Racionalita rovnováhy

Kto chce rozumieť dnešku ,mal by sa častejšie ,,pozrieť ,,do histórie . Asi tak nejak som pred piatimi rokmi definoval čo nás čaká v blízkej budúcnosti . Nie som Sybila iba sa snažím pozorne vnímať a porovnávať dobu a udalosti v ktorej žijeme s históriou . A tak natrafím na pozoruhodné články mysliteľov dneška, filozofov, historikov, ekonómov atď. Rád sa podelím práve  s úvahov jedného z nich , Anatolia Fursova doplnené a upravené tak ako ich vnímam ja :

,,  Rozvíjajúca sa Svetová kríza, ktorá sa v prípade nekatastrofického vývoja udalostí pravdepodobne pretiahne na celé XXI. storočie, bude od USA vyžadovať maximálne vypätie síl, aby zostali Svetovým pánom, kolektívnym generálnym tajomníkom kapitalistického poriadku moderného systému. A na to už sily nestačia. USA sú preťažené: nákladné geopolitické snahy; obrovský, balónovitý dlh, narastajúce hospodárske problémy. Obraz začína byť dosť pochmúrny. Amerika už nemôže dominovať svetu takým spôsobom a v takých formách, ako to robila v 90. – 00. rokoch – bola príliš široká, a tak si “roztrhla nohavice”.

Spojené štáty sa dnes podobajú na Rímsku ríšu z čias Trajána a Hadriána. V prvej polovici druhého storočia po Kr. Rímska ríša dosiahla obrovskú veľkosť a musela nielen zastaviť expanziu, ale najprv prejsť na strategickú obranu a zintenzívniť výstavbu obranných valov a potom začať opúšťať dobyté územia. Prešlo sto rokov a kríza v III. storočí n. l., po ktorej sa Rím a Rimania už nikdy nestali rovnakými – vixerunt; v XXI. storočí sú všetky procesy oveľa rýchlejšie – sto rokov sa môže pokojne zmestiť do 10 – 20.

Na prelome XX. a XXI. storočia informovaný a vnímavý americký analytik Chalmers Johnson vo svojej trilógii “Blowback”, “The sorrows of Empire” a “Nemesis: The last days of the American Republic” predpovedal, že v XXI. storočí dostane Amerika spätný úder za to, čo urobila v druhej polovici XX. storočia, a bude musieť odísť. A teraz USA skutočne odchádzajú (nie náhodou začal Hollywood nakrúcať filmy o légiách zabudnutých na periférii Rímskej ríše), a to aj z Blízkeho východu (t. j. zo severnej Afriky a juhozápadnej Ázie). Neodchádzajú však vo všeobecnosti, ale snažia sa zmeniť formu prítomnosti z priamej na nepriamu, z usporiadanej na chaotickú.

Geopolitika a geoekonómia, podobne ako príroda, neznášajú prázdnotu. Američanov môžu nahradiť konkurenti – Číňania, Západoeurópania, Rusi. Ako zabezpečiť, aby bývalá zóna kontroly neprešla k našim zaprisahaným priateľom? Je to možné? Je to možné. Na začiatku bolo slovo. A to slovo bolo “chaos” – samozrejme, kontrolovaný (zdravíme vývojárov zo Santa Fe Institute a podobných štruktúr). Zdá sa, že stratégia riadeného chaosu je presne to, čo si zvolili Američania. Prečo? Túto stratégiu už použili – a úspešne.

Stephen Mann, vysokopostavený americký predstaviteľ, pred niekoľkými rokmi úprimne priznal, že v 80. rokoch minulého storočia USA použili proti ZSSR stratégiu riadeného chaosu a prostriedkami jej realizácie boli trhové reformy a “demokracia” ako forma politickej modernizácie. Americká logika udalostí posledných desaťročí je nasledovná: ak nemôžete priamo obsadiť určité zóny a odísť z nich, potom v nich musíte, po prvé, vytvoriť chaos a podľa možnosti rozdrobiť veľké mocenské formácie na menšie; po druhé, zorganizovať nestabilitu.

Víťazstvo zoskupenia nadnárodných korporácií nad národným štátom je porážkou východného (atlantického) establishmentu USA. Moderný svet je tak organizovaný, že jedna štruktúra ako svetový hráč môže zastupovať niekoľko štátov (alebo vo všeobecnosti, ako Vatikán, nezastupuje žiadne konkrétne štáty) a jeden a ten istý štát môže byť zastúpený viacerými hráčmi patriacimi do rôznych nadnárodných zoskupení alebo rádov.

Z toho vyplýva, po prvé, rozvoj zásadne nových foriem skrytej zahraničnej politiky, ktoré sa výrazne líšia od skrytej politiky minulosti; po druhé, rozvoj skrytej “zahraničnej politiky” – tak je to v množnom čísle. Subjektmi skrytej zahraničnej politiky sú integrované zoskupenia nadnárodných korporácií, špeciálnych služieb, finančných, náboženských, informačných a akademických štruktúr rôznych krajín. Korporatokracia je na rozdiel od štátno-monopolnej buržoázie nadnárodná (supra-) a zároveň infranacionálna. Hráči svetovej platformy predstavujú rôzne sily.

Integrácia rôznych svetových (od 80. rokov 20. storočia globálnych) hráčov nevylučuje rozpory a ostré konflikty medzi nimi.

Štruktúry a zoskupenia, do ktorých sú páni svetovej hry organizovaní, vedú medzi sebou neľútostný boj, ale boj podľa určitých pravidiel. Aspoň doteraz to tak bolo. Zachovajú sa tieto pravidlá, keď sa boj o budúcnosť v krízových podmienkach nevyhnutne vyostrí? Existujú pochybnosti. Hlavným cieľom je vytvoriť nový svetový poriadok, v ktorom si súčasní “páni finančných kruhov” zachovajú svoju moc a privilégiá, zredukujú počet obyvateľov planéty a pokúsia sa zaviesť prísnu kontrolu kvázi kastového typu nad tými zvyšnými pomocou bankových kariet, zabudovaných biočipov, prípadne premenou na bytosti iného sociobiologického typu.

