zaistiť nielen vznik ale aj dodržiavanie údajne „medzinárodne právne garantovaných“ a ratifikovaných dohôd a zmlúv. Spomeňme len na našu skúsenosť z 20. storočia. Po veľkej vojne vzniklé krajiny, dôsledok rozpadu dovtedy existujúcich európskych impérií (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Rusko) hľadali svoju bezpečnostnú/existenčnú istotu u zostávajúcich mocností Európy a USA. USA sa tvárili, akoby Európania neexistovali a hoc z nich ťažili od svojho vzniku. Vyhlasovali politickú neutralitu hoc ekonomického vmiešavania sa do ekonomík európskych krajín sa nikdy nevzdali, a opakovane hlásali svoje tzv. izolacionistické heslo nanovo prevzaté potomkom nemeckých emigrantov, Trumpom – „America first“. Pozostatok koloniálnych vzťahov umožnil existenciu na kontinente existujúcich veľmocí, teda Veľkej Británie a Francúzska ktoré spolu garantovali zmluvami bezpečnosť a teritoriálne rozdelenie povojnovej Európy. Aj naše Československo sa do roku 1938 spoliehalo na tieto zmluvné záväzky pripravené diplomatickou službou a vyplývajúce z medzinárodnej Versailleskej zmluvy podpísanej víťaznými mocnosťami a krajinami „novej“ Európy v Trianone (tak sa nazýva jedna z versailleských stavieb, realizovaných spolu s výstavbou bývalého francúzskeho kráľovského sídla v jej parku). „Mníchovská zmluva“, ktorú sme často charakterizovali ako dohovor mocných (Nemecko, Taliansko, Veľká Británia, Francúzsko) bez našej (Československej) účasti, napriek platným diplomatickým garanciám, dohovorom a ratifikovaným zmluvám, pripravili naše územie o značnú časť územia aj občanov. Takéto hanebné konanie sa v histórii opakuje v krízach veľmocí, ktoré sa k menším krajinám stále správajú ako ku svojim kolóniám a to aj napriek tomu, že majú s nimi tzv. diplomatické vzťahy a opakovane deklarovali ich suverenitu/politickú/územnú samostatnosť.

Akú váhu má teda diplomacia? Len takú, že často len oslabuje ostražitosť tzv. závislých krajín a zahmlieva svoje vlastné imperiálne či koloniálne úmysly.

Aby som dokázal, že to nie je len 20. a 21. storočie keď tak hanebne diplomacia funguje/nefunguje, hoc sa hrdo a až aristokraticky snaží presadzovať často nezmyselný tzv. diplomatický protokol, uvediem dávnejší príklad zo životopisu Ruskej cárovnej nemeckého pôvodu – Kataríny VEĽKEJ.

Anglická vláda a „jeho veličenstvo“ kráľ Juraj II. v roku 1755 vyslali do imperiálneho Ruska nového veľvyslanca, sira Charlesa Hanbury-Wiliamsa. Vyslali ho s dôležitým poslaním aby zabezpečil predĺženie práve končiacej sa zmluvy medzi Anglickom a Ruskom z roku 1742, že Anglicko bude za tovar platiť Rusku zlatom a za túto výsadu sa Rusko zaviazalo poskytovať Anglicku podporu v akejkoľvek vojne, ktorej sa Anglicko zúčastní. Tento krok bol iniciovaný najmä agresívnou politikou Fridricha Pruského a jeho záujmom na ovládnutie Hannoveru (kniežací rod tohto malého nemeckého kniežatstva bol rodinne spriaznený s anglickým kráľovským rodom). Zmyslom poslania nového anglického veľvyslanca bolo zabránenie obsadenia Hannoveru zo severu Pruskom. Anglicko požadovalo sústredenie armády 50000 ruských vojakov vždy pripravených na obranu Hannoveru (k tomuto účelu slúžila aj korupcia, sir Charles Hanbury-Wiliamsa obdarovával vtedy ešte princeznú Katarínu veľkými čiastkami aby jej pomohol z jej obrovských dlhov a očakával významný vplyv Kataríny na cárovnú matku). Peniaze prinášali priateľstvo, vernosť a dohody. Tento stav bol spôsobený aj tým, že Anglickým kráľom sa stal Hannoverský kurfirst, Juraj I., ktorý si ponechal aj toto svoje panstvo (dokonca sa v Hannoveri zdržoval po väčšinu kraľovania a nadosmrti sa nenaučil anglicky) a práve vládol jeho syn Juraj II. Pre Anglicko by bolo veľmi nákladné a vzhľadom k nepočetnosti pozemnej armády až nemožné chrániť toto nemecké kniežatstvo a tak si „platili“ kontinentálneho spojenca na túto „prácu“ a v tejto dobe to bolo práve cárske Rusko a tiež spojenecká zmluva s Rakúskom.

