(Prigozhin’s Gambit—Treason by any other name).

Napísal: Scott Ritter, 24. Júna 2023, USA

V animovanom hudobnom fantasy filme od Disneyho z roku 1997 „Hercules“, bolo jedno mimoriadne chytľavé miesto keď sa z outsaidra (akejsi nuly) stane hrdina, opisuje vzostup hrdinu filmu z nemotorného chlapca na silného a schopného muža.

V priebehu necelých 24 hodín Jevgenij Prigožin, verejná tvár Wagnerovej skupiny, ruského súkromného vojenského žoldnierskeho zboru s temnými väzbami na ruskú vojenskú rozviedku, premenil scenár tohto príbehu z popola na diamanty, čím razom zmenil obraz tejto organizácie, ktorá mala vďaka svojmu pôsobivému výkonu na bojisku ŠVO na Ukrajine v očiach ruskej verejnosti povesť hrdinov, symbol ruského vlastenectva a sily v pár hodinách premenil na zdiskreditovanú skupinu nespokojných zradcov, ktorí sa usilujú o násilné zvrhnutie ústavnej vlády Ruska, v prospech krajín kolektívneho západu, ktoré sa usilujú o strategickú porážku a konečné zničenie Ruska.

Ak by dnes Disney napísal pieseň o Prigožinovi a Wagnercoch, volala by sa „Z hrdinu nulou“.

Nech nikto nepochybuje, že Jevgenij Prigožin sa stal agentom Ukrajiny a spravodajských služieb kolektívneho Západu. A hoci vo Wagnerovej skupine môžu byť tí, ktorí boli nevedomky vtiahnutí do tohto činu velezrady podvodom a úskokom, po prejave ruského prezidenta Vladimíra Putina k ruskému národu 24. júna a po nepolitickej odpovedi Jevgenija Prigožina niet pochýb o tom, že v tomto boji sú len dve strany – strana ústavnej legitimity a strana protiústavnej zrady a poburovania. Každý, kto sa naďalej zúčastňuje na Prigožinovom prevrate, sa postavil na nesprávnu stranu zákona a sám sa stal psancom.

Po tom, čo sa Wagnerovci vybrali touto nešťastnou cestou, je potrebné preskúmať ich motivácie, uvedené (verejné) aj iné, ktoré mohli viesť k takémuto nebezpečnému postupu. V prvom rade sa treba pozrieť na Prigožinov gambit, čo to je, len akt zúfalstva. Pri všetkej vojenskej zdatnosti sú Wagneovci ako bojová sila neriaditeľní bez logistickej podpory ruského ministerstva obrany. Palivo, ktoré poháňa Wagnerovské vozidlá, munícia, ktorá dáva ich zbraniam smrteľnú silu, potrava, ktorá živí ich bojovníkov – to všetko pochádza práve z armádnej tylovej a vojskovej organizácie, na uzurpovanie ktorej sa Prigožin zameral. Táto realita znamená, že úspech takejto akcie nikdy nebol reálny ani realizovateľný. Stručne povedané, Prigožin sa snažil vytvoriť takzvaný „moskovský majdan“, ktorý by zopakoval úspech udalostí zo začiatku roku 2014 v Kyjeve, kde bola ústavne zvolená vláda prezidenta Viktora Janukovyča zvrhnutá násilím organizovaným ukrajinskými nacionalistami podporovanými USA a Európou. Fantázia „moskovského majdanu“ bola od samého začiatku stredobodom stratégie kolektívneho Západu a ich ukrajinského zástupcu. Vychádzajúc z predstavy slabého ruského prezidenta podporovaného úplne skorumpovanou triedou oligarchov, myšlienka vytvorenia podmienok pre vznik dostatočných domácich nepokojov schopných zvrhnúť Putinovu vládu ako povestný domček z karát bola prvoradým cieľom sankčného režimu uvaleného Západom po začatí špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) od 24. februára 2022. Neschopnosť sankcií vygenerovať takýto výsledok prinútila kolektívny Západ, aby priorizoval myšlienku/zámer kolapsu ruskej vlády, tentoraz s použitím netajného vojenského riešenia. Britský premiér tlačil na svojho ukrajinského kolegu, aby sa vzdal vyjednania a urovnania konfliktu, ktorý bol pripravený na podpis v Istanbule 1. apríla 2022.

