Racionalita rovnováhy

Februára 14, 2023

Autor: Alexander G. Markovsky

Toto je história transformácie malej oblasti obsadenej záporožskými kozákmi na najväčšiu krajinu v Európe po Rusku, väčšiu ako Francúzsko alebo Nemecko. Ako Ukrajina zvládla expanziu tohto rozsahu bez jediného dobytia na bojovom poli?

zdroj

Východiskovým bodom dejín Ukrajiny je rok 1654, keď Bohdan Chmeľnický, hetman Záporožskej oblasti, vodca kozákov žijúcich za Dneperskými perejami, požiadal ruského cára Alexandra, aby pripojil Záporožskú oblasť  k Rusku. Krajina obývaná kozákmi (oranžová oblasť na mape) bola súčasťou toho, čo Rusi nazývali Divoké polia, alebo „Ukrajina“, čo v ruštine znamená „na okraji“. Termín vznikol v 12. storočí na opis krajov obývaných napoly divokými kmeňmi na okraji Ruska.

Chmeľnický sa zúfalo snažil zachrániť svojich kozákov pred zničením Poliakmi. Alexander spočiatku žiadosť odmietol. Nakoniec však žiadosti vyhovel a bola podpísaná Perejaslavská zmluva. Podľa zmluvy malo byť územie absorbované do Ruska a pomenované Malorosija alebo inak Malé Rusko, spravované Hetmanom s obmedzenou suvereintou.

Za vlády Kataríny Veľkej (1762-1796) prešla Ruská ríša masívnou expanziou a do Malorosije boli pripojené nové územia vrátane mesta Kyjev, kde Rusko vlastne vzniklo v 8. storočí (žlté a oranžové oblasti na mape). V roku 1764, keď sa Malorosija rozrástla, Katharína z administratívnych dôvodov zrušila Hetmanstvo a vytvorila malorossovský guvernorát.

V tom istom roku Ruská ríša dobyla krymský Chanát a založila novú provinciu, Novorosija alebo tiež Nové Rusko (modrá oblasť na mape). V relatívne krátkom čase Rusko zmenilo región z nerozvinutej stepi so vzácnymi pastvinami na silný poľnohospodársky a neskôr priemyselný región, ktorý sa stal chrbtovou kosťou ekonomiky Ruskej ríše a potom Sovietskeho zväzu.

V roku 1783 Katarína Veľká zápasila s Krymom s Osmanskou ríšou v krvavej vojne, zabezpečila tak prístup k Čiernemu moru a dokončila víziu Petra Veľkého urobiť z Ruskej ríše dominantnú európsku mocnosť.

V roku 1919, dva roky po boľševickej revolúcii, sa Vladimír Lenin stal architektom Ukrajiny, ktorý spojil Novorosiju a Malorosiju do nového socialistického štátu Ukrajina (žlté, modré a oranžové oblasti na mape). V roku 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) a socialistický štát Ukrajina bol inaugurovaný ako Ukrajinská sovietska socialistická republika, ďalej len Ukrajina, s hlavným mestom Charkov. Novorosija bola premenovaná na východnú Ukrajinu a termín Malorosija sa už nepoužíval. V roku 1934 bolo hlavné mesto novej republiky presunuté do Kyjeva.

V rokoch 1939 až 1940 v dôsledku Stalinského paktu Molotov/Ribbentrop boli anektované východné územia vrátane poľského mesta Ľvov a severnej Bukoviny. V roku 1945 anektoval Maďarskú/Československú Karpatskú Rus, dnešné Zakarpatsko. Všetky tieto územia boli zlúčené s Ukrajinou a stali sa známymi ako západná Ukrajina (zelená plocha na mape).

Do roku 1950 územie Ukrajiny presiahlo územie ktorejkoľvek krajiny v Európe okrem Ruska. Územné dotácie Ukrajine sa tým však neskončili. V roku 1954 Nikita Chruščov presunul Krym z Ruskej federácie na Ukrajinu. Zmena územného stavu bola hlavne symbolická, pretože prevod bol v rámci Sovietskeho zväzu, ktorý sa riadil jediným súborom zákonov, spoločnou obranou a úplnou kontrolou Moskvy. Nikto v Kremli nemohol predvídať, že sa to o niekoľko desaťročí neskôr prejaví ako nepredstaviteľná strategická chyba.

Historické záznamy dokazujú, že súčasná Ukrajina sa vynorila z mozaiky krajín zhromaždených ruskými výbojmi a zaplatených ruskou krvou a pokladmi. S výnimkou malej oblasti Záporožska (červená oblasť na mape) Ukrajina nemá žiadne historické spojenie s územím, ktoré zaberá, a je produktom ruského geopolitického inžinierstva.

