Racionalita rovnováhy

(Mali by čítať všetci, najmä mnohí politici, novinári, úradníci, … aby pochopili, že už pred viac ako 2500 rokmi boli ďaleko múdrejší ľudia ako oni dnes)

Démokritos – jeden z najväčších antických filozofov, narodil sa okolo roku 460 pred našim letopočtom v Abdére. Rozpracoval tzv. atomistickú filozofiu, čo bol jeden z najvýznamnejších systémov staroveku. Preslávený je Démokritov výrok, že by radšej našiel jeden jediný príčinný výklad, ako by získal Perské kráľovstvo. Venoval se matematike, astronómii, zemepisu/geografii, hudbe, poézii, medicíne a etike. Z jeho diela sa zachovali najmä texty filozofické. Démokritos bol jedným z prvých filozofov, ktorí sa venovali etike systematicky. Vo svojom diele „O mravnej zodpovednosti“ odvodzuje pravidlá konania, dôsledne zo vzťahov medzi ľuďmi. Vyslovil pozoruhodné názory o vzťahu občana ku štátu, o vzťahu k priateľom, o mravnej zodpovednosti.

Štátne záležitosti je treba považovať za najdôležitejšie medzi všetkými ostatnými aby boli dobre riadené, pri tom sa nesmie jednať konfliktne proti slušnosti, ani si osvojovať silu proti prospechu celku. Veď dobre riadený štát je najväčším úspechom a na tom všetko záleží. Ak toto trvá neporušené, trvá všetko a keď to hynie, hynie všetko.

Učme sa štátnickému umeniu, ktoré je najväčšie a podstupujme námahy z ktorých vznikajú ľuďom veľkosť a sláva. Spoločné problémy sú ťažšie ako tie u jednotlivca, lebo tu nie je nádej na pomoc. Svornosťou/spolupatričnosťou je možné vykonať veľké diela, konflikty sú zlom pre obe strany (sú rovnako fatálne) pre víťazov aj porazených stíha ich rovnaká skaza. Od prírody prináleží vláda zdatnejšiemu, je ťažké byť pod vládou niekoho horšieho. Ak zlý ľudia získavajú úrady, čím menej si ich zasluhujú tým viac sa stávajú nedbalejšími a sú plný nerozumu a drzosti.

Na chyby si pamätajú ľudia viac ako na správne činy a veru je to tak spravodlivé, ako ten ktorý vracia zverené mu peniaze nemusí byť chválený. Za to ten ktorý ich nevracia má mať zlú povesť má byť stíhaný, rovnako ako úradník, lebo nebol zvolený preto aby jednal zle/chybne ale DOBRE.

Chudobe v demokratickom štáte je potreba dať o toľko prednosť pred tzv. blahobytom u samovládcov, o koľko dávame prednosť slobode pred otroctvom. Zákon chce prospievať životu ľudí, ale môže to len vtedy, keď chcú aby sa im darilo dobre, lebo len tým ktorí ho počúvajú/naplňujú prejavuje svoju dokonalosť. Zákony by nebránili aby žil každý podľa vlastnej chuti, keby neubližoval jeden druhému, lebo závisť spôsobuje začiatok sváru/konfliktu. A tých ktorí páchajú činy hodné vyhnanstva alebo väzenia, alebo tých ktorí zasluhujú pokutu je potrebné odsudzovať a nie prepúšťať. Ktokoľvek ich proti rozumu prepúšťa, riadiac sa ziskom alebo rozkošou, dopúšťa sa BEZPRÁVIA a musí mu to zvierať srdce.

Dobré je nie nekrivdiť, ale ani nechcieť krivdiť. Človek je vážený, alebo nevážený nie len podľa toho čo činí, ale aj podľa toho čo chce/mieni činiť. Ukáže sa lepším podnecovateľom k čestnosti/cnosti, kto používa povzbudzovanie a presvedčivého slova, než ten kto používa zákona a násilie. Lebo je pravdepodobné, že tajne pácha hriech, ten kto je vrátený od bezprávia zákonom a ten kto je privedený k povinnosti presviedčaním, nekoná nič nesprávneho ani tajne ani zjavne. Preto ak niekto jedná s porozumením a znalosťou, stáva sa zároveň statočným a priamym. Je lepšie vytýkať vlastné chyby než cudzie. Má sa dôverovať nie všetkým, čo je pochabé, lež váženým. Toto je znakom rozumného človeka. Nebuď ku všetkým podozrievavý, ale opatrný a pevný. Je treba kontrolovať zlého, aby sa nechopil vhodného okamžiku.

Ak činíš dobrodenie, dávaj pozor na toho kto ho prijíma, aby nebol podvodníkom a nesplatil dobré zlým. Dobrodenie máme prijímať s tým, že zaň dáme väčšiu odplatu. Malé dobrodenia v pravý čas sú najväčšie pre tých ktorí ho dostávajú. Kto nikoho nemiluje, nie je milovaný ani jediným človekom. Každá nevraživosť je nerozumná, lebo pozorujúc protivníkovu škodu – nehľadí k vlastnému prospechu.