Toto teroristické úsilie zlyhalo rovnako ako teroristická taktika zo strany ukrajinských vojenských zborov voči civilným obyvateľom Donbasu a pohraničných oblastí Ruskej federácie.

Keďže sa nepodarilo vytvoriť podmienky na povalenie domácej verejnej podpory Vladimíra Putina za pomoci ukrajinského konfliktu a ekonomického nátlaku na Rusko zvonka, kolektívny Západ začal pracovať na vytvorení podmienok na zvrhnutie Ruskej legálnej a legitimnej vlády zasiatím semien vnútorného/domáceho nesúhlasu a nespokojnosti. Táto stratégia sa opierala o veľmi sofistikovanú schému informačnej vojny, ktorá sa súčasne snažila potlačiť a diskreditovať naratívy/príbehy/scenáre, ktoré podporovali oficiálne postavenie ruskej vlády, a zároveň budovať skrytých agentov vplyvu v rámci sociálnych sietí a médií, ktoré ruská verejnosť považuje za vplyvné. Pomocou týchto kanálov začali proukrajinskí vyznávači/aktivisti informačnej vojny a propagovať príbehy, ktoré mali poukázať na zlyhania ruskej vlády a konkrétne osôb blízkych prezidentovi Putinovi, ktorí boli aktívni v ŠVO. Takto chceli realizovať metódu informačnej vojny, diskreditovať význam „vlastenectva“ – tvrdiac, že hľadia na najlepšie záujmy „matky Rusi“, pričom znevažujú charakter ústavnej vlády.

Existovalo niekoľko presvedčivých príbehov, ktoré použili títo špecialisti na informačnú vojnu, aby slúžili ako základ ich útoku na Putinovo Rusko. Jeden z najpopulárnejších bol založený na mytológii roku „2014“ a rannom odpore voči ukrajinským nacionalistom, ktorí sa snažili vnútiť svoju politiku kultúrnej a jazykovej genocídy etnickému ruskému obyvateľstvu Donbasu. Niet o tom pochýb, že boje, ktoré sa odohrali v prvých mesiacoch a rokoch konfliktu na Donbase, boli ťažké a krvavé a tí, ktorí sa zhromaždili v prospech etnických Rusov na Donbase, si zaslúžia obrovskú zásluhu za ich odvahu a odolnosť v boji majúc „tvár“ nebezpečného nepriateľa.

Ale tento odpor slúžil aj na podporu pocitu oprávnenosti medzi prvými vodcami a účastníkmi tohto odporu, ktorý sa často zmenil na odpor voči Rusku a jeho prezidentovi Vladimírovi Putinovi za to, že ponechali občanov Donbasu ich vlastnému osudu. Kombinácia rozhorčeného oprávnenia sa po iniciácii SMO zmenila na nepriateľstvo, keď sa títo „originálovia“ rozhorčili nad tým, čo považovali za neadekvátny zásah zo strany ruskej vlády a vnímanú neschopnosť ruskej armády. Postavy ako Igor Girkin (možno známejší pod svojím pseudonymom Strelkov, spomeňte na Pasternakov román Dr. Živago, nekompromisný vrah skrývajúci sa za masku revolucionára) zdokonalili umenie „vlasteneckej“ kritiky, ktorú, či už úmyselne alebo nie, použili nepriatelia Ruska na presadzovanie predstavy o slabej a neefektívnej ruskej vláde odkázanej na zásahy „skutočných“ ruských vlastencov, ktorí sa obávali „korupcie“ a „neefektívnosti“ v Putinovom režime. Proukrajinské zdroje informačnej vojny dokázali virtuálne zväčšiť vplyv týchto zdanlivo „vlasteneckých“ hlasov nesúhlasu, šírením ich posolstva pomocou kanálov Telegramu a YouTube.

Rozšírenie príbehu na tému „zradený vlastenec“ sa ako je vidieť týka Wagnerovej skupiny a je relevantné pre túto tému. Počiatky súkromnej vojenskej zmluvnej spoločnosti Wagner sú nejasné, ale zdá sa, že sú spojené s udalosťami v roku 2014 na Donbase a potrebou ruskej vlády vytvoriť prostriedok na poskytovanie príslušných vojenských expertíz a materiálu akejsi etnickej vojenskej skupine. Tak aby ruský odpor na Donbase, nebol v rozpore s ruským ústavným zákazom nasadzovania riadneho personálu ruskej armády na cudzom území. Od svojho vzniku boli Wagnerovci spolupracovníkmi ruskej vojenskej rozviedky (GRU) a reagovali na príkazy ruského generálneho štábu. To umožnilo formovanie Wagnerovej skupiny do temnej zóny medzi oficiálnymi agentmi vládnej politiky a nezávisle financovaným súkromným vojenským dodávateľom.

