Racionalita rovnováhy

Tragickým by bol iste život večný. Tragickou je absencia lásky. Tragédiou je ambícia absolútnej moci a schopnosť jej získania rinčaním zbraní a nekonečnou bolesťou.

Môžeme byť šťastný, lebo vnímame farby. Môžeme byť šťastný, lebo vesmír nám dal prostredie plné striedania farieb a s ním i pocitov. Môžeme byť šťastný, že si toto všetko uvedomujeme a vieme spracovať pre seba aj iných. Podstatou tohto šťastia je striedanie/zmena.

Napriek tomu si človečenstvo vytvorilo dogmy stálosti v ideáloch rôznych mýtov Raja, Olympu, vyvolenej zeme a Boha či bohov bez chybičky s mocou bdieť nad našim bytím. Ale bdieť nemusí každý ak sa o to podelíme a pri tom nezištne vystriedame, lebo strach stál pri našom zrode a bez neho by sme žili v Raji nad ktorým niekto predsa len drží stráž čo nemusí čakať na výmenu. Takých iste vo vesmíre niet, lebo i ten je založený zo zmeny.

Preto ma nesmierne prekvapuje, že ľudia často nechcú akceptovať tento prirodzený kolobeh zmien, hoc sami s nimi žijú deň čo deň (počasie, ročné obdobia, starnutie, zrod nového apod.)

Na FB sa mnohí a často vyjadrujú k politike a politikom. Jedni hneď po zmene by privítali ďalšiu a druhí zas na večnosť najradšej tých svojich. Oboje je nie len nelogické, ale aj neprirodzené. Záhradkár keď zasadí nové semienko, musí byť trpezlivý a ešte sa aj starať (prevzdušňovať pôdu, plieť, polievať, hnojiť) a až za nejaký čas sa ukáže malý kúsok rastlinky, ktorá ale ešte nie je schopná plniť očakávanie, musí dozrieť. To ale ešte neznamená, že si ju budeme siať opakovane ak nám nechutí. Zvolíme zmenu a proces sa opakuje. Rovnako je to s nami, od kojenca až po starca.

Konečne by sme sa mohli naučiť, že striedanie zmien je vlastne životodarnou procedúrou a výber kvality našou úlohou. Ale kvalita je veľmi subjektívnou hodnotou. Preto je vlastne zaručená pestrosť „všehomíra“.

Bohužiaľ ľudstvo dospelo do vývojového štádia, kedy jeho najdôležitejšou úlohou je zaručenie striedania, teda odvekých a potrebných zmien, ktoré však budú zodpovedať evolučnému princípu celku. Nie len ľuďom, nie len niektorým!

Už by mnohí mohli pochopiť aj v politike, že demokracia je princípom striedania zmien (evolučný princíp vyselektuje lepšie riešenia, ale evolučný znamená aj trpezlivý). Kto iný ako človek by mal byť trpezlivý keď jeho zrodenie trvalo viac ako 4 miliardy rokov. Kto iný ako človek nemusí trpieť na nekonečnosť, keď si uvedomuje sled generácií a životný cyklus.

Že by som chcel ideálneho človeka? Nie. Iba takého, ktorý si toto všetko uvedomuje a niečo pre neustály kolobeh zmien je schopný aj urobiť. Nie pre svoju večnosť, ktorá je iste v nekonečne ale pre to aby mohol byť čo najdlhšie prítomný týchto neustálych zmien, ktoré však neurýchľuje len vo vlastný prospech. Lebo „zázrak“ života a prírody je v pestrosti. Tú nenájdeme na elementárnej úrovni, tam je z ľudského pohľadu pusto/prázdno rovnako ako v priestore nášho Univerza. To k čomu sme uspôsobení je tu na tejto nádhernej Zemi uprostred prázdnoty.

Chcem veriť, že „poslaním“ človečenstva nie je nastolenie väčšinovej univerzálnosti prázdnoty/ničoty.