V politike neexistujú dobré úmysly iba lokálne a v čase správne činy.
Stačí sa okolo seba obzrieť aby každý čo i len trochu mysliaci tvor uznal presnosť hore uvedenej vety. Jednotvárnosť/jednotnosť prostredia dokážu vytvárať iba niektoré spoločenstvá biologických tvorov a ich účelom je vyvážená efektivita prežitia (mravenisko, včelí plást a úľ, …). Ale z ľudského pohľadu je jednotvárnosť/nemennosť nepekná, nesympatická, ubíjajúca a aj keby efektívna a účelová, tak z pohľadu tvorivého ľudského druhu s časom sa meniacim estetickým vnímaním hmotného Sveta v podstate nebezpečná.
Zdanlivo sa preto vynára otázka konečnosti vývoja, absolútnosti, dokonalosti a teda aj úvahy konca či dosiahnutia vrcholu mentálnej tvorivosti. Keď spolu hovoríme a nemusí to byť ani rôznymi jazykmi a ak sme k sebe úprimný, skoro zistíme, že je mnoho našich názorov a pohľadov rôznych až protichodných. Ak naše slová sú skutočným výplodom našej mysle, potom je nesporné že akékoľvek ľudské spoločenstvo je vo väčšine svojich názorov veľmi diverzifikované/rôzne. Hoc sa dokážeme väčšinovo zjednotiť na niekoľkých málo princípoch správania sa jedincov v spoločnosti/komunite aj komunít navzájom, neznamená to že by sa stratila kriminalita, terorizmus, rôzna religiozita, rôzne jazyky – kultúry – zvyky. Dôvodom je to čomu hovoríme svedomie, uvedomenie si seba a ostatných v istom etickom rámci.
Ak uznáme toto videnie reality, potom musíme prijať aj praktické dôsledky pre svoje činy. Preto aj v politike, ak ktokoľvek hlása, že urobí poriadok a vyhladí na Zemi to či ono, tak je to buď mentálne nevyzretý človek/šialenec alebo manipulátor ktorý sa snaží o nemožné lebo chce zmeniť niečo čo je u tzv. inteligentného tvora nemožné zmeniť, keďže jeho inštinkty spravidla pred-stíha istá úvaha (rozumná či nerozumná). To nastoľuje otázku, môžeme sa kedykoľvek v budúcnosti (aj bez skúmania histórie) dočkať, že by sa v politike neobjavili „revolucionári“ typu Lenina, Hitlera, Pinocheta, Castra, Stalina, Gottwalda, Husáka, Somozu, Trumpa, Fica, Matoviča, Lukašenka, Putina, … Historická skúsenosť hovorí, že každá forma moci raz skončí a je vystriedaná krvavým či nekrvavým spôsobom. Verím, že každý rozumný človek odpovie, že si neželá aby prechod/zmena moci bola násilná/krvavá. Potom je jediný spôsob výkonu politiky podľa väčšinového rozhodnutia ľudí ktorí spoločenstvo/spoločnosť/štát tvorí. Tomu od istej doby hovoríme demokracia (vôľa ľudu) a jej jediná možná vízia je postavená na viere v zmenu. A to nie len zmenu politikov a politických koncepcií, ale aj zmenu názoru na tých ktorých sme predtým politicky podporovali, čo vychádza zo zmeny konania politikov po uchopení moci.
Dnes viac ako kedykoľvek predtým musí človek vládnuť rozumom a citom a týmito svojimi schopnosťami preosievať cez sito svojej podpory či účasti v aktívnej politike. Tým kardinálnym dôvodom pre to je viac možností a schopnosti manipulovať spoločnosť (miasť či klamať) a aj preto sa politici a politické strany najviac boja zmeny a možno preto ich politické vízie sa tak diametrálne rozchádzajú s politickými činmi. Tak sami (vedome či nevedome) zvyšujú napätie v spoločnosti a tak ju zákonite privedú k zmene (aj tu je znať ako je čas relatívnou veličinou).
Preto formulácie politikov o ríši, mocnosti, večnosti, nehynúcej podpore, apod. sú len rétorickým výplodom pre manipuláciu viery v istý model (civilný, náboženský) ktorý však z podstaty nemôže byť univerzálny. Tak ako sa nepodarilo a nepodarí aby ľudstvo vyznávalo jedinú náboženskú predstavu, nepodarí sa globálne vytvoriť jediný spoločenský systém (vyvolený/správny/udržateľný). Každý politik a aj občan by teda mal vychádzať z Einsteinovskej/gravitačnej predstavy dynamiky priestoročasu (časopriestoru) a relativity (dočasnosti) jeho prvkov.
Peter Ponický Lošonci
Tzv. filozofické táraniny, odtrhnuté od... ...
Celá debata | RSS tejto debaty