Racionalita rovnováhy

Vrátiť sa, môže fyzikálne (teda prírodne/prirodzene) znamenať opačnú trajektóriu dráhy alebo času. Vrátiť sa je možné z mesta na dedinu, ktorá je bližšie prírode, vrátiť sa je možné doslova medzi tvory a prostredie ktoré neovláda a nemodeluje človek a nakoniec je možné vrátiť sa k väčšinovému stavu vo vesmíre, teda neexistencie života v biologickom zmysle tohto slova (v tejto dobe máme k tomu bližšie ako kedykoľvek v známej histórii človečenstva).

Prírodu je možné, vzhľadom k dynamike zmien ktorými prechádza, považovať za živý „organizmus“ živú entitu s obrovským množstvom podmnožín a prvkov. To logicky znamená obrovskú variabilitu možností/kombinácií jej stavu a vidu/podoby. Kto z ľudí a strojov (aj tých tzv. počítacích) dokáže pracovať s dátami o veľkosti n na n-tú keď n sa implicitne blíži nekonečnu, ale pritom naše skutočné znalosti sa implicitne blížia nule? Pre človeka znalého prírodných vied/princípov, vrátane matematiky ako neprírodnej vedy ale človeku zrejme prirodzenej schopnosti využívajúcej jeho kombinačných schopností a uvedomenia si pravidiel opakovateľnosti dejov okolo nás a v nás. Z tohoto pohľadu je spätný chod, alebo tiež reverzibilita málo vídanou možnosťou a schopnosťou (hoc by si to človek v snoch odnepamäti prial, napríklad ako návrat v čase mimo jeho realitu, zištne ako inak aby niečo zmenil vo svoj prospech čo pri jeho odvekej neznalosti znamená v neprospech iných, teda aj všetkej prírody). Príroda/vesmír je „múdrou“ množinou a chvalabohu umožňuje len obmedzený životný cyklus s neobmedzeným opakovaním, teda zrod – vývoj – konsolidáciu – úpadok – zánik. Možno až tu nastupuje singularita nekonečna, teda nekonečné opakovanie životného cyklu zrodenia až zániku.

Tento prírodovedný úvod som napísal iba s jediným cieľom, aby si čitateľ uvedomil zložitosť a komplexnosť toho čomu hovoríme príroda.

Napriek tomu, že v západnom svete a u nás pred viac ako 30 rokmi sa uprednostnilo vzdelávanie v tzv. humanitné a údajne humanizované (aj z podstaty tohto slova, len človeku vlastných úvah, špekulácií, tvorivosti, …), popreli sme nie len známy vývoj procesov utvárania znalostí, ale aj odvekú a filozofickú pravdu o postupnosti a východiskách poznania, ktoré nezačína u človeka ale v jeho pozorovanom/vnímanom okolí, teda prírode a odtiaľ smeruje k človeku a cieľu úvah o sebe a svojom mieste v onom okolí/prírode.

U nás na Západe rodičia sa vzdali ambície vychovávať svoje deti, lebo to je pre nich tzv. konzervatívny mýtus hoc v skutočnosti to nie je mytológia a treba povedať, že tisícročia to fungovalo. Najmä rodičia a nimi motivovaný osobný príklad je základom akéhokoľvek tzv. sociálneho správania v celej prírode. Že by sa iba človek vymykal z tejto šablóny? Veľmi nepravdepodobná teória, všakáno!

