Racionalita rovnováhy

Odchod deväťdesiatosemročného Jacqua Delorsa v posledných dňoch minulého roka prešiel bez väčšej pozornosti našich médií. Prvý kto si na tohto politika spomenul bo bývalý predseda SDĽ Peter Weiss  , bývalý veľvyslanec v Maďarsku a Českej republike druhým bol Peter Drulák  /český politolog, v letech 2004 až 2013 ředitel Ústavu mezinárodních vztahů, v letech 2014 až 2015 první náměstek ministra zahraničních věcí ČR, v letech 2017 až 2019 velvyslanec ČR ve Francii./  

Nedá mi neporovnať práve v kontexte tohto roku konajúcich sa eurovolieb  ich reakcie na úmrtie tohto štátnika. / je treba objektívne priznať ,že Peter Weiss sa nepodujal o komplexnejšie zhodnotenie tohto politika /  ,ale aj tak sa dá z jeho reakcie mnohé vyčítať  – citujem :            ,,Európska únia potrebuje lídra Delorsovho formátu

Dnes zomrel / 27.12.2023/  Jacques Delors, trojnásobný predseda Európskej komisie v rokoch 1985-1994. Aj vďaka nemu máme jednotný trh, Schengenský priestor a spoločnú menu euro. Stál tiež pri zrode politiky rozširovania EÚ o štáty zo strednej a východnej Európy. Tešil sa všeobecnému rešpektu a úcte. Vzišiel zo socialistickej politickej rodiny. Česť jeho pamiatke.

Európska únia by v súčasnom zložitom období potrebovala politického vizionára a reformátora jeho formátu. Vzíde z nových politických pomerov po voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2024 takáto alternatíva ?! ,,

Sotva , nakoľko dnešná politická garnitúra nemá ani na to aby demokraticky vedela riadiť jednotlivé národné štáty  a čo už potom  byrokrati nikým nevolení ! EU parlament je zatiaľ iba nástroj pre prijímanie pravidiel ,ktoré v podstate väčšina odmieta .  /Nezaškodí v tejto súvislosti spomenúť ,že EÚ v podstate vznikla na základe vytvorenia medzivládneho hospodárskeho združenia EHS postupne transformovaného Maastrichskou zmluvou na ES a Lisabonskou na EU . Hra elít hlavne z Francúzska a Nemecka sa podobá tomu žaláru národov ,ktorý tu bol už za Napoleona a následné chúťky podľa vzoru Rímskej ríše Mussolinim počnúc ,Hitlerom a Stalinom končiac . /   A tak sa EÚ stáva  Európou z donútenia a prichádza ,na veľkú škodu , o demokratickú podporu jej obyvateľov .

Petr Drulák, ktorý pozorne sleduje francúzsku politiku, si v súvislosti s úmrtím Jacqua Delorsa  všíma zaujímavú vec: ako ovplyvnili francúzski socialisti nástup globálneho kapitalizmu a liberalizmu- citujem :

,,Keď sa po roku 1989 začala stredná Európa obracať k Západu, stál na čele Európskej komisie a bol pre naše krajiny jednou z tvárí európskej nádeje. Mainstream si ho pripomenul predovšetkým ako veľkého Európana, ktorý dohliadal nad posledným veľkým integračným posunom – trojskokom k jednotnému trhu, spoločnej mene a Európskej únii, zavŕšeným maastrichtskou zmluvou.

Maastricht je však aj míľnikom tragickým. Európska konštrukcia je odmietnutá v Dánsku a takmer odmietnutá Francúzskom. Postupne prichádza o demokratickú podporu a stáva sa Európou z donútenia, ktorú treba pred demokraciou chrániť.

Ale Delors hral dôležitú úlohu ešte v jednej tragédii. Asistoval pri premene európskej ľavice zo širokej ľudovej sily usilujúcej sa o sociálnu spravodlivosť na výlučný elitný spolok, ktorý by rád podľa svojich utopických predstáv prevychoval zvyšky svojich voličov i celú spoločnosť. Obidve tragédie majú spoločné znaky: sú vedené tými najlepšími úmyslami a veľkou intelektuálnou silou, aby sa nakoniec v mene liberálnej technokracie postavili proti demokracii.

Delors neprichádza k ľavici z pozícií marxistických, ale kresťanských. Na rozdiel od mnohých svojich spolupútnikov nebol fascinovaný sovietskym experimentom. Od začiatku obhajuje presvedčenie, že je možné skĺbiť slobodu so socializmom, čo v jeho poňatí znamená s ekonomickým plánovaním. Možnosť uskutočňovať toto spojenie získava v roku 1981 ako minister financií Mitterandovej socialistickej vlády v koalícii s francúzskymi komunistami.

Ale radikálne ľavicová hospodárska politika tejto vlády sa čoskoro zrazí s „hradbou peňazí“ – teda finančnými záujmami, ktoré vládu pod hrozbou štátneho bankrotu prinútia k nemenej radikálnemu obratu. Delors a jeho spolupútnici sa však neobracajú k pozíciám kresťanským, ale k liberalizmu, teda ideológii finančných trhov a ich hlavných hráčov.

