Racionalita rovnováhy

ALEBO … ?

Západ zrejme rozpútal vo svojej „nedočkavosti“ a koloniálnej tradícii procesy ktoré nie je schopný regulovať ani redukovať.

Pred pár dňami v situácii našej terajšej každodennosti som si len tak v hlave matematizoval pomocou jednoduchej rovnice pomery toho čo je čoraz viac vyplavované na povrch.

Najprv z populačného pohľadu. Západ ktorý deklaruje svoju „neochvejnú“ jednotu zahrnuje USA, Japonsko, EU, Kanadu Veľkú Britániu + Severné Írsko a Austráliu. Etnicky „jednotné“ z pohľadu dneška je jedine Japonské súostrovie. EU je zmes bývalých koloniálnych mocností staroveku, stredoveku a novoveku kapitalizmu + krajiny strednej Európy, ktoré v eufórii a chuti po západnej konzumnej ľahkosti bytia (ako by opäť možno napísal vo Francúzsku žijúci Čech Milan Kundera) a po opätovnej nacionálnej eufórii rozdrobenia na súčet nulových závaží pri globálnom dovažovaní veľkosti trhu a vplyvu vyššie uvedených velikánov minulosti.

Austrália a severná Amerika je výsledkom koloniálnej transmutácie objaveného ostrova dostatku po vypuknutí západoeurópskeho nedostatku a náboženského útlaku kresťanov voči kresťanom, ktorý vraždením a špinavými dohodami odňali ich pôvodným vlastníkom (teda to čomu sa spolu s ich materskými domíniami hovorí anglosaský svet). Tak tomuto sa hovorí či sa popisuje ako Západ, či radšej ako niektorí veľmi radi píšu civilizácia s veľkým C (donedávna niektoré krajiny svoje „dejepisy“ nazývali históriu civilizácie). Tak teda veľkosti populácie, Suma USA  cca 300 mil. + EU cca 437 mil. + GB cca 63,5 mil. + Austrália cca 25 mil. + Japonsko cca 126,5 mil = 952 mil. obyvateľov.

Na druhej strane tejto rovnice je v rebríčku ekonomickej a sociálnej emancipácii sa rozvíjajúci svet so svojimi predstavami dobra, prospechu, bohatstva, religiozity, … Na Zemi je cca 7,9 miliardy ľudí.

Teda ak by sme virtuálne vytvorili geopolitické mančafty, potom Západný svet má necelú 1 miliardu a ostatný Svet 7 miliárd obyvateľov. A ak už máme mančafty nechajme si ich nastúpiť na futbalovom štadióne v stredovom kruhu. Na jednej strane bude rozvášnený a taktikou nabitý jedinec proti mužstvu s 1 brankárom, 3 obrancami, 2 záložníkmi a 1 útočníkom. Ktoré z týchto mužstiev má podľa všetkých matematických kalkulácií väčšiu (skoro absolútnu) pravdepodobnosť výhry a stávkové kancelárie sa môžu dohodnúť na počte gólov, ktoré vsieti tento mančaft so všetkými zónami na svojej polovici ihriska. Keby boli zlomyseľní tak budú strieľať góly priamo zo stredového kruhu, lebo súper buď nemá brankára ak je jeho hráč pri výkope v strede, alebo keď je v bránke, nemá nikoho v poli. Že rozhodujú pravidlá? Áno, ale iba v prípade, že s nimi súhlasia obe mužstvá. Ak takáto dohoda nebude, potom sa nebude hrať a aj tak sa časom pravidlá zmenia v prospech početnejšieho mužstva a potom je na mieste tomu osamelému hráčovi sa rovno vzdať bez boja a následnej únavy a hanby. To by nebolo čestné rovnako ako by nebolo čestné vytvoriť pravidlá strániace jednej a to dokonca tej menej početnej strane.