Po iniciácii ŠVO sa úloha, ktorú zohrali Wagnerovci v konflikte na Donbase, rozšírila a prešla z poradnej kapacity na ústredného bojovníka, rozšírením úloh a rozsahu Wagnerovej prítomnosti. Wagnerovci sa rozrástli na formáciu veľkosti zboru, vybavenú ťažkými zbraňami, vrátane obrnencov a delostrelectva, ako aj bojovými lietadlami, a bola mu pridelená zodpovednosť za časť frontových línií, ktorá zahŕňala mestá na ťažbu soli Soledar a Bachmut. Obe boli silne opevnené ukrajinskou armádou. Krvavé boje o komplex Soledar-Bachmut, ktorý sa stal známym pod prezývkou „mlynček na mäso“, pomohli premeniť Wagnerov na legendárnu bojovú silu v mysliach väčšiny Rusov a výrazne zvýšili profit Prigožina.

Wagnerovci dosiahli svoju zaslúženú bojovú povesť najmä preto, že boli schopní fungovať nezávisle od byrokracie ruskej armády. Takto oslobodený Wagnerovci dokázali najlepšie využiť skúsenosti a zručnosti svojich veteránov, zefektívnili velenie a riadenie a taktické rozhodovania, aby umožnil Wagnerovcom prevziať a udržať operačnú iniciatívu, čo umožnilo Wagnerovcom ovládnuť bojisko. Kým Wagnerovci mali operačnú nezávislosť, dostali aj svoje operačné úlohy od ruského generálneho štábu, ktoré Wagnerovcom umožnilo dostať sa ku zbraniam, munícii, palivo a logistickému zabezpečeniu potrebnému na plnenie pridelenej bojovej frontovej misie.

Právny štatút Wagnerovcov bol bezpečný, pokiaľ územie na ktorom pôsobili nebolo ruské. To sa však zmenilo po referendách v septembri 2022, v ktorom sa Donbas zmenil z nezávislého subjektu na súčasť Ruskej federácie. Wagnerovci si dokázali udržať svoj jedinečný status počas politického prechodu Donbasu k úplnej ruskej ústavnej kontrole, ale keď bol tento prechod dokončený – niekedy začiatkom roku 2023, realita sa zmenila na pôsobenie doma (v hraniciach ruského štátu). Logistické požiadavky, ktoré sa predtým považovali za špeciálne požiadavky schválené v rámci všeobecnej podpory poskytovanej Ruskému Donbasu, už neboli súčasťou bežných logistických procesov ruského ministerstva obrany. Z praktického hľadiska to znamenalo, že množstvo munície, najmä pokiaľ ide o delostrelecké granáty, bolo znížené aby odrážalo „normu“ používanú na podporu vojenských formácií podobnej veľkosti. Wagnerova taktika však bola podmienená schopnosťou podporovať svoje operácie ohromnou palebnou podporou. Po odmietnutí dodania extrémneho množstva munície, na ktorú boli zvyknutý,  útočné schopnosti Wagnerovcov klesali a začali trpieť veľkými stratami, čo prinútilo Prigožina začať verejný spor so Šojguom a Gerasimovom, ktorých obvinil z neschopnosti a korupcie.

Prigožinove „huncútstva“, ktoré sa do detailov rozoberali v sociálnych médiách, upútali pozornosť proukrajinských špecialistov na informačnú vojnu, ktorí začali propagovať príbeh Prigožina – bývalého odsúdenca s nulovými politickými skúsenosťami, ktorý akoby prevzal vodcovskú pozíciu v Rusku. Zdalo sa, že sám Prigožin túto lživú predstavu živil. Zatiaľ čo Prigožin verejne poprel akúkoľvek takúto ambíciu, pokračoval vo verejnom „trollovaní“ Šojgu a Gerasimova. Spor sa stal tak intenzívnym, že Putin bol prinútený predvolať si  oboch mužov do Kremľa, kde im rozčúlený ruský prezident prečítal tieto vyjadrenia nespokojnosti a povedal im, aby prestali s konfliktným chovaním sa alebo niesli následky. Putin tiež v tom čase nechal Šojgu ustúpiť z pozície garanta nad logistickou podporou Wagnerovcov a túto úlohu/poverenie dal generálovi Sergejovi Surovikinovi, vojenskému veliteľovi dohliadajúcemu na leteckú zložku ŠVO.