Vyššie tu uvedené je dôvodom, prečo Henry Kissinger napísal: „Západ musí pochopiť, že pre Rusko nemôže byť Ukrajina nikdy len cudzou krajinou.“

Keby si Američania viac uvedomovali ukrajinskú históriu, vyvolali by odôvodnené pochybnosti o platnosti územných ašpirácií Ukrajiny. Konrad Adenauer raz povedal: „História je súhrn vecí, ktorým by sa dalo vyhnúť.“ O Ukrajine sa to nedá povedať lepšie; keby cár Alexander v roku 1654 nezachránil záporožských kozákov (predchodcov Ukrajincov), pred zničením, nikdy by sme o Ukrajine nepočuli.

V roku 1991, využívajúc rozpad Sovietskeho zväzu, Ukrajina vyhlásila nezávislosť. Takže keď sa počiatočné jubileum a dym sľubov demokracie a prosperity vyjasnili, Ukrajinci, ktorí si nikdy nevládli sami, čelili pochmúrnej realite vládnutia. V snahe o úplné odtrhnutie sa od Ruska Ukrajina ekonomicky a politicky zlyhala.

Ukrajinské hospodárstvo bolo integrované do hospodárstva Sovietskeho zväzu. Vyrábala rôzne tovary a služby, a hoci boli výrobky podľa západných štandardov zastarané, boli spoľahlivé a lacné. Rusko bolo pre Ukrajinu prirodzeným trhom. Ukrajina sa však rozhodla vstúpiť do EÚ. EÚ však nemala záujem a Ukrajina stratila ruský trh. V dôsledku toho sa ekonomika zmenšila do tej miery, že Ukrajina nebola schopná sama formovať svoju budúcnosť. Ukrajina sa dostala do nešťastnej pozície, keď na prežitie potrebovala finančnú pomoc z USA a západnej Európy.

S cieľom zapôsobiť na darcov sa ukrajinskí vodcovia snažili presvedčiť svet, že sú na misii na ochranu demokracie. Žiaľ, ich oddanosť demokracii sa obmedzila na deklaráciu zásad. Ukrajinský ľud, politicky nezrelý a neskúsený, dôsledne volí vodcov, ktorí uznávajú dôležitosť demokracie predovšetkým ako prostriedku na dosiahnutie svojho obohatenia. Endemická korupcia sa skutočne stala základnou nevyhnutnosťou, predpokladom fungovania správy vecí verejných. Najvýraznejšími črtami Ukrajiny sú krádeže hospodárskej pomoci a prírodných zdrojov.

História, geografia, stav ekonomiky a povaha domácich inštitúcií predurčujú správanie krajiny na medzinárodnej úrovni. Ukrajina, ktorej chýbala strategická vízia a skúsenosti s geopolitikou, nepochopila základnú realitu, keď presadzovala účasť v NATO, zdanlivo z bezpečnostných dôvodov. Nech už bola motivácia akákoľvek, neuvedomila si, že otázka vojny a mieru je produktom vzájomnej bezpečnosti – bezpečnosť jedného nevytvára neistotu pre druhého. Snaha Ukrajiny o vstup do NATO ignorovala tridsať rokov varovaní Ruska, že expanzia NATO smerom na východ predstavuje pre Rusko existenčnú hrozbu.

Dokonca ani New York Times, žiadny Putinov priateľ, vo svojom úvodníku z 9. januára 2022, tesne pred inváziou, spochybnil múdrosť vstupu Ukrajiny do NATO a pripustil, že „obavy pána Putina nemožno úplne odmietnuť. Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, aliancia by potom mala 1 200 míľovú pozemnú hranicu s Ruskom, čo je situácia, ktorú by žiadna veľmoc nedodržala, bez ohľadu na to, ako hlasno atlantická aliancia tvrdí, že je čisto defenzívna.“

Či už politická naivita, bezohľadnosť, neustála chuť na zahraničnú pomoc alebo všetko vyššie uvedené, húževnaté trvanie Ukrajiny na členstve v NATO, dokonca aj tvárou v tvár hroziacej ruskej invázii, podnietilo vojnu, ktorej sa dalo ľahko vyhnúť.

Bola to chyba historického rozsahu.

A keďže tento zlyhávajúci štát s hranicami vytýčenými Sovietskym zväzom, prehnitý nekompetentnosťou a korupciou, sa zrúti v krvi a skaze, desivou predtuchou je, že Ukrajina zostane pustatinou po celé generácie.

Ak si teda Ukrajinci zaslúžia štát, môžu si skutočne zaslúžiť štát, ktorý dostali.

Alexander G. Markovsky je vedúcim pracovníkom Londýnskeho centra pre výskum politiky, konzervatívneho think tanku, ktorý skúma národnú bezpečnosť, energetiku, analýzu rizík a ďalšie otázky verejnej politiky. Je autorom kníh „Anatómia boľševika“ a „Liberálny boľševizmus: Amerika neporazila komunizmus, prijala ho“. 

Pán Markovsky je majiteľom a generálnym riaditeľom spoločnosti Litwin Management Services, LLC. Možno ho zastihnúť na alex.g.markovsky@gmail.com