Zo základných škôl sa stala úschovňa či útulok detí. Ale spomeňme si na Marka Twaina a jeho literárnu podobu minulých úschovní nalezencov a chudobných, ktorému niektorí hovorilo vznešene ústav, teda tzv. sirotinec spravovaný obcou a opäť literatúra nám pomôže s množstvom príbehov ako sa práve na takomto „bohuľúbom“ projekte – mieste, kradlo radnými ktorí sa mali starať o rozpočet a rozvoj tzv. sociálnych služieb. Nie len podľa mňa, ale aj podľa osvietenej histórie ľudstva je škola predovšetkým vzdelávacou a na bazálnej/základnej úrovni aj výchovnou inštitúciou. Pri výchove však nemôže a ani nedokáže nahradiť prirodzený výchovný mechanizmus v rodine ktorá tvorí najmenšiu väzobnú komunitu tvorov spolčujúcich sa do society/stáda/svorky. Vzdelávanie je prácou pre vzdelávateľa rovnako ako pre vzdelávaného. Pre učiteľa je pláca odmenou za prácu a pre vzdelávaných je znalosť odmenou za prácu. Neexistuje práca, ktorá by nevyžadovala energiu a schopnosti. Práve schopnosti vychádzajúce z individuálnych možností vytvárajú diverzitu/rôznosť spoločnosti a jej logickú hierarchiu (horizontálnu aj vertikálnu). To je aj logickým dôvodom nerovnakosti (mentálnej rovnako ako vizuálnej), z podstaty prírodných procesov je práve takáto diverzita základom udržateľnosti jej existencie a dokonca aj jej vývoja, teda premien v čase ktorým hovoríme evolúcia. Teda jediná rovnosť ktorá musí existovať kvôli tomu aby sme sa vzájomne nelikvidovali, keď sme už historicky relatívne dávno (geologicky len veľmi nedávno) prestali rešpektovať prírodou všeobecne ustanovené pravidlá udržateľnosti, je rovnosť v spravodlivosti, dnes by sme asi písali „v prístupe ku spravodlivosti“, hoc naše súdy prestali rešpektovať spravodlivosť postavenú na pravde ako východisko práva a právneho štátu (ako spomínajú Sókratovi učeníci pri jeho rozlúčke s nimi aj životom, pred tým ako vypil odvar z bolehlavu ako prostriedok usmrtenia/popravy, UČITEĽ nás nabádal k tomu aby sme po jeho smrti neuctievali/nestarali sa o jeho telo, ale dušu – teda pravdu a spravodlivosť, to k čomu ho viedlo jeho JA a vo svojich rozhovoroch (poučení) vždy hľadal, lebo iba pravda je základom spravodlivosti (z nášho pohľadu aj základom udržateľnosti).

Stredná škola sa stala súčasťou normy, teda samozrejmého požiadavku tzv. civilizovaného (bohatého) človeka v postmodernej spoločnosti. Nie je to znalostná nadstavba na základné vzdelávanie s vyššou mierou špecializácie a prípravy na povolanie, teda vykonávanie práce v prospech svoj, svojej rodiny a teda aj spoločnosti v ktorej žije. Je to len medzičlánok medzi tým čo už naši predkovia a správne nazvali, stupňami hierarchického vzdelávacieho systému – od základného – bazálneho, a aby to nebola skoková ani lingvistická prílišná zmena k vzdelávaniu vysokému na Univerzitách/Vysokých školách.

Štruktúra – financovanie – personálne obsadenie po oboch stranách stupienku pred tabuľou/katedrou je doslova úbohé (pre úroveň najvyšších znalostí ako aj najvyššieho školstva/vzdelávacieho cyklu), schopnosti (pre úroveň najvyšších znalostí ako aj najvyššieho školstva/vzdelávacieho cyklu) sú jedným slovom ÚBOHÉ.

Z takéhoto úbohého základu sa tvoria dobrovoľné spoločenstvá/komunity so spoločným záujmami, aj tými politickými. Takými sú moderné politické zoskupenia progresivistov, ktoré sú jednoducho povedané nepripravené (zväčša mladé/hlúpe/nemorálne/neopodstatnene sebavedomé) a preto nebezpečné a rovnako ako súčasní ekologickí aktivisti a ich zoskupenia, ktoré tvoria rovnako nepripravení a ktorým chýbajú veľmi často aj základné znalosti o prírode a jej fungovaní. Preto sa už možno vžilo pre nich pomenovanie EKOTERORISTI namiesto ekoaktivisti.