Teda v roku 1755 rástla u anglického kráľa Juraja II. obava z agresivity jeho švagra   Pruského kráľa Fridricha II. (Fridrichova žena Žofia bola Jurajovou sestrou) a preto veľký záujem o predĺženie spojeneckej zmluvy s Ruskom proti agresívnemu Prusku. Táto zmluva bola v mene Ruska podpísaná Basťuževom v septembri 1755. Anglický veľvyslanec teda mohol žiariť radosťou, že sa mu podarilo splniť poslanie s ktorým do Petrohradu prišiel a jeho korumpovanie vybraných členov ruského cárskeho dvora nebolo márne, lebo prípadný konflikt by zaplatili svojimi životmi ruskí vojaci. Jeho radosť však bola predčasná. Správy o tom, že Anglicko sa chystá podpísať novú zmluvu s Ruskom, zalarmovali pruského kráľa (kolovali o ňom reči, že sa bál Rusov viac než Boha). Zdesený tým o čo usiluje Anglicko v podobe ohrozenia päťdesiattisícovou ruskou armádou pripravených napadnúť v mene Anglicka jeho krajinu, požiadal sám aby tieto dve krajiny „oprášili“ už zaniknutú/neplatnú zmluvu medzi Pruskom a Anglickom (Fridrich totiž už predtým zamietol anglický návrh na zaistenie bezpečnosti Hannoveru spojeneckou zmluvou s Pruskom) a 16. januára 1756 vznikla a bola parafovaná zmluva medzi Veľkou Britániou a Pruskom, kde sa vzájomne zaviazali, že na seba nebudú útočiť. Dokonca zmluvne si potvrdili, že keby ktokoľvek „narušil pokoj a mier Nemecka“ čo znamenalo mimo Pruska aj Hannover, spojili by sa proti takémuto útočníkovi (čo v tomto prípade bolo Francúzsko a Rusko). Táto zmluva bola spúšťačom doslova diplomatickej revolúcie.

Podpisom uvedenej zmluvy s Pruskom prišlo Anglicko o spojenca v podobe Rakúska a anulovanie tesne predtým podpísanej zmluvy s Ruskom. Keď sa o tomto dozvedeli vo Francúzsku, okamžite vypovedali spojenecké záväzky s Pruskom a aktivovanie ich spojenectva s odvekým rivalom, Rakúskom. Prvého mája 1976 podpísalo Francúzsko s rakúskom vo Versailles spojeneckú zmluvu v ktorej sa Francúzsko zaviazalo pomôcť Rakúsku v prípade napadnutia. Tak v Európe za pár mesiacov vzniklo nové politické a mocenské rozdelenie.

Skoro okamžite to využil pruský kráľ Fridrich II. a 30. septembra 1756 napadol s dobre vycvičenou armádou Sasko a včlenil ho do svojej dŕžavy. Sasko bolo ale Rakúskym satelitom a podľa tesne predtým podpísanej zmluvy bol francúzsky kráľ Ľudovít XV. nútený pomôcť Márii Terézii. Keď do vojny vstúpilo Rakúsko ako ruský spojenec, cárovná Alžbeta sa postavila na jeho stranu a proti Prusku.

Ešte stále máte pocit, že sa dá diplomacii veriť a na jej výsledky spoliehať?

Peter Ponický Lošonci