Problémy západnej elity sú čoraz vážnejšie. Formoval ju kapitalistický systém, éra kapitalizmu, kresťanstvo a európska civilizácia. Kapitalistická epocha sa však končí, kapitalizmus sa rozkladá, európska civilizácia sa zdá byť prežitá, biely človek, jej nositeľ, nereprodukuje svoj druh, katolicizmus sa zmenil na nábožensko-finančný Vatikán, biblický projekt ako prostriedok ovládania más prakticky nefunguje. Západná elita začína vykazovať známky nedostatočnosti a dokonca degenerácie à la Buddenbrokes, len namiesto štyroch generácií sú tu štyri storočia.

Inými slovami, v podmienkach krízy sa hra akoby začína odznova. Dokáže sa západná elita znovu vytvoriť v súlade s novými podmienkami, obnoviť sa a vytvoriť nové formy (seba)organizácie? Nové poznanie sveta a človeka ako psychohistorickú zbraň? Stredná Ázia môže v 21. storočí zohrávať osobitnú úlohu. Slová, ktoré o Afganistane kedysi vyslovil básnik Ikbal (“srdce Ázie”) a lord Curzon (“kapitánsky mostík Ázie”), sa naň dajú aplikovať aj dnes. Preto americký pokus vstúpiť do Afganistanu nie je náhodný. Ďalšia vec je, že Američania, podobne ako Rusi, sa nepoučili z britskej lekcie z histórie a strčili nos do krajiny, ktorá sa nie náhodou nazýva “cintorín impérií”

V XVII-XVIII stor. Rusko a čchingská Čína stlačili Strednú Áziu do zovretia, čím výrazne obmedzili jej schopnosť ovplyvňovať svet alebo dokonca mať v ňom nejaký vážny význam. Rusko si dokázalo udržať svoju časť Strednej Ázie až do konca dvadsiateho storočia, ale po rozpade ZSSR začala Stredná Ázia opäť zohrávať vážnu úlohu vo svetovej geopolitike a geoekonomike (“centralita 2”), ale už nie ako zdroj zmien, ale ako geopolitická platforma na vytváranie problémov pre Irán, Rusko, Indiu a Čínu.

V súvislosti s novou centrálnou pozíciou Strednej Ázie budú zainteresované sily a štruktúry robiť všetko pre to, aby sa ohnisko nestability rozšírilo z “úzkej”, “malej” Strednej Ázie do Veľkej Strednej Ázie (Veľká Stredná Ázia zahŕňa okrem spomínaných aj iránsku provinciu Chorásán, indický Kašmír, Mongolsko, v Číne Tibet, Čching-chaj, Sin-ťiang-Ujgurský okres a Vnútorné Mongolsko), čím sa vytvoria problémy predovšetkým pre Čínu;

Po druhé, spojiť blízkovýchodné ohnisko nestability so stredoázijským, vytvoriť obrovský pás, oblúk, vír alebo, ak chcete, čiernu dieru chaosu v Starom svete, v Eurázii, aplikovať stratégiu organizovaného chaosu na Heartland. Parafrázujúc Mackindera môžeme povedať: kto dnes chaotizuje Heartland, chaotizuje celý svet, a tak ním manipuluje. Iná otázka je, či bude celý svet súhlasiť s tým, aby bol chaotizovaný?

Samozrejme, veľmajstrov svetovej šachovej hry je veľmi ťažké prekonať. Je však možné – celkom v duchu De Bonovho “laterálneho myslenia” – ísť aj opačným smerom, a to odstrániť figúrky zo šachovnice a zasiahnuť ľstivého veľmajstra samotnou šachovnicou. Adekvátna reakcia amatéra na profesionála! Nehovorím o tom, že po prvé, chaos vypúšťa z fľaše také gény, ktoré môžu zničiť majstra-šachistu. Po druhé, žiadny veľmajster nedokáže vypočítať všetky možnosti. Preto tento článok ukončím príkladom z dejín štátu, ktorým som začal – Rímskej ríše.

Rok 451. Rimania pod vedením svojho posledného veľkého generála Aecia a ich spojenci Vizigóti pod vedením Teodoricha  bojovali proti Hunom v bitke na Katalaunských poliach . Po prudkom daždi Attila ustúpil, ale na druhý deň Aecius v bitke nepokračoval. Vypočítal si perspektívu: Teodorich – spojenec nespoľahlivý a v budúcich prípadoch vrátane vnútrorománskeho Attilu môže byť užitočný. Aecius, zdá sa, vypočítal všetko – okrem jedného: nevedel, že cisár Valentinián III. už prikázal po návrate do Ríma ho zabiť. Kalkulujú Páni svetového chaosu s tým, že v lone ich spoločnosti, ako “mimozemšťania”, “mimozemšťanky”, v ľudskom organizme už dozrieva prichádzajúci Attila? ,,

A ako zistiť, či nevybuchne zvnútra, globalizátormi vytvorený Nový svetový poriadok chaosu v tej chvíli, keď sa bude zdať, že Nový svetový poriadok chaosu sa stáva skutočnosťou . Narazil na to čo nepredvídal , že opäť tu máme nie jedného ale viacerých ,,veľkých generálov,, ,ktorý ako protiváhu chaosu ponúkajú svetu iný nový poriadok založený na vzájomnom rešpekte a spolupráci … a na to nepotrebujú svetového policajta !

Miloš Vaňo – Veget