Založ si blog

Začína sa najbrutálnejšia fáza svetovej krízy.

Autor príspevku: Andrej Fursov, Ruská federácia, 28. decembra 2023

Normálne fungovanie kapitalizmu si vyžaduje nekapitalistické zóny. Vždy, keď došlo k ďalšiemu cyklickému poklesu globálnych ziskov, kapitalistický systém reagoval expanziou a premenou vonkajšej nekapitalistickej zóny na kapitalistickú perifériu s lacnou pracovnou silou a novými trhmi (nútené vytváranie kolónií a polokolónií) a tak ďalej až do ďalšieho obdobia.

 

Globalizácia spacifikovala jadro, odstránila systémový antimus a v podstate potlačila možnosti boja periférnych spoločností za lepšie postavenie vo svetovom systéme, za lepšie vyjednávacie pozície vo vzťahu k jadru, t. j. globalizácia víťazne vyriešila problémy, s ktorými kapitalizmus zápasil celé 20. storočie. Víťazstvo však skrývalo prázdnotu: každé získanie je strata a každá strata je získanie – po vyriešení neriešiteľných strednodobých problémov kapitalizmu globalizácia vytvorila neriešiteľné dlhodobé problémy, v dôsledku čoho bola situácia kapitalistického systému na prelome XX a XXI. storočia oveľa horšia ako na prelome XIX a XX. storočia: zeitnot a zugzwang zároveň s perspektívou novej vojny – len už sociálnej, vysokých proti nízkym a stredným vrstvám. V skutočnosti sa táto vojna už začala. Prečo a ako?

 

Veľmi jednoducho. Ako už bolo spomenuté, normálne fungovanie kapitalizmu si vyžaduje existenciu nekapitalistických zón, o ktoré bojuje. Na konci dvadsiateho storočia kapitalizmus tieto zóny “porazil” – globalizácia ich zlikvidovala, čím sa celý svet stal kapitalistickým. To však znamená, že proces znižovania svetového zisku teraz hrozí, že sa stane trvalým. Svetová “železná päta” stojí pred voľbou: buď strata značnej časti ziskov, privilégií a možno aj moci, alebo prechod od extenzionizmu k intenzicionizmu, t. j. najmä k vnútorným zdrojom ťažby a akumulácie zisku, k zintenzívneniu vnútrokapitalistického vykorisťovania v samotnom jadre a jeho enklávach po celom svete. Takejto “zmene míľnikov” stojí v ceste mnoho vecí.

 

Patria k nim formálne demokratické inštitúcie buržoázneho jadra kapsystému, občianska spoločnosť, národný štát, “univerzálne hodnoty” a mnohé ďalšie výdobytky nižších a stredných vrstiev z rokov 1830/1840 – 1960/1970. V skutočnosti ide o transformáciu samotného kapitalizmu ako systému ako celku, od ktorého sa, ako sa ukazuje, musí kapitál oslobodiť. Na rozdiel od všeobecného presvedčenia sa kapitalizmus ako systém neredukuje na čistý a bezhraničný triumf kapitálu. Kapitál existoval pred kapitalizmom a bude existovať aj po ňom. Kapitalizmus (jadro) je komplexný systém ekonomických, sociálnych a politických inštitúcií, ktorý obmedzuje kapitál v jeho vlastných dlhodobých záujmoch a bráni mu, aby obsiahol a pohltil všetko naraz.

 

Súhrnný kapitalista je kapitál obmedzený národným štátom, občianskou spoločnosťou a demokratickými politickými inštitúciami. Oslobodenie kapitálu (trhu) od týchto inštitúcií je pre kapitál výhodné, ale pre kapitalizmus deštruktívne. Kedysi bolo v záujme kapitálu vytvoriť kapitalistický systém (a v záujme dominantných skupín stať sa buržoáziou, presnejšie “agregátnym kapitalistom”). Nie je prekvapujúce, že v istom okamihu si záujmy kapitálu vyžiadajú (už vyžiadali) demontáž kapitalizmu – len tak si dominantné skupiny môžu zachovať svoje privilégiá a moc a premeniť kapitál na iné formy nadvlády.

