Racionalita rovnováhy

(sloboda neznamená nespútanosť, nezodpovednosť a zotročovanie iných … )

Aj keď sa to dnes nezdá, základnou charakteristikou človeka a jeho pôsobenia navonok sa už veľmi dlho identifikuje ako humanita, či sa to niekomu páči, alebo nie, je to MORÁLKA.

Všetci mentálne zdraví ľudia o nej vedia a dokonca ju majú v sebe a to aj bez vonkajšieho pôsobenia tušených či napísaných pravidiel. Prečo si to myslím? Lebo každý človek si nie len uvedomuje okolité prostredie a iných ľudí v ňom, ale najmä seba samého. Hoc iných životy niektorých ľudí vôbec nezaujímajú a dokonca by na ne siahli iným, to ale neplatí o nich samých. Nepriali by si aby niekto siahol na ich život ani na životy ich blízkych. Teda biblické „nezabiješ“ je v nás aj bez ideologického pôsobenia viery či filozofie geneticky zakódované. Od počiatku existencie je pre našich najbližších evolučných biologických príbuzných (primátov) samozrejmým fungovanie v spoločenstve (tlupe), kde sa evolučne (v priebehu veľmi dlhej doby) vytvárali podmienené mentálne podnety, ktoré sa tak stali vrodenými a sú vlastné celému biologickému druhu. Takým vrodeným morálnym stimulom je vedomie hodnoty života ako vlastného a vďaka spoločenskej evolučnej histórii tak aj životov iných (najmä vlastného druhu). Vďaka množine spoločenstiev od rodiny po kmeň a štát/národ sa vytvorila spoločná/spoločenská zodpovednosť. Jej súčasťou je aj ďalšie biblické heslo z desatora, „nepožiadaš ženy iného“. Takto by sme mohli pokračovať ďalej do ľudskej tradície, nie len tej židovsko-kresťanskej, ale i starších spoločenských tmelov ako napríklad je cesta Gilgameša, budhizmus, hinduizmus, šintoizmus, Olympské spoločenstvo antických bohov apod.

Prečo som napísal tento úvod?

Lebo si mnohí dnes myslia, že ich ideológia progresivizmu, liberalizmu a globalizmu vychádza z podstaty slova sloboda. Ale individuálna sloboda z evolučnej podstaty toho čo som napísal v úvode je neoddeliteľná od limitov zachovania a rozvoja spoločenstva (spoločnosti) ktorého sme súčasťou. Zodpovednosť je schopnosť a ochota akceptovať nutné obmedzenia pre zachovanie spoločenstva ktorého sme súčasťou, ale globálne tj. jediné/jednoliate/identické spoločenstvo na Zemi nikdy neexistovalo a nebude existovať, lebo základom existencie biologického života je diverzita! Týmto sa vlastne dostávame k podstate názvu môjho príspevku v historickom kontexte, teda že rozvoj časti ľudskej spoločnosť, ktorú nazývame západnou, je najväčšou tragédiou nášho druhu.

Prečo?

Lebo Západoeurópania v duchu imperiálnej historickej tradície starovekého západo-Ríma, sa neuspokojili s primeraným daňovým tribútom podriadených, podmanených, otrokov – hoc paradoxne najviac si cenili vlastnej slobody, brali slobodu iným a spolu s ňou aj ďaleko viac ako tribút porazených (daň vyrúbenú víťazom porazenému). V dobe starého Ríma nás ľudí nebolo tak veľa a ani Svet nebol tak „veľký/známy“, ako v dobe prerodu feudálnej spoločnosti na kapitalistickú a z titulu rozvoja výrobných síl, vzťahov  a prostriedkov – už nestačili vlastné disponibilné zdroje a vynútené tribúty. Stále viac možností objavením iných kontinentov a lepším zvládnutím moreplavby, generovalo rast hrabivosti a rast populácie viedol k logickému presunu moci a kapitálu od producentov k obchodníkom a nakoniec takými obchodníkmi s platidlom a kapitálom boli úžerníci, bankári a bankové domy.