Teraz z pohľadu produktivity. Svet sa za posledných cca 50 rokov hodne zmenil. Koloniálne a novokoloniálne mocnosti (to čomu sa už od začiatku studenej vojny hovorí Západ) po rýchlej ekonomickej a sociálnej rekonštrukcii cca 20 až 25 rokov po 2. Svetovej vojne začali v konkurencii najmä Japonska a tlaku silnejúcej popularity národnooslobodzovacích a socialistických „síl“ vo svete, pociťovať neschopnosť zvyšovania produktivity bez znižovania sociálnych „štandardov“ pri zachovaní kapitálovej a trhovej efektivity (jednoducho povedané ZISKu). Preto sa rozhodli použiť neokoloniálnu taktiku, novú preto že nebola založená na dovoze otrokov (kedy hrozí preľudnenosť, sociálne a rasové nepokoje a relatívne vysoké náklady) a rozhodli sa pre vývoz celých priemyselných odvetví (čo dodnes nazývajú vývoz kapitálu) do „tretích“ krajín. Tam postavili (poskladali) manufaktúry, fabriky a niekde aj laboratóriá, vybavili ich technikou a technológiami a zaškolili personál. Tak sa prvotné náklady o niečo zvýšili, ale prevádzkové a personálne náklady sa obrovsky znížili. Bolo možné vyrábať čoraz lacnejšie (využívaním detskej a otrockej práce často nepretržite 7 dní a aj 12 hodín denne námedzne pracujúcich domestikov, lebo nechcem písať domorodcov, slovo ktoré sa historicky diskvalifikovalo za koloniálneho útlaku 18. a 19. storočia). Ale po naplnení potrieb domácich trhov, aby sa tento systém hromadnej spotreby lacných produktov nezboril sám do seba, bolo nevyhnutným takúto podobu trhu rozširovať a aj za pomoci techniky a technológií generovaných elektronizáciou a informatizáciou investičnej aj obecnej spotreby preniesť na „menej rozvinuté trhy“ čo bolo možné len tak, že kapitál investovaný globálne musel vytvárať priestor aj pre zapojenie tamojších investorov ku rastu spotreby a kvalitatívnu zmenu štruktúry a vzdelanostnej úrovne populácií v krajinách ktoré pôvodne používal ako zdroj lacnej pracovnej sily. Rozumnou politikou bolo časom možné legislatívnymi postupmi zabezpečiť domácu kapitálovú intervenciu vo forme spoločných podnikov (tak to už roky robí Čína a dnes už aj Vietnam, …) a tak sa vymaniť z bludného kruhu ekonomickej nerovnováhy v prospech „novokolonialistov“ k rovnováhe a nakoniec ako v prípade viacerých najmä Ázijských krajín (popri Číne je dobré spomenúť Kóreu, Singapur, Indiu, …) ku technickej, technologickej aj kapitálovej prevahe.

Tak sa vytvoril globálny trh, ale aj konkurencia. Vzdelávacia aktivita, dravosť a schopnosť sa preklopila/preklápa na stranu týchto „nových“ ekonomických a investičných tigrov a preto tu je aj prevaha v PRODUKTIVITE (kapitál + vzdelaná pracovná sila + rastúca spotreba + technika a technológie na svetovej úrovni), ktorú niektorí ekonómovia kvantifikujú na pomer 70 : 30 (Západ). Ale tento blok si vďaka niektorým krajinám ako napríklad Rusko, Irán, Emiráty, atď. zachoval aj obrovský prírodný zdrojový nerastný a energetický potenciál na obrovskom geografickom teritóriu. A to je štvrtá prevaha týchto nezápadných „hráčov“ svetovej politiky, ekonomiky ale dnes treba napísať aj vojenstva.

Keď budeme uvažovať hypoteticky o faktore času, ktorí by zostal Svetu k ďalšiemu rozvoju takto naštartovaného systému, potom predpokladám, že nanajvýš do konca storočia bude prevaha vo všetkých parametroch na strane nezápadu tak výrazná, že bude možné hovoriť o inom (novom?) Svete. To samozrejme logicky bude znamenať nové systémové pravidlá, usporiadanie aj kultúru pozemského sveta v ktorom zrejme ako naznačuje aj dnešok nebudú hrať tak významnú úlohu kultúrne a religiózne rozdielnosti, ale multipolárnosť akejsi rovnováhy približne rovnocenných hráčov/partnerov skrze regionálne povedzme národné či dobre usporiadané federalizované spoločenstvá/štáty. Dohoda je totiž vždy podstatne jednoduchšia bez veľkej dominancie jedného či málo početnej skupiny panovačných ľudských spoločenstiev (Imperiálnych či koloniálnych „mocností“).

Ak sa dobrovoľne zbavíme úvahy o faktore času, skrze našej netolerancie (arogancie) k Zemi či samým sebe skrze vojen/vojny, tak úvaha začne byť veľmi jednoduchá, problémy už nebudú kardinálne a sekundárne a v takom veľmi zjednodušenom Svete začnú zrejme platiť pravidlá diktované vesmírom/prírodou kde je priestor pre život v limitne extrémnom diferenciáli možností poskytovaných elementárnou štruktúrou Univerza a hmoty v ňom.

Tak čo poviete, vyhrá človek nad samým sebou aby konečne vytvoril civilizáciu po ktorej by bolo hodno pátrať v končinách vesmíru, alebo sa všetko rozplynie v „polievke“ stavebných prvkov hviezdokupy medzi hmotou, antihmotou, čiernou hmotou a čírou energiou?

Peter Ponický Lošonci