 

Vonkajšia expanzia kapitálu (a kapitalizmus bol systémom štátno-politickej organizácie vonkajšej, globálnej expanzie kapitálu) sa skončila: kapitalizmus obsiahol celú planétu a preto už nie je potrebný v tom zmysle, že nielenže nemôže zabezpečiť rast zisku, ale ani zastaviť proces jeho úpadku. Preto rozsiahly útok na demokratické inštitúcie, oslabovanie verejno-právnej sféry, degenerácia politiky na kombináciu administratívneho systému a šoubiznisu, “zanikanie” národného štátu s posilňovaním (globálneho) trhu finančného kapitálu nie je ničím iným ako čiastočne spontánnym a ešte viac riadeným procesom demontáže kapitalizmu. Odstráňte všetky prekážky, ktoré stoja kapitalizmu v ceste, nechajte ho naplno sa realizovať vo svetovom meradle, nechajte ho stať sa globálnym – a zničíte ho. Tá časť svetového vrcholového vedenia vrátane amerických neokonzervatívcov, ktorá odstraňuje všetko, čo obmedzuje kapitál a realizáciu záujmov USA ako zoskupenia nadnárodných korporácií, ničí kapitalizmus oveľa rýchlejšie a účinnejšie ako ľavicové hnutia 20. storočia, ktoré v skutočnosti tým, že bránili sebarealizácii kapitálu, ho v konečnom dôsledku vo väčšej miere posilnili a oddialia jeho koniec.

 

Globalizácia je smrteľnou hrou kapitalizmu. “Finalizácia” kapitalizmu však vôbec nie je stoický proces; demontáž tohto systému je vedomý proces. Som pripravený ísť ešte ďalej a tvrdiť, že kolaps komunizmu v ZSSR sa zhodoval so začiatkom demontáže kapitalizmu ako systému západnými špičkami. Navyše ide o dve strany tej istej mince – úpadok a pád (zdravíme Gibbona) kapitalizmu, boj medzi vyššou a strednou triedou o to, kto koho vylúči z budúceho postkapitalistického sveta, na ktorého kostiach bude postavený.

 

Za podmienečný dátum začiatku demontáže kapitalizmu možno považovať rok 1975, keď na žiadosť Trilaterálnej komisie S. Huntington, M. Crozier a Dz. Watanuki pripravili správu “Kríza demokracie”. Tento dokument jasne identifikuje hrozby pre vládnucu vrstvu – predovšetkým skutočnosť, že demokracia a sociálny štát, ktoré sa formovali v povojnovom období, začínajú pôsobiť proti nej. Pod krízou demokracie sa nemyslela kríza demokracie vo všeobecnosti, ale vývoj demokracie, ktorý je nepriaznivý pre vrchnosť. Správa tvrdila, že rozvoj demokracie na Západe viedol k obmedzeniu moci vlád, že rôzne skupiny využívajúce demokraciu začali bojovať za práva a privilégiá, ktoré si predtým nikdy nenárokovali, a že tieto “excesy demokracie” sú výzvou pre existujúci systém vlády. Hrozba pre demokratickú vládu v USA nie je vonkajšia, píšu autori; jej zdrojom je “vnútorná dynamika samotnej demokracie vo vysoko vzdelanej, mobilnej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje vysokým stupňom (politickej. – A. F.) participácie”.

 

Záver: je potrebné podporovať neangažovanosť más v politike, rozvíjať určitú apatiu, umierňovať demokraciu, vychádzajúc z toho, že je to len spôsob organizácie moci, a vôbec nie univerzálny:

“V mnohých prípadoch môže potreba odborných znalostí, nadradenosti v postavení a hodnosti (senyority), skúseností a špeciálnych schopností prevážiť nad nárokmi demokracie ako spôsobu konštituovania moci”. Hlavným sociálnym cieľom procesu “krízového manažmentu” demokracie bola stredná trieda. A to nie je náhoda. Práve stredná trieda sa stala hlavným masovým príjemcom povojnových tridsiatich rokov. Prerozdeľovanie spoločenského produktu prostredníctvom daňového systému premenilo značnú časť strednej triedy a dokonca aj časť robotníckej triedy na akúsi “socialistickú buržoáziu”. Samozrejme, “normálna” buržoázia nezapojila prerozdeľovací mechanizmus z dobroty srdca. Sociálny štát je jasnou odchýlkou od logiky vývoja a podstaty kapitalizmu, ktorú možno len v malej miere vysvetliť záujmom o vytvorenie dopytu a spotrebiteľov po masových produktoch.