To všetko radi zneužívajú bohatí na to aby ešte viac zbohatli a ponúkajú alternatívnu budúcnosť PRIEMYSELNÉHO UTVÁRANIA EKOLOGICKEJ BUDÚCNOSTI, ktorá je paradoxne ohrozovaná priemyselným komplexom, ktorý vlastnia a doteraz im nevadila jeho smrteľná ekologická stopa (akoby zrazu uverili v nového prozreteľného nekonečne dobrého Boha, ako hovoria Česi, „prozřením“ do novej reality, kde sa má všetko zmeniť iba oni ako miláčikovia nového boha nie). Toto nie je budúcnosť ani návrat k ničomu čo by sa dalo nazvať prírodným či ekologickým. Výroba solárnych panelov drancuje prírodné zdroje, ich hromadná výroba spotrebúva energie v hromadnej miere a ani ich obnoviteľnosť nie je pravdou. Fotovoltaický efekt sa za nejaký čas vyčerpá a panely prestanú fungovať (predtým časom degraduje ich účinnosť). Veterné parky devastujú priestor na ktorom stoja, teda pod zemou aj vo vzduchu, navyše sú bytostne závislé na existencii ich pohonu (vetra). Keď nefúka – stoja, keď veľmi fúka – je nutné ich zastaviť aby neboli zničené spolu s okolím ktoré tak ohrozujú. Tak by bolo možné pokračovať bezmála všetkými priemyselnými odvetviami. Preto jedinou zbraňou proti negativite pôsobenia človeka je primeranosť. To znamená potrebe primeranú priemyselnosť, potrebe primeranú infraštruktúru, primeranú skromnosť človeka aj jeho sociálneho spoločenstva a primeranú múdrosť (štatisticky – rešpektovaním normality/Gaussovej krivky) čo ako v celej histórii ľudstva neznamená múdrych umlčovať, ale počúvať.

Bohužiaľ aj posledné dni na Slovensku ukazujú v dostatočne kontrastnom svetle tie negatíva o ktorých sa tu zmieňujem v súvislosti s ochranou prírody a krajiny. Pani prezidentka je typickým produktom negatívnych zmien ktoré u nás prebehli za posledných viac ako 30 rokov, MÁ VZDELANIE ale NEMÁ ZNALOSTI, má sebavedomie ktoré ale nie je postavené na múdrosti, má možnosť mať poradcov ale zvolila si sebe podobných. Ale jej argument na nemenovanie ministra pre oblasť životného prostredia je, že nemá odbornú zdatnosť viesť tento rezort kontinuálne v duchu predchodcu (teda neodborníkom) a doby (ideologizovanou aktivistickou ekologizáciou, nefungujúcou ako reálna politika). Každý nadchádzajúci minister (nie len tohto rezortu), naopak nesmie mať tieto prezidentkou požadované „prednosti“. Pani Čaputová len dokázala, že sa včlenila medzi európsku „politickú elitu“ typu Habek/Berbok z neďalekého Nemecka, ktorí verejne prezentujú svoju nehoráznu hlúposť a Svet sa z nich smeje. Áno oni sú na tom horšie ako naša prezidentka, lebo sú to Nemci, príslušníci doteraz rešpektovaného národa a úspešného štátu. To samozrejme o Slovensku neplatí aj vďaka takým aktivistom v politike, ktorí nevládnu rozumom ale aktivitou a chorým ničím nepodloženým sebavedomím (ako v škole pri otázke, kto nečítal osvietené dielo múdreho autora, zdvihne sa len pár rúk, tých ktorí sa nehanbia priznať ku svojej nevedomosti/neznalosti – však hlupáci držia svoje ruky vo vreckách kde majú schované ťaháky)…

24.10.2023 Peter Ponický Lošonci