Na francúzskej ľavici silnie liberálne krídlo, ktoré ju nakoniec celú prevezme. Títo technokrati z elitných škôl sa oháňajú „ekonomickou realitou“, ale majú tým na mysli niečo, čo poznajú z amerických učebníc neoliberálnej ekonómie. Už nechápu, že politický zápas sa vedie práve o podobu reality. Z taktiky a zotrvačnosti síce držia rétoriku sociálnej spravodlivosti, ale v hospodárskej politike ju odbúravajú a nahradia ju modelmi a číslami. ,,

/To všetko sa začalo  Marxom a Engelsom , teda intelektuálmi ,ktorí nepoznali psychologickú podstatu biedy ,ale mali odvahu sa postaviť ako ideoví vodcovia ,,robotníckych más ,, a v ich šľapajach išla väčšina vodcov sociálnej demokracie ./

Peter Drulák pokračuje : ,,Boj za lepší svet presúvajú na ľudské práva: feminizmus, antirasizmus, podporu imigrácie a sexuálnych menšín. Zo širokého ľudového hnutia sa stáva elitný projekt. Ľudové vrstvy nezastupuje, pokúša sa ich prevychovávať technokratickými argumentmi a ľudskoprávnou propagandou.

Jeho hlásateľmi sa stávajú brilantní technokrati ako Laurent Fabius či Pascal Lamy. Prvý z nich ako Mitterandov druhý premiér po tom, čo Delors pred touto ponukou dáva prednosť Bruselu, sa stáva architektom neoliberálneho obratu; ešte aj dnes na politickom dôchodku na čele ústavného súdu dbá, aby zákony nenarušovali vládu liberálnej ideológie. Lamy, najskôr riaditeľ Delorsovho bruselského kabinetu, neskôr európsky komisár pre obchod a šéf Svetovej obchodnej organizácie, sa stal jednou z najviditeľnejších tvárí globálneho neoliberalizmu. Delors je len prvý z plejády medzinárodných hviezd francúzskeho socializmu, ktoré doma nepretržite strácali ľavicových voličov a vonku dotvárali vládu globalizovaného kapitalizmu. Tým posledným, ktorý pred šiestimi rokmi zasadil socialistickej strane ranu z milosti, je Emmanuel Macron.

V strednej Európe sme túto úlohu francúzskych socialistov v deväťdesiatych rokoch vôbec nechápali. Často bolo u nás počuť kritiku Delorsovho Bruselu sprava, ako socialistického projektu. Išlo o zásadné nepochopenie. EÚ deväťdesiatych rokov nebola socialistická, ale liberálna a technokratická. Je pravda, že Delors o sociálnej Európe často a rád hovoril. Ale to, čo na čele Európskej komisie uskutočňoval, bola Európa jednotného trhu a maastrichtských kritérií. Tieto kritériá predstavujú monštruóznu syntézu francúzskej technokracie a nemeckého pedantstva (či ordoliberalizmu, ako sa hovorí v odborných kruhoch), podobne ako o dvadsať rokov neskôr európske migračné kvóty.

Ale Európania si takú Európu neprajú. Liberálne technokratická Európa stráca ich podporu podobne, ako liberálne technokratický socializmus stratil ľavicových voličov. Od Maastrichtu je čím ďalej, tým ťažšie získať súhlas európskych voličov pre čokoľvek, čo z Bruselu prichádza. Ratifikáciu zmlúv v parlamentoch dokáže vládnuca elita väčšinou ešte zariadiť, z referend má však úprimnú hrôzu. Predzvesťou bolo práve francúzske referendum k maastrichtskej zmluve, ktoré k Delorsovej nevôli vyhlásil jeho politický mentor Mitterand.  / ten Mitterand ,ktorý počas vojny slúžil ako úradník v Petenovej vláde  Slobodného Francúzka riadenej nacistami  /

Nakoniec dopadlo v jej prospech, ale len najtesnejšou možnou väčšinou. O dva roky neskôr Delors radšej odmietol naliehanie spolustraníkov, aby v prezidentskom súboji socialistom po Mitterandovi udržal Elyzejský palác proti Chiracovi.

Delors si vtedy zrejme dokázal spočítať, akým neobľúbeným sa stal jeho prúd ľavice pre francúzskeho voliča. V nasledujúcich rokoch mohol pozorovať, ako sa tým istým spôsobom transformuje a rúca celá západná ľavica s ničivými následkami pre západnú demokraciu. Tiež mohol pozorovať, ako sa rozkladá jeho milovaná Európa vytrácaním demokratickej legitimity. Na juhu ju o ňu pripravuje liberálna technokracia počas krízy eurozóny. Na východe, ale nielen tam, je oným hrobárom hodnotový aktivizmus novej elitárskej progresívnej ideologie , ktorá neustále rozširuje nároky migrantov a ďalších menšín proti demokratickej vôli väčšiny.

Rozumel Delors tomu, čo videl? Ak nie, mal by na to vzhľadom na vek azda aj právo. Na rozdiel od svojich nasledovníkov. Blížiace sa európske voľby ukážu, ako dlho sa ešte môžu hrať s demokraciou na schovávačku.,, A to je aj výzva pre nový štýl ľavicovej politiky v Európe .

Bude v silách voličov zabrániť tomuto ,,liberálno – technokraticko- progresivistickému ,, ošialu ,ktorý sa valí Európou ?!

Miloš Vaňo  Veget