Hlavným bodom je niečo iné – prítomnosť systémového antikapitalizmu (historického komunizmu) v podobe ZSSR. V 60. rokoch 20. storočia začala stredná trieda na Západe, podporovaná silnými ľavicovými stranami, vyvíjať vážny politický tlak na vrchol a požadovať ďalšie ústupky. Sociálny štát v tom istom čase dosiahol hranice svojej účinnosti a začal zlyhávať. Inými slovami, stredná trieda a štát blahobytu, ktorý fungoval prevažne v jej záujme, sa stali príliš ťažkým bremenom pre kapitalsystém aj v jeho bohatom jadre a rozpor medzi strednou triedou (“socialistickou buržoáziou”) a vrchnosťou (“kapitalistickou buržoáziou”) sa čoraz viac vyostroval, najmä keď sa svetové hospodárstvo začiatkom 70. rokov dostalo do obdobia dlhotrvajúcej krízy (ropná kríza, stagflácia atď. – skrátka B-fáza Kondratievovho cyklu, ktorá nahradila A-fázu z rokov 1945 – 1973) a sociálny koláč sa začal zmenšovať.

Také prekážky, ako sú demokratické inštitúcie, stranícko-politický systém, sociálny štát ako forma národného štátu, určitý súbor hodnôt a sociálno-ekonomických regulátorov, stáli v ceste realizácii triednych záujmov buržoázie v jej konaní voči strednej a robotníckej triede. “Kríza demokracie” tieto inštitucionálne prekážky jasne zaznamenala a stala sa návodom na konanie, ktoré sa prejavilo v teórii (na svetlo sveta sa dostal Popper a ešte nešťastnejší Hayek) aj v praxi – nástupom trhových fundamentalistov k moci vo Veľkej Británii (Thatcherová, 1979) a v USA (Reagan, 1981), ktorí začali útok na stredné a robotnícke triedy (podľa predpisov “lekárov” v “Kríze demokracie”).

 

Podstatou prelomovej éry 1970-tych až 2050(?)-tych rokov je predovšetkým zrušenie kapitalizmu. Tri hlavné otázky, na ktoré musí odpovedať, sú:

  1. aký typ spoločnosti nahradí kapitalizmus;
  2. aký bude pomer evolučných a revolučných faktorov v priebehu zlomu;
  3. na čí úkor a v prospech koho sa uskutoční systémová transgresia – kto uchopí tromfy v novom prekresľovaní máp dejín, ako by povedal F. Braudel, alebo nad kým sa uzavrú vlny pokroku, ako by povedal B. Moore.

 

Zatiaľ sa vlny uzatvárajú nad nižšími a strednými spoločenskými vrstvami/skupinami – zrod kapitalizmu a jeho smrť (alebo vstup do neho a výstup z neho) charakterizuje ofenzíva vysokých proti nízkym. Hoci sa už koncom 20. storočia objavila sociologická teória “20:80” (t. j. 20 % – bohatí, 80 % – noví a starí chudobní a prakticky žiadna stredná trieda – rozplynula sa: menšine sa podarilo vyškriabať sa nahor, väčšina vstúpila do radov nižších tried), predsa len stredné vrstvy jadra v 80. a 90.tych rokoch, dostali určitý oddych.

V 80. rokoch “železná päta” drvila najmä stredné triedy Latinskej Ameriky a najvyspelejších krajín Afriky – štrukturálne reformy MMF v Latinskej Amerike zničili takmer celú starú strednú triedu tohto regiónu. A v 90. rokoch išli pod nôž aj stredné vrstvy bývalých socialistických krajín: ak na prelome 80. a 90. rokov žilo vo východnej Európe (vrátane európskej časti ZSSR) pod hranicou chudoby 14 miliónov ľudí, v roku 1996 to bolo už 168 miliónov! Ide o sociálnu vojnu vrcholov vrcholového systému proti spodným a stredným vrstvám, ktorá sa nazýva globalizácia!