Karl Marx veľmi správne odhalil zákonitosť neobmedzenej, nezodpovednej, nemorálnej hrabivosti (mal totiž veľmi dobrý historický prehľad a vývoj sa dá predvídať iba s jeho znalosťou), ktorá logicky vedie ku koncentrácii a koncentrácia zas logicky k bezohľadnosti a bezohľadnosť ku kríze a pádu a rozpadu spoločenskej formácie nimi samými podnecovanej/podporovanej/konštruovanej. Dnes sme v situácii, keď významné svetové platidlá vlastne nemajú žiadnu reálnu cenu, lebo už nie sú garantované ani deficitnými materiálmi (zlato, striebro, platina, diamanty, suroviny) ani aktívami v akejkoľvek ekonomickej podobe (akcie a iné aktíva) a keď sa významní globálni hráči rozhodnú pre rôzne sankcie a „tresty“ vojensky a ekonomicky slabším potom ich úložky/akcie/zlato a suroviny uložené v cudzích bankách a firmách kvôli diverzite a opatrnosti, nemajú pre nich žiadnu hodnotu. Jednoducho sa tento stav dá vyjadriť, ako krádež silnejších na úkor slabších, teda obecne vzaté ako lúpež. Za Marxa bol tzv. lumpenproletariát ako masa, dnes máme veľmi malú lumpen-elitu, ktorá dnes chce preventívne zničiť všetko a všetkých na pleciach, chrbtoch a hlavách ktorých vyrástli v onú samozvanú elitu bez odvekých pozitívnych vlastností elity postavenej na múdrosti, zodpovednosti a spolupatričnosti (čo sa asi stane s jedincom provokujúcim na obrovskom námestí stotisícový dav), preto sa cca 70 rokov veľmi intenzívne starali o svoju čo najväčšiu anonymitu. Takže súčasnej západnej elite sa nedá veriť, krajiny s dostatočným prírodným bohatstvom a ekonomickým potenciálom (BRICS) pracujú na tom aby sa oddelili od rezervnej meny, aby konštituovali meny/menu s merateľnou hodnotou, ktorá vymedzuje aj vzájomnú dôveru.

Aké, ktoré krajiny to sú a budú?

Odpoveď je nadpísaná v onom 16. storočí v plienení Španielov, Holanďanov, Angličanov, Francúzov, Nemcov, Belgičanov, atď. Plavili sa či pochodovali na cudzie územia s inou populáciou, kultúrou, jazykom, zvykmi, hodnotami. Zdecimovali, vyvraždili najprv ľudí, dokonca ich často nazývali zvieratami. Vykradli ich chrámy, zničili kultúru a zvyky, najprv im ukradli to čo rastie na zemi a potom ukradli aj to čo nerastie, ale je schované pod povrchom a nazývame to nerastným bohatstvom. Malú časť populácie ktorá ostala na žive, nie kvôli súcitu, ale ako otrokov pre prácu spojenú s týmto hromadným zlodejstvom a tým ich okradli aj o ľudskú dôstojnosť. Tieto národy a dnes konštitučne existujúce v podobe štátov (ktorých hranice ako budúci zdroj konfliktov kreslili tí ktorí im predtým všetko/takmer všetko vzali). Po istej nádeji po 2. Svetovej vojne a emancipácii gramotnosťou, však od polovice 60-tých rokov sa pod rôznymi zámienkami a s využívaním medzinárodných štruktúr a organizácií, rozbehol už známy proces lúpenia rozvojových a len takzvane suverénnych. K obrovskej akcelerácii týchto procesov došlo po páde ZSSR a ostatných satelitov ktorých komunistický vodcovia s využitím svojich tajných služieb rozložili systém ktorý sa snažili budovať, ale na rozdiel od liberálov ktorí okrádali v tej dobe najmä slabý a dôverujúci tzv. tretí Svet (potom neformálne premenovaných z podnetu Juhoslávie a Kuby na svet tzv. nezúčastnených krajín).

Čo teda cítia ľudia a na akej idei je písaná/nepísaná história týchto etník a krajín?

Ľudská historická pamäť aj keď sa to niekedy nezdá, nie je taká krátka a uchováva si svoju emocionálnu podstatu, ktorá čas od času podľa okolností vystúpa na politický (mocenský) či (anarchistický) revolučný piedestál. Kolonizátori v kolonizovaných generujú túto historickú reflexiu a stáva sa, že pôvodný kolonizátor sa stane „otrokom“ svojho otroka a stará kolónia sa stane domíniom samých „otrokov“.

Tieto pre niekoho zložité vety, jednoducho znamenajú evolučnú či revolučnú spoločenskú zmenu, ktorej sa nedá vyhnúť ani ju už po odznení vrcholu „všetkých slastí“ nepochybujúcich vo večnosť ich poriadku. Kolonizátori kŕčovito a preto často veľmi nerozumne, sa snažia o zastavenie/spomalenie svojho úpadku, čím ho z nepochopenia ešte viac akcelerujú. Čím viac sa takto „tlačí na pílu“, tým je emocionalita nastupujúcej epochy revolučnejšia a oným emocionálnym výlevom je osobná i spoločenská nenávisť, často propagandisticky prikrmovaná nedočkavosťou nových/vznikajúcich elít.

„Babo raď!“ …

Hoc málokto z nerozumných s radosťou prijíma rady iných a zvlášť „neznámych – vedcov a filozofov“, ale dnešná situácia sa vymyká doterajšiemu historickému kontextu.

Prečo?

Lebo takto vyhrotený stav privedený do ozbrojeného konfliktu s ambíciou poraziť protivníka (vojny totiž vždy majú tento podtext či kontext) nepredznamenáva ani otroctvo ani patriotickú stratu domoviny, ale stratu domovskej planéty a biologickej aj kybernetickej existencie!

Peter Ponický Lošonci