Pri spätnom pohľade to bola chyba, pretože to len posilnilo predstavu v Prigožinovej mysli, že ak urobí dostatočne dramatickú scénu, Putin sa podvolí jeho túžbam.

V určitom okamihu sa zdá, že Prigožin úplne vypadol z koľají jemu vydelenej dráhy. Dokonca aj po prezidentskom zásahu Prigožin pokračoval vo verejnom spore so Šojgu aj Gerasimovom, pričom v jednom momente hrozil stiahnutím Wagnerovcov z Bachmutu skôr, ako sa bitva skončí. Prigožin sa snažil propagovať sa ako veliteľ v prvej línii, objavil sa vo videách, ktoré zverejnil na Telegrame a navštívil bojovníkov v prvej línii, často pod paľbou, a potom to postavil do kontrastu s tým, čo Prigožin formuloval ako plaché správanie Šojgu a Gerasimova, ktorému sa Prigožin posmieval za to, že riadia ŠVO z bezpečia bunkrov ďaleko od zóny konfliktu.

V určitom okamihu Prigožinove vyčíňanie upútalo pozornosť ukrajinských spravodajských služieb a ich britských a amerických náprotivkov. Narcistická potreba pozornosti spojená s grandióznymi predstavami o vlastnej dôležitosti urobili z Prigožina ideálneho kandidáta na nábor nepriateľskou zahraničnou spravodajskou službou. K tomuto modelu správania sa môže pridať aj finančná zložka – jeho základná charakterová vada – chamtivosť. Okrem snahy dostať Wagnerovcov pod operačnú kontrolu ministerstva obrany prostredníctvom prideľovania munície, minister obrany Shojgu oznámil, že bojovníci Wagnerovej skupiny budú musieť podpísať právne záväzné zmluvy s ruským ministerstvom obrany, aby mohli pokračovať v službe ako bojové jednotky. Dôvodom bol ústavný zákaz súkromných vojenských spoločností pôsobiacich na ruskom území. Ruská vláda bola ochotná privrieť oči pred touto nezákonnosťou, kým zúrila bitka o Bachmut (Arťomovsk), ale keď sa „mlynček na mäso“ zastavil a Wagnerovci boli stiahnutý z frontu na zaslúžený odpočinok a rekonštrukciu, ministerstvo Obrany oznámilo, že predtým ako Wagnerovci obnovia svoje bojové operácie (Prigožin naznačil, že sa vrátia do bojov okolo 5. augusta), budú musieť jej bojovníci a velitelia podpísať zmluvy. Termín podpisu zmlúv bol stanovený na 1. júla.

Podľa Prigožina vojenská rada veliteľov, skutočných vodcov Wagnerovcov, odmietla podpísanie týchto zmlúv. Wagnerovci a Shojgu smerovali ku konfrontácii. Wagnerovci v tomto období stavali na dobrej vôli ruského ľudu, ktorú si zaslúžili v krvavých bojoch o Bachmut. Wagnerovci sa zapojili do bezprecedentnej kampane pre styk s verejnosťou, ktorej cieľom bolo vsugerovať ruskému ľudu svoje hrdinské postavenie, ktoré mali jeho bojovníci a zároveň sa snažili naverbovať do svojich radov nových bojovníkov. Úspech tejto kampane pre styk s verejnosťou len posilnil v myslení Prigožina pocit, že on a Wagnerovci boli medzi ruským obyvateľstvom populárnejší ako Šojgu, Gerasimov a ruské ministerstvo obrany.

Tajná dohoda medzi Prigožinom a Ukrajincami, hoci v tejto chvíli nie sú verejne známe dôkazy, sa pri spätnom pohľade javí ako zrejmá. Jedným z kľúčových ukazovateľov je rozhodnutie Ukrajincov vyslať takzvané „protiputinovské“ ruské sily cez hranicu do Belgorodskej oblasti v Rusku, čo malo pomôcť vytvárať dojem ruskej vojenskej impotencie a neschopnosti, ako sa domnieval a verejne prezentoval Prigožin na svojich telegramových kanáloch. Táto správa bola potom ďalej šírená Ukrajincami kontrolovanými telegramovými kanálmi, vrátane tých ktoré fungovali pod zámienkou slúžiacich „ruským vlastencom“.