Strach vzbudzuje lichotenie, ale nezískava náklonnosť. Tí ktorým pôsobia rozkoš nehody blízkych nechápu, že striedanie osudu je všetkým spoločné a nemajú svoju vlastnú radosť. Pocty mnoho zmôžu u rozumných ktorí chápu, že sa im dostáva pocty. Závistník pôsobí žiaľ sám sebe, ako by bol svojim vlastným nepriateľom.

Nezasluhuje aby žil, kto nemá ani jedného šľachetného priateľa. Priateľstvo jediného rozumného človeka je lepšie ako priateľstvo všetkých nerozumných. U koho dlho nevydržia vyskúšaní priatelia, má zlú povahu. Ak upadnú priatelia zo zámožnosti do chudoby, mnohí sa od nich odvracajú. Mnohí ľudia ktorí sa zdajú byť priateľmi, nimi nie sú. A iní ktorí sa nezdajú nimi sú. V šťastí je ľahké nájsť priateľa. V nešťastí ale zo všetkého je to najťažšie. Kto rád vyjadruje pohanu, nie je nadaný (nemá talent/schopnosť) ku priateľstvu.

Podvodníci a pokrytci sú takí ľudia, ktorí všetko robia slovom a nič činom. Rovnaké zmýšľanie spôsobuje priateľstvo. Nie sú všetci príbuzní priateľmi, ale tí ktorí v zhode usudzujú o prospešnom. Nepriateľstvo príbuzných býva omnoho obtiažnejšie, než nepriateľstvo cudzích.

Ľuďom sa zdá, že mať deti je jednou z nevyhnutných vecí od prírody a od akéhosi dávneho poriadku. Iste sa to zdá aj ostatným živočíchom, lebo všetci majú mláďatá v zhode s prírodou, v nijakom prípade kvôli prospechu, naopak. Keď sa mláďa narodí, každá sa namáha podľa možnosti, bojí sa o ne pokiaľ sú malé a zarmucuje ich pokiaľ sa im niečo stane. Taká je povaha všetkých tvorov ktorí majú dušu a človeku sa dokonca stalo predstavou, že mu z potomka pribúda nejaký prospech. Nezdá sa mi nutným mať deti, lebo v deťoch tkvie mnoho veľkých nebezpečí, mnoho žalostí a málo blaha, toho len nepatrne a skromne. Výchova detí je neistá vec, lebo úspech je tu plný zápasov a starostí a neúspech je väčší nad iné bolesti.

Vzdelanosť je šťastným ľuďom ozdobou a nešťastným útočiskom. Zo všetkého najhoršie je mládež vychovať k ľahkomyseľnosti, práve ona rodí také rozkoše z ktorých vzniká zloba. Otcova umiernenosť je deťom najmocnejším napomenutím. Všetky práce sú príjemnejšie ako nečinnosť, ak sa dosahuje toho kvôli čomu sa pracuje, alebo je pravdepodobné, že sa toho dosiahne. Ani umenia ani múdrosti sa nedosiahne pokiaľ sa človek k tomu neučí. Krásnych vecí sa dopracuje učením námahou, zato škaredé veci sa upracú sami bez námahy.

Ten kto dostane dobrého zaťa, nájde syna. Kto nedostane, stráca aj dcéru. Byť ovládaný ženou je najväčším násilím na mužovi. Žena je nad muža omnoho bystrejšia v zlomyseľnosti. Ozdobou pre ženu je mlčanlivosť. Krásna je aj prostá/jednoduchá ozdoba.

Dobrovoľné námahy uľahčujú znášanie tých nedobrovoľných. Márne sa lopotí ten ktorý chce priviesť k rozumu toho kto si myslí, že má rozum. Kto rád odporuje a mnoho tára, je neschopný naučiť sa potrebnému. Je pýchou mnoho hovoriť a nič nechcieť počuť. Stály kontakt so zlými zväčšuje sklon ku zlobe/zlomyseľnosti. Rozumné používanie peňazí je užitočné k štedrosti a k prospechu ľudu/ľudí. Nerozumné používanie peňazí je náklad neprospešný celku.

Dobrý človek nedbá, ak ho hania zlí. Je treba byť dobrým, alebo aspoň dobrého napodobovať. Ľútosť nad hanebnými činmi je záchrana života. Je veľkomyseľnosťou kľudne znášať urážku. Je zlé napodobniť zlý čin a ani nechcieť napodobniť ten dobrý. Je hanba starať sa o cudzie veci a nepoznať vlastné. Neustále odhodlávanie sa, činí skutky nedokončenými. Nesnaž sa všetko vedieť aby si sa nestal všetkého neznalý. Zabúdanie na vlastné nedostatky plodí drzosť. Náhoda predkladá bohatý stôl, umiernenosť ale dostatočný. Odvaha je začiatkom činu, osud je ale pánom výsledku.

Nesluší sa o nič viacej sa hanbiť pred ľuďmi, ako pred samým sebou a o nič viac konať zlo ak sa o tom nik nedozvie, než sa o tom dozvedia všetci ľudia. Je treba hanbiť sa najviac za seba samého a tento zákon má byť daný duši – nerobiť nič neprístojného.

Pripravil 1.11.2023, Peter Ponický Lošonci