Globalizácia je v skutočnosti v mnohých ohľadoch obdobou anglických ohrád zo 16. – 17. storočia – len v globálnom meradle; ciele sú rovnaké: prerozdelenie príjmov a majetku v prospech horných 20 % obyvateľstva (mimo jadra kapitalsystému – 3 – 10 %), vytváranie nových bohatých a nových chudobných v krutej politicko-ekonomickej hre s nulovým súčtom – ak niekto dostane viac, niekto dostane menej. V tejto súvislosti je symbolické, že v 90. rokoch v Rusku proporcionálne pribudlo milionárov a bezdomovcov.

Súčasne s oslabovaním strednej triedy prebiehajú procesy erózie verejno-právnej sféry (“koniec verejného človeka” – články a knihy s takýmto názvom nie sú novinkou) a oslabovania občianskej spoločnosti; politika sa čoraz viac mení na viac či menej škaredú kombináciu administratívneho systému a šoubiznisu; depolitizácia a decivilizácia (od občianskej spoločnosti) spoločnosti hrozí, že predstavitelia už upadajúcich disciplín – sociológie a politológie – zostanú bez práce.

Z hľadiska inštitucionálneho rámca kapitalsystému je však azda najzávažnejším problémom oslabovanie (na Západe sa používajú aj termíny “topenie” a “hrdzavenie”) národného štátu. Možno pokojne tvrdiť, že práve národný štát a stredná trieda s jej ekonomickými a sociálnymi formami sú nosnými štruktúrami kapitalizmu ako osobitného historického systému. Ich oslabenie a ešte viac ich odchod je rozlúčkovou poklonou kapitalizmu. Národný štát upadá z viacerých vzájomne súvisiacich dôvodov naraz, a preto musíme hovoriť o systémovom procese.

 

Prevzaté z Armádneho magazínu z 29.12.2023

Volím mier nie strach

05.04.2024

Tak aktuálne aj dnes … snáď čitateľ pochopí v tom pozitívnom slova zmysle aktuálnosť aj dnes pred druhým kolom volieb prezidenta ,že oproti roku 2014 sa veľa nezmenilo . Ba nejaká zmena tu nastala – vyrástla nám generácia ,ktorá sa ,,chce,, politicky angažovať ak sa tak ten ,,progres,, dá nazvať . Ideológia ,ktorá sa nám tu naprieč európou zasieva má však [...]

Liberalizmus si začal písať svoj testament už v 16. storočí

22.03.2024

(sloboda neznamená nespútanosť, nezodpovednosť a zotročovanie iných … ) Aj keď sa to dnes nezdá, základnou charakteristikou človeka a jeho pôsobenia navonok sa už veľmi dlho identifikuje ako humanita, či sa to niekomu páči, alebo nie, je to MORÁLKA. Všetci mentálne zdraví ľudia o nej vedia a dokonca ju majú v sebe a to aj bez vonkajšieho pôsobenia tušených [...]

Perla , ,idiotizmu, , z Parížskeho samitu

27.02.2024

Na tlačovej konferencii po samite v Paríži Macron uviedol, že Západ identifikuje tretie krajiny, ktoré sa môžu podieľať na dodávkach munície na Ukrajinu. Uviedol, že k českej iniciatíve na nákup munície pre Ukrajinu by sa mohlo pripojiť 15 štátov. Český prezident Petr Pavel v polovici februára na Mníchovskej konferencii ponúkol Ukrajine dodať státisíce [...]

USA Poľsko Duda Trump Stretnutie

Poľský prezident Duda si pochvaľuje priateľské stretnutie s Trumpom

18.04.2024 12:24

Hovorili aj o Dudovom návrhu, aby členovia NATO zvýšili svoje výdavky na obranu na tri percentá svojho hrubého domáceho produktu.

Branislav Zurian

U Zuriana došlo k mnohým zmenám. Boli nevyhnutné, tvrdí Šutaj Eštok

18.04.2024 11:36, aktualizované: 12:27

Zmeny mali podľa ministra vnútra prispieť k ukončeniu vojny v bezpečnostných zložkách.

parlament

Poslanci riešili zmeny v zložení výborov, čaká ich aj hodina otázok

18.04.2024 11:20

Dôvodom je nastúpenie nových poslancov do parlamentu.

Boris Beňa

Šutaj Eštok: Beňu v Kongu zadržali podľa informácii zo SIS pre podozrenie zo špionáže

18.04.2024 10:50

V roku 2021 bol Beňa odsúdený na trojročný trest s podmienečným odkladom na päť rokov.