Čoskoro Prigožin aj rovnako aj zdanlivo „proruské“ účty na sociálnych sieťach zdôrazňovali potenciál ruskej občianskej vojny a kolapsu Putinovho režimu v opakovaní príbehu kolapsu, ktorý zažila ruská armáda v roku 1917, čo viedlo k pádu cárskeho vlády a dynastie Romanovcov. Informovaní pozorovatelia skutočne uviedli, že mnohí z bojovníkov Wagnerovej skupiny, ktorí sprevádzali Prigožina do Ruska v rámci prebiehajúceho ozbrojeného povstania zjavne verili, že boli vyslaní, aby posilnili pohraničný región, aby boli garantmi ochrany pred budúcimi vpádmi do Ruska silami lojálnymi Ukrajine.

Ak bolo cieľom Prigožina dosiahnuť kolaps Putinovho režimu, zdá sa že sa mu to vôbec nepodarilo. Žiadni politickí vodcovia, žiadni vojenskí vodcovia jednotiek, žiadni oligarchovia sa nezjednotili za Prigožinovu vec. Rusko pevne stojí za prezidentom Putinom a podporuje ním stanovený cieľ, ukončiť toto povstanie pomocou všetkých potrebných prostriedkov. Zatiaľ čo Prigožin tvrdil, že na pochod do Moskvy zhromaždil silu asi 25 000 mužov, v skutočnosti celkový počet zapojených Wagnerových vojakov nebol väčší ako polovica tohto počtu.

Pokiaľ Wagnerovci nedostanú podstatnú pomoc, táto invázna sila čoskoro narazí na problémy s udržateľnosťou – zásoby plynu, munície a potravín budú problematické. Navyše, keď sa ruské sily začnú fyzicky konfrontovať s Wagnerovcami, skutočným bojovníkom bude krištáľovo jasné, že Wagnerovci budú kvalifikovaní stať sa vyvrheľmi, navždy spojeným v mysliach Ruska ako zradcovia, ktorí sa snažili vraziť Rusku nôž do chrbta v čase veľkého nebezpečenstva pre prežitie národa – skrátka Wagnerovci prejdu z pozície hrdinov do pozície vyvrheľov.

To čo Prigožin a jeho priaznivci, v radoch Wagnerovcov a ich spolupracovníkov vo vesmíre sociálnych médií, urobili pri útoku na ústavnú vládu Ruska, nie je nič iné ako zrada. Ak sa v nasledujúcich dňoch nestane niečo extrémne, je neodvratné že Wagnerovci budú porazený. Historické knihy budú vždy zdôrazňovať ich existenciu ako organizácie, ktorá bola prekliata, lebo zradila Rusko jeho nepriateľom. Kritickým bodom tu však nie je Wagnerovské vlastizradné správanie ale skôr skutočnosť, že nepriatelia Ruska – najmä britské a americké spravodajské služby, považovali za vhodné napomôcť ozbrojenému povstaniu, ktorého cieľom bolo odstaviť ústavnú vládu vojenskej jadrovej veľmoci. Predstavte si na chvíľu spravodlivý hnev, ktorý by bol vyvolaný v sálach Kongresu a medzi stenami Bieleho domu, ak by sa ruská rozviedka aktívne sprisahala, aby entita typu Blackwater – pochodovala na Washington DC. s cieľom odstrániť prezidenta Bidena od moci. Mnohí by mohli reagovať tak, že by to predstavovalo vojnový akt proti Spojeným štátom.

Ruská jadrová doktrína umožňuje Rusku použiť jadrové zbrane, keď čelí existenčnej hrozbe pre prežitie ruského štátu.

Ak by sa CIA a MI-6 podieľali na nábore Prigožina s cieľom uľahčiť Wagnerovcom pochod na Moskvu, potom by sa priamo zapojili do akcie, ktorá by predstavovala existenčnú hrozbu pre Rusko. Rusko by podľa svojej doktríny malo plné právo použiť jadrové zbrane ako odpoveď.

Pre každého, kto dnes ráno povzbudzuje Prigožina, myslite na to dlho a tvrdo, keď budete raňajkovať. Pretože ak by mal Prigožin uspieť, zajtrajšok už nemusí byť.

Preložil Peter Ponický Lošonci